Nedeľa po Novom roku, Jeremiáš 1,4-11
Milí bratia, milé sestry,
príbeh o povolaní tohto Božieho muža sa nám môže zdať príliš subjektívne. Je to Jeremiášova vec, jeho údel. Odohráva sa v konkrétnom dejinnom kontexte, je zásahom do jeho osobných životných súvislostí.
Môže nás dnes takýto príbeh osloviť? Môže sa nás dotknúť? My nie sme veľká osobnosť v Božích dejinách ako Jeremiáš. Keď poznáme jeho odvážne vystúpenia, skúsenosti výsmechu, pohŕdania a následné utrpenie, ak vieme, ako odvážne prehováral Izraelcom do svedomia, a zažil, že aj tak sú zrejme všetky výstrahy márne - prepočuté a predpovedané Božie súdy sa uskutočňujú, ak toto o Jeremiášovi vieme - pokladáme ho za obdivuhodne motivovaného a poslušného. My sme v porovnaní s ním obyčajní, priemerní ľudia.
S nami by zrejme nemohol rátať tak ako s Jeremiášom: My sme neprežili ani žiadne špeciálne zjavenia.
Faktom je, že Jeremiáš vie, že teraz ho oslovuje Boh. Bude ho potrebovať. Jeremiáš však nepovie: Dobre, idem, tu som, pošli ma. Bráni sa. Človek, ktorý počuje Božie volanie, má námietky: Ach, Pane, Hospodine, veď ja neviem hovoriť, lebo som primladý. Pane, preceňuješ ma. Určite sa mýliš. Kdeže – ja to nebudem vedieť, to nezvládnem. Ja na to nemám. Ani roky, ani silu, ani skúsenosti. JA mám zvestovať Tvoju vôľu? V mojej situácii?
Ak sa pri tejto prvej námietke pristavíme, budeme Jeremiášovi, Bohu i sami sebe lepšie rozumieť. Hneď sa s príbehom povolania ľahšie stotožníme.
Stojíme na prahu nového roka.
Ako spoločnosť, ako cirkevný zbor, ako
pracoviská, ako rodina, ale predovšetkým v týchto všetkých štruktúrach stojíme my všetci osobne. Sami za seba. Preto sú v Biblii dôležité aj tie subjektívne príbehy.
Majú totiž rámec, ktorý doteraz svoju aktuálnosť nestratil.
Radi by sme vedeli nielen to, k čomu budeme povolaní, k čomu nás Pán Boh bude viesť. Ale aj On by rád vedel, či s Ním budeme ochotní spolupracovať, či náš vzájomný dialóg neskončí pri výhovorkách. To je otvorené. To sa z Božieho slova nedozvieme. To budeme musieť žiť.
1. Pán Boh potrebuje v tomto svete prorokov. Nie preto, aby predpovedali budúcnosť, ale aby hodnotili, prehodnocovali súčasnosť a vedeli sa podľa skutkového stavu zariadiť v budúcnosti.
Sme povolaní byť vo svojom prostredí zvestovateľmi Božej vôle. Pán Boh má o našich malých a veľkých úlohách predstavy. Zaujíma nás, ako sa Pán Boh pozerá na to, čo zamestnáva moju myseľ, čím živím svojho ducha? Zaujíma ma Jeho názor na moje nádeje, na to, čo ma obmedzuje a ľaká?
Dovolím Mu odkryť moje skutočné JA? Vidieť za to objektívne, čo na mne vidia ľudia? Rozmýšľam o tom, že aj oni ma povolávajú, vedú moje rozhodnutia – pýtam sa, či ich pritom zaujíma, kto SOM a čo potrebujem?
Božie povolanie proroka sa zakladá na poznaní. Prv ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, posvätil som ťa, určil som ťa národom za proroka. Prv, brat, sestra, ako si sa narodil, Pán Boh poznal Tvojich rodičov, ich víťazstvá, ich záťaže, ich túžby. A tie sa ťa týkali už pred Tvojím narodením. Už vtedy si potreboval, aby Tvoj Boh usmerňoval tých, ktorí sa pripravovali na to, že ŤA budú s týmto svetom zoznamovať, že ťa v ňom budú učiť žiť, rozoznávať dobré a zlé – viesť k tomu, aby si prospieval, prosperoval, rástol. Už vtedy ŤA Tvoj Boh posvätil – oddelil pre svoj svet, už vtedy do Tvojho vnútra vložil túžbu po proroctve – nielen po poznaní, ale aj presadzovaní dobra, pravdy a dokonalosti.
Tento istý Boh ŤA chce k naplneniu Tvojho osobného životného poslania povolať a ubezpečiť, že všetko, čo budeš potrebovať, od Neho dostaneš. Nemaj strach, že zlyháš, stroskotáš. On bude s tebou.
Jeremiáš svoje povolanie plní. Ale úspech v Božích očiach sa spája so zážitkami nepochopenia, výsmechu, utrpenia. Jeremiáš však vie, že je správne. Nedá sa otráviť, odradiť. Počas napĺňania svojho poslania vzdychá, ale vie, že inak by žiť, nevedel, nemohol.
2. Jeremiáš je povolaný k deštrukcii, kritike.
Má podľa Božieho slova vytŕhať a rúcať, hubiť a búrať. Až potom sa bude dať stavať a sadiť. 4 slovesá určujú zánik, až potom prichádzajú dve zmienky o stavaní.
A my sa hneď musíme pýtať: Je toto možné, aby Boh chcel od svojho človeka toľko negativizmu? Nie je okolo nás kritiky dosť? Nemal by nás povzbudiť, aby sme sa povzniesli nad zlé, nepríjemné veci a tvorili, organizovali, zriaďovali, kým len budeme vládať? Nie. Pán Boh chce od svojho človeka, aby vedel zdemolované skutočnosti pomenovať pravým menom. Chce, aby skonštatoval, čo je chybné, choré.
Chce, aby sa Jeho vyvolený odvážil byť človekom, ktorý nepôjde ďalej tak ako všetci, ktorý nebude reagovať tak ako všetci, ktorý nebude stavať tak ako vždy bolo – lebo sa naučil že tak sa to patrí, tak to robia všetci a tak sa to musí.
Skôr, ako sa chopíme úloh, ktoré sú pred nami, rozhliadnime sa okolo seba a pýtajme sa: Ako to okolo mňa vyzerá? Na čom ja pracujem? Vidieť po mne niečo rásť? Môžem to nechať takto pokračovať? Cítim sa v týchto súvislostiach, vzťahoch dobre?
Môžem byť s nimi spokojný? Kto z nás môže odpovedať áno? Asi nik.
Je to zvláštne, ale tu, pri tomto poznaní sa musí začať to, čo môže mať budúcnosť. Ja sám musím najprv padnúť. Moje ilúzie, moje predstavy.
Padnúť znamená vzdať sa naivných ilúzií o mojich kvalitách a úspechoch. Padnúť neznamená vzdať sa. Padnúť znamená uznať, že potrebujem okrem mnohých ľudských povolaní to Božie. Najprv preto, aby som sa nebál.
Strach a z neho plynúca ochota vyhovieť radšej každému v tom, čo chce, len aby ma neohrozil, nekompromitoval - aby mi dal pokoj, vedie do slepej uličky. V nej sa nebudeme vedieť pohnúť. Ani vtedy, keď si okrem ľudských očakávaní pridáme niekoľko novoročných predsavzatí, čo urobíme, komu vyhovieme, alebo koľko čoho na čom ušetríme.
Pán Boh, ktorý nás povoláva za svojich prorokov, nás zaopatrí. Počúva naše námietky, aj keď ich už pozná naspamäť. Ale vždy na ne odpovedá tak isto: „Neboj sa.“
Toto neboj sa prirodzene stále aktualizuje. dáva nám ho najavo individuálne. Neboj sa. Som s tebou, aby som ťa vyslobodil. Viem, že ma budeš potrebovať. Zase si na teba budú robiť nároky ľudia a veci, ktorým sa veľmi neprezieravo necháš zotročiť. Počkaj, počúvaj ma. Neboj sa, JA budem s tebou, aby som ťa vyslobodil.
Aj Ty sa odváž urobiť prvé kroky. Je možné a veľmi pravdepodobné, že budú nepríjemné. Ale vyčistia Ti pôdu, priestor, aby si sa mal kde pevne postaviť.
Dovoľ Tvojmu Boh, aby ťa chránil. Hovorí nielen Jeremiášovi, ale teraz predovšetkým mne a tebe: Dovoľ mi byť s tebou. Budeš ma potrebovať - záchranu od predsudkov, viny, ochranu v slabosti a neistote. Budeš potrebovať silu, aby si vládal ísť ďalej, keď ťa nebude mať kto podporiť, lebo väčšina ľudí okolo bude dúfať, že to vzdáš, že padneš a prestaneš na to, čo páli aj ich, neustále ukazovať. Ale Ty si pamätaj, kto a načo si ťa povolal.
Poznám ťa. Potrebujem ťa. Povolávam ťa. Budem s tebou. Nehovor zas, čo nevieš. Len poď. Nechaj sa jednoducho viesť. Ostatné príde. Ver a uvidíš.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
