V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Evanjelium podľa Matúša 6, 13b

„Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen.“ (Evanjelium podľa Matúša 6, 13b)

Milí bratia a milé sestry!

To, ako rýchlo zistiť, či bábätko v kočíku je chlapec alebo dievča, je známa vec. Spravidla to napovie farba odevu. Keď je ladená do ružova, ide väčšinou o dievčatko, ak do modra, tak o chlapčeka.
Podobne jestvuje aj rozlišujúci znak medzi katolíkmi a evanjelikmi. Je ním Otčenáš. Ak sa ho modlí katolík, zväčša skončí pri prosbe: „ale zbav nás zlého!“ Keď evanjelik, pripojí i slová „Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.“
Je to tak preto, lebo v Biblii nachádzame 2 verzie Otčenáša. Kratšiu, v L 11, 2 – 4, ktorú používajú katolícki bratia a sestry a dlhšiu v Mt 6, 9 – 13, ktorá sa ujala u evanjelických kresťanov. Podľa biblických bádateľov je staršia kratšia verzia – z Lukášovho evanjelia. Záver Otčenáša, nazývaný podľa pôvodného gréckeho slova doxa (= sláva) aj doxológiou, totiž najstaršie známe rukopisy Matúšovho evanjelia neobsahujú. Je tak trochu pikantné, že my, evanjelici, ktorí sa radi dovolávame najpôvodnejších prameňov, používame neskoršiu verziu ako naši katolícki spoluveriaci. Našťastie to, či sa modliť Otčenáš v kratšej alebo obsiahlejšej forme nie je medzi evanjelikmi a katolíkmi predmetom vieroučných sporov. Väčšina biblistov oboch kresťanských vierovyznaní jednoznačne uznáva, že záver Otčenáša – spomínaná doxológia – má dobrý teologický zmysel. Dýcha z nej biblický duch.
Už v SZ, v 1Kron 29, 11 čítame, že Dávid sa modlí: „Tvoja je, Hospodine, veľkosť, moc, dôstojnosť, sláva i velebnosť, veď Tvoje je všetko na nebi i na zemi. Tvoje je kráľovstvo, Hospodine, Ty si ten, ktorý sa ako hlava vypína nad všetkým.“ Tiež v Zjavení Jánovom nájdeme viacero podobných doxológií (por. Zjav 4, 11; 5, 12 – 13; 7, 12; 11, 15 – 17) ako v závere Otčenáša.
Ostatne už fakt, že Biblia uvádza dve nie celkom zhodné formulácie modlitby Pánovej naznačuje, že právoplatnosť modlitby nie je viazaná na presné odriekanie jej slov. To by už nebola modlitba, ale zázračná formulka. Otčenáš, ani iná modlitba, vôbec nie je a nechce byť zaklínadlom – čarovnou formulkou. V modlitbe ide o rozhovor veriaceho človeka s Bohom, o rozhovor vychádzajúci zo srdca, nie o čosi magické. Poznať meno – to v dávnej minulosti značilo mať jeho nositeľa v hrsti. Spomeňme si na naše školské časy, keď pani – vtedy ešte súdružka – učiteľka zvolala: „Vy tam vzadu, nebavte sa!“ – Nijako zvlášť to nami nepohlo. Keď však povedala naše meno, bolo zrejmé, že ide do tuhého, že ide o nás, že nás má tkp. „v hrsti“. Pán Ježiš neučil svojich učeníkov Otčenáš, aby s Bohom manipulovali, mali Ho „v hrsti“. Túto vzácnu modlitbu nám zveril, ako najlepší kľúč k odomykaniu Božieho srdca – aby sme sa ňou prihovárali k Pánu Bohu nie s panickým strachom, ale ako k svojmu dobrému nebeskému Otcovi, k bytosti, o ktorej vieme, že nás nechce „držať v hrsti“, ale nás miluje. Ježiš nám zveril túto krásnu modlitbu, aby sme vedeli, že Boh nie je ktosi, komu máme vravieť chladné: „Vážený pane“, ale láskyplná osoba, ktorú smieme oslovovať: „Otec“. Toto dôveryplné oslovenie dáva smer pre celý náš vzťah k Bohu. Naznačuje, že má byť vzťahom dôvery, lásky, úcty, vrúcnosti, nie čímsi formálnym, chladným a neosobným. Oslovenie: „Otče náš“, dáva smer, akým sa má náš vzťah k Bohu uberať. Ukazuje, že Pán Boh nám chce byť Otcom – dobrým, spravodlivým a láskavým. Záver Otčenáša môžeme označiť ako pečať tohto vzťahu. Učí nás neopierať sa o svoje sily, o svoju osobu, o svoje skutky, ale o to, kto a aký je Boh. Povzbudzuje nás opierať sa o Boha, ktorý nás nesklame.
Záverečnými slovami Otčenáša vyznávame našu bezmocnosť. – To, že si nevystačíme s našou mocou, silou, poznaním, schopnosťami. Preto sa utiekame k Všemohúcemu a všetko – celý náš život – zverujeme Jeho moci. O ňu sa hodno opierať, ona nesklame.
„Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.“ – Zdá sa, sťa by všetko, alebo prinajmenšom mnohé, v našom svete hovorilo proti tomuto vyznaniu. Avšak Pán Ježiš zasľúbil, že nebeský Otec vypočuje toho, kto sa modlí v Jeho mene (J 16, 23 – 24; por. aj 1J 5, 14). Ježiš Kristus – za nás ukrižovaný a pre nás vzkriesený – bude mať posledné slovo (por. Zjav 1, 8 a 17 – 18; 21, 6; 22, 13). Preto sa smieme pridať k chválospevu o moci a sláve Božej – ako zaznieva v závere Otčenáša. Smieme spievať tento chválospev – a navzdory našej neistote, obavám a pochybnostiam vyznávať: „Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.“
Záver Otčenáša nás, ľudí neraz zneistených a plných obáv, povzbudzuje a oslobodzuje. Je výrazom nádeje, ktorú máme v nebeskom Otcovi, v Pánovi Ježišovi Kristovi – navzdory všetkému ťažkému a bolestnému, čo sa nás v živote dotýka. Záver Otčenáša nám pomáha byť nerozpoltenými vo viere a poskytuje jej pevný, nepohnuteľný základ. Naša viera nestojí na nás, na našich duchovných schopnostiach, silách, skúsenostiach. Nestojí na našich skutkoch, ale na tom, kto a aký je Boh, ktorému veríme.
Nezriedka sa ľudia nazdávajú, že modliť – modliť sa nahlas, je výsadou len tých lepších kresťanov, privilégiom duchovne vyšších, dokonalejších. Neexistujú však ani lepší ani dokonalejší kresťania. Sú iba kresťania – tí, ktorí sa odvažujú Boha nazývať Otcom a dôvera v Neho nesie celý ich život a existujú nekresťania – tí, ktorým je Pán Boh ľahostajný, či hlásia sa k Nemu iba formálne, bez lásky, bez dôvery a poslušnosti.
Reformátor Ján Kalvín, ktorý pôsobil najmä vo Švajčiarsku, napísal, že modliť sa môžeme len keď sa zriekneme vlastnej slávy; keď sa modlíme s pokorou. – S vedomím úžasu, že máme výsadu byť v kontakte so živým Bohom, Stvoriteľom neba i zeme.
Je vskutku privilégiom, že smieme byť v kontakte s Bohom, ktorý sa pre nás v láske obetoval, s Bohom mocným a slávnym. a službách Božích – v Božom slove, a kedykoľvek sa prisluhujú i v sviatostiach, smieme okúsiť čosi z tejto Božej moci a slávy. Smieme sa tu stretávať nielen ako bratia a sestry – stretávať sa s Božím ľudom, ale v Pánovom slove a v Jeho sviatostiach aj s Bohom samým. Smieme skusovať, že to nie je len zbožné želanie, ale živá, neklamná skutočnosť, keď sa modlíme: „Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.“ A smieme k tomu vierou doložiť aj: To je iste verná pravda – nech sa tak stane – doložiť k tomu naše vrúcne: „Amen.“

Pramene:
Miloslav Hájek: Evangelium podle Matouše, část I. - kap. 1-9 (vyd. Kalich, Praha 1995);
Jan Milíč Lochman: Otče náš (vyd. Kalich, Praha 1993);
Wolfgang Schmidt: Andacht /13.1./ in: Feste-Burg-Kalender 2007 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2006);
Daniel Ženatý: Kázání na hoře – Milost Boží pro všedný den (vyd. Mlýn, Třebenice 1996);
C. H. Spurgeon: Jedine z milosti (vyd. MSEJK, Bratislava 2004).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.