V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Zjavenie Krista Pána, Evanjelium podľa Matúša 2, 1 – 12

Milí bratia a milé sestry!
Zjavenie! To je zjavenie! – To si zrejme mysleli aj mudrci od východu. Začali hľadať, lebo čosi objavili. Videli na východe hviezdu a boli si istí, že má zvláštny význam. Bolo nejasné, kam cesta povedie, ale vydali sa na ňu. Cieľ bol síce neznámy, no oni podstúpili riziko. Vstúpili do pre nich nepoznanej krajiny, ale nebáli sa. Nebáli sa osloviť pre nich cudzích ľudí a pýtať sa na dvor kráľa Herodesa. Kráľa, známeho krutosťou. Kráľa, ktorý ich mohol pokladať za špiónov a dať zlikvidovať.
Herodes bol bezradný. No nie celkom. Zvolal zasadnutie krízového štábu. A tak mudrci narazili na špičkových jeruzalemských teológov, ktorí hneď spoznali, že musí ísť o to, čo ľud izraelský už dlhé generácie očakával, po čom túžil a prahol. Oní teológovia chápu: Cudzí astrológovia musia ísť ďalej, do Betlehema a tam by mali nájsť, koho hľadajú. Neuveriteľné..., najväčší teologickí odborníci vtedajšej doby predpokladali, že ide o Toho, na koho roky očakával celý Izrael..., a napriek tomu zostali sedieť za pecou. Teória správna, no v praxi to nimi ani nehlo. Predstavujú cirkev, ktorá má správne učenie, no v praktickom živote sa to neprejaví...
Na čo ešte čakali? Prečo vysoko kompetentných teológov v Jeruzaleme nenapadlo ísť s mudrcmi? Čo im bránilo, aby boli čujní ako Herodes, ktorý zo zvesti mudrcov zaraz vyvodil dôsledky – hoci len pre udržanie svojho postavenia? Prečo odborníci znalí vo svätých Písmach odovzdali kráľovi a mudrcom svoje poznatky, a pritom nevideli, že v ich blízkosti, sa napĺňa nádej Božieho ľudu? Prečo u tých, ktorí usilovne študovali Písmo, otupela ich túžba po stretnutí s Mesiášom? Prečo nechali cudzincov ísť do Betlehema samých a správa o narodenom kráľovi ich nechala chladnými?
Nuž, podobne, ako v situáciách utrpenia, nám otázky: „Prečo?“, nepomôžu. Môžeme však spoznať a z tohto príbehu sa naučiť, že jestvujú dva spôsoby, ako veriť.
Prvým spôsobom ako veriť, je pociťovať svätý nepokoj, vydať sa na cestu, odvážiť sa ísť, klásť otázky, pýtať sa a riskovať..., len aby sme našli, čo je nám Bohom zasľúbené, čo hľadáme.
To, čo mudrci našli, bolo síce iba malé dieťa, ale ich srdcia s istotou spoznali: V Ňom sme našli Toho, kvôli ktorému sme sa vydali na cestu. Zasypali Ho darmi, pretože nielen videli dieťatko, ale verili, že ono je Ten zasľúbený Boží. Preto Mu darovali: zlato – ako znamenie moci kráľa, ktorý nám získal večnosť, kráľa, ktorý panuje nad nami, kadidlo používané pri modlitbe na bohoslužbách – ako znamenie kňazstva a myrhu – korenistú živicu, ktorou natierali zosnulých, čím ich pripravovali na pochovanie – ako znamenie obete – služby Bohu i utrpenia, ktoré Ježiš podstúpil. Mudrci padli na tvár a klaňali sa Dieťatku, lebo verili, že v Ňom je naplnená túžba ich srdca.
Iný spôsob ako veriť je bádať, a študovať, spoznávať Písmo, zvestovať, čo povedal Boh, brať vážne zákon a chrániť ustálené formy, chcieť zachovávať to, čo sa javí posvätné a bojovať za svoju pravdu. Nič proti tomu, no treba dať pozor, aby v tomto druhom spôsobe neprestala horieť túžba, aby život neurčovali len tradícia a úrad, aby ho nenapĺňala iba povinnosť a zachovávanie tradovaného. To nové, čo Boh ľuďom otvára, k čomu nás volá, potom totiž často už nevidíme. Nemôžeme Boha stretnúť, iba o Ňom rozprávať – ako o teórii, bez hlbokého vnútorného vzťahu. Tak, ako sa to stalo teológom v Jeruzaleme. Ľuďom pravého učenia, z ktorého však nedokázali vyvodiť v praxi dôsledky.
Boha však možno nájsť len srdcom. Boh sa nechá nájsť iba srdcu. Ukrýva sa tým, ktorí už všetko vedia, no srdce im zmeravelo. I dnes mnohí hľadajú svoje šťastie, ako hľadajú klobúk, ktorý majú na hlave. Nevnímajú, že Boh k nám môže prísť inak, ako si predstavujeme – napríklad v celkom obyčajnom dieťati.
Premýšľajme, pýtajme sa, aký je náš spôsob viery, ako my hľadáme Boha? Tak, že nespoznáme, že On sa nám dáva poznať? Tak, že bude pasovať do starých predstáv, ktoré sme sa naučili a najmä, ktoré sa nám hodia? Tak, že nami nič neotrasie, nič nami nepohne, nič nás nevyvedie zo zabehaných ciest? Z takéhoto hľadania sa nikdy nezrodí osobný vzťah.
Avšak, kto Boha hľadá celým srdcom, kto sa spolieha na to, že Boh môže byť celkom inakší, ako to, čo hľadáme, že k nám môže prísť napríklad v dieťati, ten nájde. Kto sa vydá na cestu, kto je ochotný podstúpiť riziko, kráčať neznámymi cestami a vstúpiť takpovediac do cudzích „krajín“, putuje síce do neznáma, ale nachádza osobný vzťah s Bohom.
Hovorí sa: Spýtať sa nič nestojí. Ani pýtať sa na Boha, pýtať sa Boha, nestojí nič. Naopak, nesmierne sa to oplatí. Mali by sme to robiť častejšie, často, celkom pravidelne: Pýtať sa Boha, pýtať sa Ho na slovo pre nás, celkom osobne – na slovo pre teba/pre mňa, osloviť Ho, hovoriť s Ním, seriózne Ho brať do úvahy, brať Ho vážne. Kto vskutku hľadá Boha, nie len potvrdenie svojich vžitých predstáv, ten nájde. Neraz celkom prekvapivé, nové pohľady na život, na Boha, na Jeho konanie v našom žití. Tak, ako sa nám Pán dáva poznať.
Mudrci mali tento spôsob viery. Nevykoľajilo ich, že síce našli, čo hľadali, a predsa niečo celkom iné, ako hľadali. Nezmietlo ich, že hoci hľadali Kráľa, nájdený kráľ bol dieťaťom. Dieťa Ježiš sa stalo kráľom ich srdca. Srdcom porozumeli, že je to síce iba nepatrné dieťa, ale jeho význam je nesmierny, že práve v tomto Dieťati je naplnený cieľ ich cesty. V Ňom sa im zjavil Boh.
Naproti tomu študovaní učenci na Herodesovom dvore radšej čakali, kým Izrael príde vykúpiť nejaký ctihodný, distingvovaný, zrelý muž – takou zrejme bola ich predstava o Mesiášovi. Kvôli tejto zabehanej predstave stratili čujnosť pre Božie slovo, už nečakali nové Božie oslovenie, a zostali väzieť v Jeruzaleme. Mali poznanie, správne učenie, no chýbal im živý vzťah s Bohom, srdce otvorené Boží hlas, a tak sa učenie neprejavilo v praxi.
Milí bratia a milé sestry, vstúpili sme do nového roku. Prajme si, a modlime sa o to, aby sme v ňom boli ochotní hľadať, pýtať sa na Boha, na Jeho vôľu, aby sme sa odhodlali vydať sa na cestu za Ním. To je spôsob, ako spoznať a stretnúť Boha, možno inak – iným spôsobom, ako si predstavujeme, ale zato celkom živo, osobne. Amen.

S použitím myšlienok Moniky Dittmannovej a Reinhardta Gruhna.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.