1. slávnosť vianočná, Ján 8, 12
Potom zase prehovoril k nim Ježiš a riekol: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života. (Ján 8, 12)
Vianoce sú na to, aby sme si každoročne pripomenuli zdanlivo nenápadnú udalosť, že sa v jednej betlehemskej maštali v biednych hmotných pomeroch narodilo jedno dieťa, ktoré dostalo meno Ješua, Ježiš, vtedy bežné chlapčenské meno. Udalosť zdanlivo nenápadná, ale v skutočnosti vrcholná, jedinečná. Udalosť taká jedinečná, že sa Ježišov vstup do sveta stal medzným bodom nášho letopočtu. Doba pred touto udalosťou – to sú roky pred Kristom, doba po ňom roky po Kristu. Nejde len o náhodné rozdelenie chronológie kvôli lepšiemu prehľadu. Tento letopočet má náboženský význam. Kresťanským letopočtom chce byť vyjadrené, že to betlehemské dieťa vnieslo do dejín niečo zásadne nové. Kde je prijaté nové posolstvo, tam sa veci menia k lepšiemu. To platí nielen o spoločnosti a dejinách. V živote každého človeka sa dá hovoriť o rokoch pred Kristom a rokoch po Kristu, alebo správnejšie: o rokoch s Kristom. Pre lepšie sebapoznanie by sme si mali odpovedať na otázku: V akom období žijem ja? V rokoch pred Kristom a či v rokoch s Kristom. Vianoce nás o tomto letopočte nielen informujú, ale obsahujú výzvu: Človeče, aj kvôli tebe prišiel Ježiš Kristus, aby si ho prijal, aby tvoj život bol rokmi po Kristu, rokmi s Kristom, aby si žil vo svetle, ktoré on priniesol. Dnes by sme sa chceli podrobnejšie zamyslieť nad tým, čo pre ľudský život znamená Ježiš Kristus ako svetlo, ktoré prišlo na svet.
V noci, keď je slnko pod obzorom, vidno na oblohe plno hviezd. Nad ránom, keď sa blíži východ slnka, začínajú hviezdy blednúť, a cez deň, keď je slnko na oblohe, ich vôbec nevidno. Ony tam síce sú, ale slnko napĺňa náš priestor takým intenzívnym svetlom, že sa hviezdy nášmu pohľadu načisto strácajú. Práve toto sa deje, keď Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, naplní svojím svetlom všetky vnútorné priestory našej duchovnej bytosti.
On vstúpil ako svetlo do tohto sveta, a práve na Vianoce si to pripomíname. Pastierom na betlehemských lúkach, prvým svedkom jeho narodenia, sa uprostred noci ukázalo veľké, nevídané svetlo. V Prológu Jánovho evanjelia sa hovorí o vtelenom Slove ako o svetle, ktoré svieti v tme. Sám Pán Ježiš povedal o sebe: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ Keď sa Pán Ježiš presťahoval z Nazareta do Kafarnaumu, hodnotí evanjelista jeho príchod do novej oblasti ako príchod svetla: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo a tým, čo sedeli v tmavej krajine smrti, vyšlo svetlo.“ Toto Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, chce aj v nás obsadiť všetky priestory našej duše, aby sme sa z noci prebudili do dňa, aby v našom myslení, cítení, konaní vybledli a načisto zmizli všetky zotročujúce hviezdičky, aby sme sa tak stali slobodnými od všetkých druhov zotročenosti, v ktorých sa nachádzame. Adventné svetlá, vianočné svetlá sú symbolickým pripomenutím toho, že Ježiš Kristus chce ako svetlo vstúpiť do nášho života.
Kým v nás nesvieti Slnko spravodlivosti Pán Ježiš Kristus, bliká tam hviezda nášho egocentrizmu. Sme plní seba, plní myšlienok o sebe, plní samochvály, plní spokojnosti so sebou. Chceme byť stredobodom nielen vo svojom vnútri, ale aj stredobodom menšieho či väčšieho okruhu ľudí. Keď narážajú na seba dvaja či viacerí egocentrickí jedinci, vznikajú konflikty, aj veľmi nebezpečné a ničivé. Takéto zrážky sú na dennom poriadku. Keď vidíme egocentrizmus na druhom človeku, je nám odporný, zatiaľ čo ten náš egocentrizmus nám je celkom príjemný. Keď Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, skutočne zaplní, zaplaví vnútorné priestory našej duše, nastáva radikálna zmena. Naša hviezdička egocentrizmu bledne a mizne, lebo stredobodom sa pre nás stáva niekto iný: Náš Boh, a ten, ktorého nám on poslal, Ježiš Kristus. Čím viac tohto slnka, vianočného slnka prijmeme, tým slobodnejšími sa staneme od svojho egocentrizmu, a to znamená, že sa staneme celkom novými ľuďmi.
Jedna nebezpečná hviezda, ktorá svieti na duchovnej oblohe mnohých ľudí, je kult mamony, kult hmotného bohatstva. Hmotné veci potrebujeme k životu, ale kult mamony znamená, že nám k nim prirastie srdce a že sa všetky naše myšlienky, starosti, radosti a strachy krútia okolo nich. Ako egocentrizmus vedie ku konfliktom, tak aj kult mamony vedie ku konfliktom, lebo v túžbe mať čím viac človek klame, okráda, podvádza, vraždi. Možno sa azda čudovať, že v spoločnosti, v ktorej sa tak intenzívne pestuje kult mamony, vzniká toľko nepokoja, zločinov, vrážd? Keď sa na našom duchovnom nebi rozžiari Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, stávame sa slobodnými od tohto nedôstojného otroctva. Hmotné veci budeme i naďalej používať, ale už nie ako ich otroci, ale ako slobodní ľudia, ktorí sa usilujú žiť skromne a s hmotnými vecami nakladajú v súlade s učením Ježiša Krista.
Na duchovnej nočnej oblohe mnohých blikajú hviezdičky alkoholizmu, drogovej závislosti, chaotického sexu a ďalších vecí, ktoré sľubujú zážitok raja, a v skutočnosti prinášajú peklo. Dlho môže trvať noc, v ktorej človek pestuje tieto úbohé, primitívne kulty. Ale komu sa uprostred takejto noci rozžiari Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, ten si naraz uvedomí, v akom bahne sa za dlhý čas nachádzal. Taký človek spoznáva, že to, čo doteraz pokladal za žiaduce hodnoty, sú nielen bezcenné, ale aj škodlivé, nebezpečné, deštruktívne veci. Namiesto nich objavuje dobrotu a čistotu, lásku a pokoj – hodnoty, ktoré mu daruje Ježiš Kristus. Ak v nás bude stále intenzívne svietiť Slnko spravodlivosti, už neostane miesta pre tie skutky tmy, za ktoré sa v Pánovom svetle musíme hanbiť. Kto namiesto starých skutočne objaví, prijme a vyskúša nové hodnoty, ten už nikdy nebude chcieť žiť bez nich.
Neraz sa stávame obeťou manipulácie zo strany druhých ľudí, hoci si to ani neuvedomujeme. To sú tiež také blikajúce hviezdičky na našom nočnom nebi. Neraz sa dáme okúzliť, omámiť povrchným pohľadom na niektorého človeka a dobrovoľne sa vzdávame kritickej analýzy a pravdivého poznania. Dávame sebou manipulovať pomocou lichotenia, výhod alebo aj hrozieb. To je veľmi úbohý, poľutovaniahodný spôsob života. Ale keď sa v nás rozsvieti Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, prináša nám svetlo pravdy, svetlo jasného poznania. V jeho prenikavom svetle naraz vidíme aj všetky negativity, zlé, nepekné stránky toho, čo nás predtým priťahovalo. V nočnom šere alebo tme unikne mnoho nečistého našej pozornosti, ale v Kristovom svetle každá nečistota pôsobí krikľavo. Toto poznanie, táto pravda nás robí slobodnými. Sám Pán Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí ... Keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ On nás prevádza od nedôstojného života k životu v pravde a slobode. Mnohí už prijali toto slnko a túto slobodu. Život v slobode od zotročujúcej manipulácie opísal klasickými slovami Karol Kuzmány: „Koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní.“
Jedna z tých nočných hviezdičiek, ktoré nás znepokojujú, je strach, obavy, utrápenosť. Strach má aj pozitívnu funkciu sebazáchovy, čo nás núti robiť potrebné opatrenia. Ale existuje aj iný strach, pri ktorom si predstavujeme, vykresľujeme, čo všetko zlé by sa nám v blízkej a ďalekej budúcnosti mohlo prihodiť. Niektorí ľudia sú takýmto strachom priamo chorobne posadnutí. Takýto strach im bráni vidieť mnoho krásnych vecí, ktoré prináša život. Svojím strachom kazia život sebe aj svojim blízkym. Keď do tohto strachu zažiari Slnko spravodlivosti Pán Ježiš Kristus, hasne hviezdička strachu a my sa stávame slobodnými aj od tejto zotročujúcej sily. Môže sa nám síce prihodiť aj všeličo nepríjemné, ale Ježiš Kristus nás ubezpečuje, že ani v najťažších situáciách nás Pán Boh nevypúšťa zo svojej otcovskej starostlivosti. Kto sa stane slobodným od strachu, pretože objavil dôveru v nebeského Otca, ten je ako vymenený, stáva sa celkom novým človekom. Existujú pekné slová o vzťahu viery a strachu: Strach klope na dvere. Viera smelo ide a otvorí dvere – a predo dvermi niet nikoho. Strach sa bojí viery a radšej pred ňou zmizne.
Aj všetky ostatné nočné hviezdičky, ktoré nás zotročovali, môže zaplašiť Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus. Keď ráno vyjde slnko a cez deň svieti v plnej sile, nočné hviezdy nemajú šancu, aby boli videné. Ak pre nás vyjde Slnko spravodlivosti a zaplaví nás svojím intenzívnym svetlom, tie nočné zotročujúce hviezdičky, tie nočné strašidlá nemajú šancu, aby sa uplatnili. Ako odporný hmyz zalieza pred svetlom do dier, tak sa pred Slnkom spravodlivosti musia pratať všetky tie zlé veci, ktoré nás dovtedy držali vo svojich pazúroch.
Ale to všetko len za predpokladu, že dovolíme, aby Slnko spravodlivosti, Ježiš Kristus, svietilo v nás intenzívne, a to neprestajne, bez prerušenia. Tie zaplašené hviezdičky striehnu totiž na svoju príležitosť a rady by sa vrátiť. A aj sa vracajú, ak dovolíme, aby Slnko spravodlivosti v nás pobledlo alebo dokonca zhaslo. Takáto hrozná možnosť existuje a u mnohých sa stáva skutočnosťou. Ale Ježiš Kristus prišiel nie na to, aby jeho svetlo zažiarilo na krátku chvíľu a potom zhaslo. Jeho svetlo treba prijať natrvalo.
Ako sa to dá dosiahnuť? Stavať sa pravidelne, čím častejšie, pod vplyv jeho čistej osobnosti. Čítať si evanjeliá, študovať ich, učiť sa ich, aby sme si čím viac z nich vštepili do rozumu a do srdca, aby sa nám čím viac z nich – aj pri práci aj pri oddychu – objavovalo v mysli. Tak by sme pravidelne prijímali prúd pokoja, ktorý vychádza z neho, z nášho Pána Ježiša Krista. Tak by sme si pravidelne uvedomovali a pociťovali jeho lásku, ktorou nás miluje. Už len tá myšlienka: Nie som mu ľahostajný, ľahostajná, on ma má rád, čistou, nesebeckou, nezištnou, nevypočítavou láskou – už táto myšlienka urobí v nás divy. Ak ma on má rád a ak viem o tom, je moja radosť z toho taká veľká, že zaplaší všetko nízke a nečisté. Pravidelne si nám treba osvojovať jeho pohľad na všetko, jeho hodnotenie jednotlivých vecí, osvojovať si jeho poznanie. Osvojovať si jeho perspektívu večnosti. Učiť sa od neho myslieť, cítiť, reagovať.
Apoštol Pavel na základe vlastnej skúsenosti opísal, čo to znamená, že Slnko spravodlivosti, Pán Ježiš Kristus, stále intenzívne svieti v ľudskom živote. Vyjadril to takto: „Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus.“ Toto je aj naša veľká, nepredstaviteľne veľká možnosť. Sviatky by sme mali využiť na to, aby sa táto možnosť stala v našich životoch skutočnosťou.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
