Štedrý večer, Matúš 12, 20
Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí. (Matúš 12, 20)
Tieto slová sú súčasťou predpovedí o Hospodinovom služobníkovi. Sú zapísané v prorockej knihe Izaiáš. Evanjelista Matúš ich vzťahuje na Ježiša Krista, ktorého narodenie a vstup do ľudských dejín si pripomíname cez tieto sviatky. Matúš komentuje nimi jednu dôležitú stránku Ježišovej činnosti. Ježiš Kristus sa stretal s ľuďmi, ktorí boli ako nalomené trstiny a tlejúce knôty. Neodsúdil ich, ale pomáhal im k novému životu. Objavoval v nich skryté iskry dobra a pomáhal im, aby sa rozžiarili. To isté dnes ponúka aj nám.
Ježiš Kristus, ktorý vstúpil do nášho sveta, sa od neho radikálne odlišoval, bol celkom iný. Bol dobrý a bol čistý. I keď sa pohyboval v zlom a nečistom prostredí, zachoval si dobrotu a čistotu. Za všetkých okolností ostal sám sebou. Nedal sa deformovať zlom, ktoré ho obklopovalo. Keby nie pre iné, tak už pre toto sa oddá pripomínať si každoročne jeho vstup do sveta. Je to niečo jedinečné, že sa objavil niekto, kto je skutočne dobrý a skutočne čistý. V záplave zla okolo nás a v nás je on životodarnou oázou. Vianočné sviatky nás pozývajú, aby sme sa s ním dôkladne oboznámili. Evanjeliá nám ho vykresľujú. Evanjeliá – Matúš, Marek, Lukáš, Ján – by mali byť naším hlavným čítaním cez tieto sviatky.
Vnímať s obdivom jeho čistotu a dobrotu – to je obsah Vianoc. Nie je to celý obsah – posolstvo Vianoc obsahuje viac. On prišiel kvôli tomu, aby aj nás urobil dobrými a čistými.
Veľmi sa odlišoval od farizejsky zmýšľajúcich ľudí. Farizejovi stačí, keď podľa vlastnej mienky je on sám dobrý a čistý, hoci to často býva veľký sebaklam. Tí, ktorých farizej pokladá za zlých, mu slúžia ako tmavé pozadie, na ktorom má vyniknúť jeho údajná dobrota.
Ježiš bol celkom iný. V ňom nebolo nič z farizejskej mentality. On ju ostro kritizoval. On prišiel medzi nás, aby nás dvíhal na svoju, Ježišovu úroveň, aby nám umožnil blížiť sa stále k duchovnému a etickému štandardu, v akom žil on. Tak pôsobil vtedy, tak pôsobí dnes.
Kto sa má stať dobrým a čistým, musí sa najprv oslobodiť od nečistého balastu minulosti, ako aj od toho, čo ho momentálne zaťažuje. Každý vlečie za sebou batoh zlých vecí, ktoré zapísal do svojej knihy života, ktoré postupne začínajú pôsobiť ako návyk a sťahujú ho do prachu. Ježiš Kristus prišiel, aby nás od tohto balastu oslobodil. Práve v tomto spočíva zmysel odpustenia, ktoré priniesol.
Odpustenie nie je voľná vstupenka na pokračovanie v páchaní dovtedajších hriechov. Odpustenie je predpoklad nového štartu. Len ako začiatok nového života má odpustenie zmysel, inak je bezzmyselné. Spasiteľ, ktorý vstúpil do nášho ľudského sveta, nám prináša odpustenie a volá nás, aby sme urobili nový začiatok vo svojom živote.
V rozprávkach prichádza hrdina a čarovným prútikom prebúdza, čo spalo zakliate. Ježiš Kristus prichádza nie do rozprávky, ale do tvrdej reality a chce prebudiť dobro, ktoré v nás spí ako zakliate. On vedel síce, že z ľudského srdca vychádza aj mnoho zlých vecí, aj ich vyrátal v jednom smutnom zozname. Ale vedel aj to, že v ľudských srdciach sa nachádzajú aj zárodky dobrého, a tieto chce prebudiť, mobilizovať, uviesť do pohybu, do aktivity.
Prichádza nie ako moralizátor, ktorý hromží hlava-nehlava, ale ako múdry pedagóg, ktorý sa každému jednému prihovára: Človeče, v tebe driemu aj dobré veci, mnoho dobrých vecí. Prečo by mali spať donekonečna? Prebuď sa, prebuď ich, nech sa rozhýbu, nech sa uplatnia na čím širšom fronte. Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé.
Prichádza, aby nás upozornil na naše dobré možnosti, ktoré sme si doteraz možno ani neuvedomili. Prichádza, aby nám ukázal celkom nové alternatívy, ktorými by sme mohli nahradiť svoje doterajšie postoje, zvyklosti, spôsoby reagovania. On vie, že to dobro v nás je neraz zasypané množstvom hriešnych vecí, ale chce ho oslobodiť. Vie, že dobro v nás je neraz len ako tlejúci knôt, ale on ho neuháša, naopak, dáva mu silu, aby sa rozhorel. Vie, že dobro v nás je neraz ako nalomený stromček, ale on ho nedolomí, naopak, napriamuje ho, aby rástol rovno. Napriek predvianočnému a vianočnému zhonu mali by sme si nájsť chvíle ticha a ponárať sa do meditácie a objavovať v nej, čo tento Spasiteľov program znamená osobne pre nás.
Mnohých nachádza v zajatí fatalizmu, strachu z neúprosného, temného osudu, alebo v zajatí kŕčovitého popierania Pána Boha. Prihovára sa im, prihovára sa nám: V tebe, človeče, je hlboko skrytá túžba po pravom Bohu, po nebeskom Otcovi, ktorý ťa miluje absolútnou láskou. Prečo by si mal túto túžbu zatískať do temných hlbín svojho podvedomia? Dovoľ jej, aby sa prejavila, aby z hlbín tvojej duše vytryskol výkrik: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po tebe, ó Bože.“ Poznanie Aurélia Augustína platí o všetkých nás: „Bože, ty si nás stvoril pre seba, a naša duša nenájde pokoj, kým nespočinie v tebe.“ Toto nie sú pre nás cudzie hlasy, ale naše vlastné, ktoré zatiaľ možno driemu v hlbokých vrstvách našich bytostí. Keď sa prebudia, začne sa pre nás nová kapitola života. Keď začneme doopravdy veriť v Pána Boha a začneme ho milovať celým srdcom, celou dušou, celou mysľou, vyrieši sa tým aj problém fatalizmu, strachu z osudu. Lebo tieto dve veci sa vylučujú. Kde je skutočná dôvera v Pána Boha, tam mizne strach z temného osudu.
Bývame sebeckí, niekedy neznesiteľne sebeckí. Bývame sebeckí, ale tu a tam vieme byť aj dobrí. Vieme sa občas usmiať na druhého, vieme ho vypočuť, poradiť, pomôcť. Na Vianoce sa ľady sebectva trocha roztápajú, a my zisťujeme, aké je to pekné, milé, ba priamo úžasné, keď sme navzájom k sebe prívetiví, citliví, ohľaduplní, keď pre niekoho urobíme niečo dobré. To je možné len preto, že sa v nás nachádza zárodok dobra a atmosféra Pánovho narodenia ho v nás prebúdza. Ale čo po sviatkoch? Má vari potom to dobro zase zamrznúť, má vari zostať iba riedko roztrúsenými ostrovčekmi? Muž, ktorý vyrástol z betlehemského dieťaťa, sa nám prihovára: Človeče, ty môžeš byť k druhým dobrý nie iba občas, ale máš veľkú možnosť byť dobrý stále. Keby sa cez sviatky odohrala s nami táto zmena a stala by sa naším trvalým postojom, boli by tieto sviatky jednou z najväčších udalostí nášho života. Od nás závisí, či sa tak stane.
Máme radosť z rodín, v ktorých prevláda stále ovzdušie pokoja, lásky, harmónie. Ale sú aj iné manželstvá a rodiny, v ktorých neraz vládne hašterenie, hádky, hnev, nenávisť, ľahostajnosť. Mnoho je rodín, v ktorých práve tieto veci menia spolužitie na peklo na zemi. A predsa jestvuje i pre tieto rodiny možnosť pekného, harmonického života vo vzájomnom pochopení a láske. My nosíme vo svojich bytostiach predpoklady k takémuto stvárňovaniu rodinného života. Možno sú tie semienka v nás hlboko zahrabané. Ale prečo by sme si nedali tú námahu, žeby sme ich v meditácii a modlitbe našli, dovolili sa im uplatniť? Vianoce prinášajú tajomnú atmosféru, v ktorej sa môžeme ponoriť do seba hlbšie ako inokedy, a dať sa viesť narodenému Spasiteľovi, ktorý sa nám prihovára: Človeče, nevidíš to dobro vo vlastnej duši? Prečo by si mal vynášať na povrch samé smeti, keď si schopný omnoho lepších vecí? Totálna transformácia rozháraných rodín na harmonické by bol ten najkrajší vianočný dar, omnoho väčší a krajší než hoci aj tie najdrahšie vecné dary. Čo nám bráni darovať si ho navzájom?
Predovšetkým pre deti by to bol veľký dar. Deti nesmierne trpia, keď vidia, že sa rodičia hnevajú, hádajú, nemajú sa radi alebo dokonca pracujú k rozvodu. Boh nám vštepil do srdca rodičovskú lásku a my ju máme zahrdúsiť len preto, že sa dáme bezuzdne viesť sebeckou túžbou po novej rozkoši? A spôsobiť deťom hroznú ranu na duši, ktorá sa iba veľmi ťažko hojí? Ježiš aj k takýmto nezodpovedným rodičom prichádza a chce v nich prebudiť ten cit lásky k deťom. Prebuď sa človeče z diabolského snenia, dovoľ prehovoriť rodičovskej láske, ktorá je ako iskra v tebe zahrabaná. Uvedom si, že zmyslom života nie je honba za novými rozkošami, ale tvorivá láska k tým, ktorí ju k životu tak veľmi potrebujú.
Existujú rozličné ďalšie zlé spôsoby myslenia, postojov, správania. Ku všetkým existujú dobré alternatívy dobré nové možnosti. Vo všetkých týchto veciach pomáha nám Ježiš Kristus objaviť zárodky dobra, ktoré sú v nás skryté, ktoré treba nájsť, očistiť, uviesť do činnosti.
Človek, ktorému sú ponúknuté tie lepšie alternatívy namiesto doterajších zlých, škodlivých, ničivých postojov, sa môže spýtať: Prečo by som mal tak veľmi túžiť po Bohu, keď sa mi zdá, že to aj bez neho ide celkom dobre? Prečo by som sa mal usilovať o to, aby som bol dobrý a čistý? Prečo by som sa mal usilovať oslobodiť sa od sebectva, keď mi sebectvo celkom vyhovuje? Prečo by som mal byť ohľaduplný, keď sa mi zdá, že je výhodnejšie byť bezohľadný? Prečo by som mal dať prednosť čistej láske pred dráždivými rozkošami?
Prečo si človek kladie tieto otázky? Pretože má rád seba a chce pre seba to najlepšie. Ale čo to znamená mať rád seba a chcieť pre seba to najlepšie? V tejto veci vládne veľa prevráteného myslenia. Láska k sebe sa veľmi často stotožňuje so sebectvom. Toto stotožňovanie patrí medzi osudné sebaklamy, v ktorých žijú mnohí.
Skutočná láska k sebe, prijatie, akceptovanie seba znamená prijať pre seba Boží program rozvoja nášho najvnútornejšieho bytia, našej duše. I keby sme v sebeckej honbe nahromadili obrovské množstvo hmotných vecí a naplnili svoj život množstvom plytkých radostí a rozkoší, ale svoju najvnútornejšiu bytosť by sme zanedbali, poškodili tak, žeby úplne zdegenerovala, boli by sme totálni stroskotanci. Je mnoho takých, ktorí túto pravdu, túto zákonitosť nechcú akceptovať alebo sa z nej aj cynicky vysmievajú. Raz bude uznanie tejto zákonitosti nanútené každému. Ale už teraz je toto poznanie každému prístupné.
Kto ho prijme, musí si položiť otázku: Čo robiť, aby moja najvnútornejšia bytosť nezakrpatela, nedegenerovala, ale rástla, rozvíjala sa? Odpoveď je práve v tom, o čom sme hovorili: Dovoľ Spasiteľovi, aby prebudil, uviedol do činnosti všetky zárodky dobra, ktoré sú v tvojej duši. Čím viac dobra a čistoty sa prejaví v našom živote, tým plnšie sa bude rozvíjať naša vnútorná bytosť smerom k naplneniu, vyvrcholeniu, zavŕšeniu. Tu vidíme jedinečnú harmóniu: Čím lepší je človek k druhým, tým viac týmto postojom a správaním napomáha svoj duchovný rast. Čím čistejší a bohatší je vo svojom vnútri, tým lepší dokáže byť k druhým. Toto je takzvaný začarovaný kruh, ale ten najlepší začarovaný kruh. Táto harmónia je práve cez vianočné sviatky prístupná každému. Prístupná tak, aby sa stala trvalým stavom i vo všedných dňoch.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
