3. adventná nedeľa, Matúš 3, 1 – 12
V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ, kázal na púšti Judskej a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Toto je totiž ten, o ktorom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky. Tento Ján mal odev z ťavej srsti, okolo bedier kožený opasok a pokrmom boli mu kobylky a poľný med. Vtedy vychádzal k nemu Jeruzalem a celé Judsko, aj celé okolie Jordánu, vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordáne. Keď však videli, že mnohí z farizejov a saducejov prichádzajú na krst, povedal im: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi. Ale sekera je už priložená na korene stromov; každý strom teda, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. (Matúš 3, 1 – 12)
Krátko pred začiatkom verejného účinkovania Pána Ježiša Krista vystúpil Ján Krstiteľ so svojou výzvou na pokánie: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“ Svojím pôsobením, predovšetkým volaním k pokániu, pripravoval Krstiteľ cestu Pánu Ježišovi. Takto chápu evanjeliá jeho činnosť, keď citujú a na neho vzťahujú prorocké predpovede Starej zmluvy: „Toto je totiž ten, o ktorom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky.“
To znie veľmi pekne, ale nás pri počutí týchto slov zaujíma otázka, v čom konkrétne spočívala táto príprava. Zaujíma nás aj ďalšia otázka, či celé Krstiteľovo posolstvo môže mať aj pre nás nejaký význam v tom zmysle, žeby nás pripravovalo na pochopenie a prijatie posolstva Pána Ježiša Krista.
Odpoveď na tieto otázky nachádzame v prečítanej stati Písma, ako aj v iných biblických textoch, ktoré hovoria o účinkovaní a posolstve Jána Krstiteľa. Krstiteľove výzvy na pokánie boli veľmi prísne. Obsahom jeho posolstva nebola takzvaná lacná milosť, ktorú by človek jednoducho prijal a ktorá by ho na nič nezaväzovala. Krstiteľ chápal hriech a jednotlivé hriechy ľudí veľmi vážne. My ľudia neberieme svoje hriechy vždy s takou vážnosťou. Často robíme to, čo naznačil Pán Ježiš slovami o smietke a brvne: Svoje hriechy, ktoré sú ako brvno v oku, ako cudzie teleso veľkých rozmerov a veľkej závažnosti, sa pokúšame rozličnými spôsobmi pred sebou a pred inými vysvetľovať ako neškodnú smietku. Krstiteľovo volanie na pokánie – ak ho prijmeme s celou väznosťou – nás môže oslobodiť od tohto nebezpečného sebaklamu. Ján chcel ukázať, že situácia hriešneho človeka je pred Bohom omnoho hrozivejšia, než ako sa príslušný človek domnieva.
Toto všetko vyjadril Krstiteľ v krátkych podobenstvách, ktoré sú zapísané v prečítanom texte: „Sekera je už priložená na korene stromov; každý strom teda, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ Týmto podobenstvom chcel svojich poslucháčov priviesť k ktomu, aby si každý z nich sám o sebe položil otázku: Nie som ja snáď taký strom, ktorý nerodí dobré ovocie? A my by sme si mali položiť o sebe tú istú otázku a usilovať sa nájsť na ňu pravdivú odpoveď. Nie som ja taký strom, ktorý nerodí dobré ovocie?
Tieto slová ukazujú, že hriech nespočíva iba v tom, že človek robí niečo zlé. Robiť zlé veci – to je pravdaže hriech pred Pánom Bohom. Ale Krstiteľ videl hriech – podobne ako celé Písmo sväté – aj v tom, že človek neurobí to, čo sa od neho v určitej konkrétnej situácii vyžaduje. Aj nekonanie, neurobenie niečoho môže byť teda ťažkým hriechom, a to vtedy, keď napríklad neurobíme to, čo od nás v určitej situácii vyžaduje prikázanie kresťanskej lásky. Kňaz a levíta v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi neurobili nič, aby pomohli ozbíjanému človeku, a práve v tom spočíval ich hriech. Dôležitá a možno aj nepríjemná otázka pre nás znie: Kedy, za akých okolností som zanedbal alebo odmietol urobiť to, čo som v danom prípade mal urobiť?
Aj to druhé Krstiteľovo podobenstvo je veľmi prísne: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ Takýmito slovami ľudí, ktorí prichádzali k nemu na krst, viedol k tomu, aby sami preskúmali seba. K takému istému sebaskúmaniu majú jeho slová priviesť aj nás. Vtedajší ľudia, ako aj my, dnešní ľudia, by sme si mali klásť otázku: Do ktorej z týchto dvoch skupín patrím ja? Patrím medzi pšenicu? Patrím medzi plevy?
Medzi tými, ktorí prichádzali k Jánovi na krst, boli aj takí, ktorí to s pokáním nebrali veľmi vážne. Chceli sa síce dať pokrstiť, keďže od krstu očakávali, že krst ich môže zachrániť pred nastávajúcim Božím súdom, Božím hnevom. Domnievali sa zrejme, že samotný akt krstu im stačí, ale nemienili uskutočniť zásadnú zmenu svojej bytosti a svojho života.
Ján Krstiteľ bol zrejme obdarený pohľadom, ktorý prenikal do hĺbky ľudskej bytosti, preto mohol o týchto ľuďoch vedieť aj to, čo nosili skryté vo svojom srdci. Povedal im veľmi ostré slová. „Keď však videli, že mnohí z farizejov a saducejov prichádzajú na krst, povedal im: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi.“
Toto všetko, čo sme si pripomenuli, to je niekoľko základných línií činnosti a posolstva Jána Krstiteľa. Tým všetkým pripravoval cestu tomu Silnejšiemu, Ježišovi Kristovi, ktorý prichádzal za ním. V akom zmysle môžeme o tomto všetkom povedať, že to bola príprava na prijatie Ježišovho posolstva a celej jeho činnosti? Nie je ťažké nájsť odpoveď na túto otázku. Pán Ježiš priniesol dobré posolstvo, dobrú zvesť, ktorej obsahom bolo a jej toto: Boh, tvoj nebeský Otec, ťa miluje. Je ochotný odpustiť ti hriechy a dať ti šancu, aby si mohol začať nový život. Ale môže a je ochotný každý človek porozumieť a prijať toto posolstvo? Môže toto posolstvo v očiach každého človeka znamenať niečo dôležité? Kto je sebaistý, kto sa pokladá za spravodlivého, ten môže povedať: Načo by som ja potreboval Božiu lásku, načo mi je Božia milosť? Som predsa dosť silný, múdry, aby som sa sám postaral o svoj každodenný život. Som predsa dosť pobožný a spravodlivý, aby som sám dosiahol večný život. Som dosť múdry, aby som objavil zmysel života.
Nič z toho nie je v konečných dôsledkoch pravda, ale kto napriek tomu takto zmýšľa, ten síce možno pochopí, čo znamenajú slová Ježišovej zvesti, ale nepochopí, prečo by to, čo Ježiš hovorí, malo byť osobne pre neho radostným posolstvom. A kto toto nepochopí, ten odmietne prijať Ježišovo evanjelium pre seba. Mnohí práve z tohto dôvodu odmietali vtedy a odmietajú dnes prijať Ježiša a jeho evanjelium. Keď si uvedomíme všetko toto, pochopíme omnoho lepšie, aká dôležitá úloha to bola, ktorú konal Ján Krstiteľ ako predchodca Mesiáša, a aký dôležitý je význam jeho posolstva ešte aj dnes. Len ten, kto spozná svoju vlastnú životnú situáciu, aká je ona v skutočnosti, len kto objaví, ako nevyhnutne potrebuje pomoc Mesiáša Ježiša, len ten môže pochopiť životne dôležitý význam Ježišovho posolstva a prijať toto posolstvo a túto pomoc.
Dnešná tretia adventná nedeľa je venovaná spomienke na postavu a dielo Jána Krstiteľa. Obdivujeme túto osobnosť, prorockú, silnú, priamočiaru, jasne mysliacu, kritickú. Pán Ježiš ho vyzdvihol veľmi vysoko. Ale nemali by sme zastať iba pri obdive. Mali by sme na seba vztiahnuť jeho posolstvo, jeho kritiku, upozornenie na Boží súd a jeho výzvu na pokánie. Všetky jeho slová, najmä tie kritické slová, by sme si mali čítať, uvažovať o nich, použiť ich ako zrkadlo, aby sme v ich svetle mohli pravdivo spoznávať samých seba.
Naše predstavy, náš obraz o nás samých je obyčajne pekný, ale keď zo slov Krstiteľa a z ďalších slov Písma svätého získame pravé poznanie seba, uvedomíme si, akými vážnymi problémami je zaťažený náš život. Potom budeme musieť s apoštolom Pavlom povedať: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ Potom sa budeme pýtať so žalárnikom z mesta Filipy: „Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený?“ Keď tieto otázky čítame v ich pôvodnej súvislosti, môžeme jasne vidieť a cítiť, s akou úzkosťou, obavami, ale aj nádejou boli vyslovené. Práve na tieto otázky prináša Ježišovo posolstvo odpoveď, alebo – presnejšie – On sám je odpoveďou. Až keď si človek uvedomí, že bez Krista je stratenou existenciou, až potom bude po ňom túžiť ako po svojom záchrancovi a spasiteľovi. --- Postava Jána Krstiteľa má v advente svoje pevné miesto. Nielen preto, že Krstiteľ pôsobil časovo pred verejným vystúpením Ježiša Krista, ale aj a predovšetkým preto, že jeho kritické slová o súde sú dôležitým predstupňom, predstupňom, na ktorom má človek poznať svoju vlastnú hriešnu, beznádejnú situáciu. Človek, ktorý toto spozná, prijme potom Spasiteľa s vďačnosťou a radosťou. Týmto spôsobom by sme sa mali aj my v advente pripravovať – potom by naše Vianoce boli plné opravdivej, hlbokej radosti, ako to bolo a je u všetkých tých, ktorí Ježiša Krista prijali ako svojho Spasiteľa a Pána.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
