3. nedeľa po Zjavení, Matúš 17, 1 - 9
„O šesť dní vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. A hľa, ukázali sa im Mojžiš, Eliáš a zhovárali sa s ním. Peter na to povedal Ježišovi: Pane, je dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Kým ešte hovoril, zastrel ich jasný oblak a hľa, z oblaku bolo počuť hlas? Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. Keď to učeníci počuli, padli na tvár a hrozne sa báli. Ježiš však prišiel, dotkol sa ich a povedal: vstaňte a nebojte sa! Keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, iba samotného Ježiša. Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nehovorte nikomu o tom videní, kým Syn človeka nebude vzkriesený z mŕtvych.” (Matúš 17, 1 - 9)
Milí bratia, milé sestry,
sme pozvaní, aby sme sa z bežného, všedného dňa nechali vyviesť na miesto, kde sa dá zažiť kúsok slávy.
Máme možnosť zažiť vrchol naplnenia, nadšenia.
V bezpečnej vzdialenosti od všetkého, čo nás v našich hĺbkach trápi a mätie, je pre nás pripravené miesto, kam sa dá ísť, kde sa dá nájsť pokoj, krása a čistota.
Je to priestor dôvery a blízkosti. A Boh aj ľudia nám tu doprajú pocit bezpečia, zážitok istoty.
*** hudobné stvárnenie nadšenia a naivnej radosti ***
Pane, aj my sme - tak ako Peter - ochotní urobiť všetko, čo treba, aby sa takýto zážitok zachoval – a opakoval... Tam, kde nám je dobre, sa predsa chceme vrátiť! Aj my si vieme predstaviť, že by sme vedeli postaviť čosi konkrétne na skúsenosti, že sme obklopení prajnými ľuďmi, obdivuhodnými duchovnými autoritami, / a musí to byť predsa aj Tvoj záujem!
Tu chceme duchovne rásť! Ak tu nemôžeme ostať navždy, chceli by sme si sem prísť načerpať, lebo zdroje našej trpezlivosti, alebo dôvtipu sa míňajú – a my ostávame sklamaní a bezradní.
Petrove a aj naše zbožné snenie ruší však priamy kontakt z neba – Božie slovo, ktoré znie do tejto posvätnej nálady celkom prozaicky: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil – Jeho poslúchajte.“
Správne slovo v správny čas dáva tejto chvíli aspekt bázne. „Keď to počuli, padli na tvár a hrozne sa báli.“
K zážitku nadšenia sa pridáva bázeň. A je to práve ona, čo premieňa lesklý povrch slastných pocitov a dojímavých scén - na nutnosť pokory, na naliehavosť skloniť sa pred Tým, ktorý má rozhodujúce slovo.
Až teraz prichádza čas premien pre Petra, Jakuba a Jána – ale aj mňa a teba.
Bohu, ktorý sa svojím slovom objavuje v mojej blízkosti, neviem hneď spievať chválospev. Najprv pred Ním musím padnúť: vyznať a uznať, že moje predstavy o budovaní posvätných miest boli predsa úplne iné.
*** hudobné stvárnenie svätosti a strachu
Dotyk a slovo Ježiša, ktorého učeníci poznajú, ich znova stavia na nohy: „Vstaňte a nebojte sa!“ Nerobte paniku. Nechajte sa
osloviť. Vstaňte. Bude treba ísť ďalej.
Ježiš pôjde s učeníkmi dole bez žiarivého rúcha – ako jednoduchý pocestný.
Nepôjde k sláve, ale najprv k utrpeniu. Bude prechádzať cestami, ktoré si budú žiadať veľkú námahu. Ale Boh bude s Ním, lebo je Jeho milovaný Syn. A toto spojenie, táto dôvera Ho bude niesť – aj vtedy, keď Ho teraz ešte horliví učeníci opustia. A to je dôležité.
Aj ťažká cesta môže byť Božia. Ak máme plniť Boží príkaz a poslúchať Ježiša, nebudeme sa môcť stratiť v dave. Niekedy budeme musieť plávať proti prúdu. Niekedy budeme môcť byť len hlasom volajúcim na púšti, lebo nám väčšina nebude vedieť, alebo nebude chcieť ani rozumieť.
Budeme sa musieť vysporiadať s tým, že naše oduševnenia stlmia predvídateľné, ale aj celkom nečakané ťažkosti a problémy, v ktorých sa budeme cítiť pokorení a ohrození.
*** hudobné stvárnenie ohrození - hĺbok
To, či v živote obstojíme alebo si budeme zúfať, nezávisí len od toho, čo dokážeme ovplyvniť - zmeniť.
To, či sa s úlohami v povolaní vysporiadame - alebo nie, / či budeme ochotní hľadať cestu
k zmiereniu vo vlastnej rodine, alebo budeme apaticky znášať to, čo je / to, či sa budeme vedieť vyrovnať so zdravotnými obmedzeniami - alebo sa nimi necháme zlomiť, / to, či prijmeme smrť blízkeho človeka - alebo nás smútok urobí tvrdými a zatrpknutými, / to, či budeme mať okolo seba priateľskú podporu alebo radšej ostaneme sami, / to všetko nezávisí len od toho, či sa vonkajšie okolnosti v pravý čas zmenia.
To všetko bude závisieť od toho, či nájdeme a využijeme príležitosť načerpať rozvahu a múdrosť odlíšiť, kde je potrebná služba, možno aj obeť – a kde nám musí stačiť odvaha, sila prijať - niesť v živote to, čo sa zmeniť nedá.
Mnohé Služby Božie, stretnutia pri Božom slove, hudbe, modlitbe i piesni nás môžu povzniesť. Môžu nás aspoň na chvíľu priblížiť do prítomnosti Božej, naplniť rozhodnosťou, oddanosťou slúžiť.
Ich cieľom je však to, aby nás uviedli do kontaktu so živým Bohom. A On nás bude premieňať, aby ľudia, ktorí nemajú odvahu, silu alebo ani chuť zaujímať sa o Neho, zažili na našom živote zlomky – malé kúsky z nádhery, sily a čistoty, ktorej nebudú môcť odolať.
Ak dokážeme pozvanie k Božej veľkosti, moci a lásky zrozumiteľne tlmočiť, vtedy poslúchame.
To, čo cítime, sa inému človeku odovzdať nedá. No to, čo sa odovzdať DÁ, sú naše postoje, naše hodnoty. Ak budú presvedčivé, stanú sa podnetom, inšpiráciou hľadať a objaviť ich pôvod – ich Pôvodcu.
*** hudobné stvárnenie túžby po živom Bohu
Boh nás stretáva stále nanovo. Necháva nás ísť od jednej skúsenosti k druhej - tak ako práve potrebujeme, hore aj dole.
Viera bude živá a účinná len vtedy, ak sa o ňu budeme starať. Žije vždy z nových dôkazov, vždy z iných podnetov – a nielen strhujúcich, úžasných, niekedy paradoxne tým, čo jej ukáže hranice zraniteľnosti.
Kým je viera spojená len s tým, čo bolo – a s ľuďmi, ktorí ju žili pred nami, stráca aktuálnosť. Ak má žiť a rásť, potrebuje vždy nové impulzy.
V nás a na nás sa ešte môže a aj musí veľa meniť.
Ale Boh ostáva rovnaký. Dáva sa nám poznať vo svojom slove, aj nám hovorí vždy novým, originálnym spôsobom: „Vstaň, neboj sa.“
Vie, že toto uistenie potrebujú všetci, ktorí sa duchovné zážitky odvážia konfrontovať s realitou všedného dňa – v rodine, v povolaní, vo vzťahoch.
Obyčajné, všedné dni nežijeme v trvalej radosti. Často sú aj o slzách a trápení, bolestiach. To, čo nás cez ne prenesie, nie sú pocity uchvátenia, oduševnenia, ale Boh,
ktorý je vo svojom Synovi i vo svojom slove neustále nablízku, aby nám dodával smelosť a dôveru. Sme predsa Jeho milované deti.
Nemusíme si stavať príbytky okolo Neho. Stačí, aby sme Mu dovolili, aby si svojím slovom staval príbytok V NÁS.
Amen.
Bože náš,
prosíme o Tvoju prítomnosť,
ale ak prídeš, hovoríš a prejavíš sa, náš strach je mocnejší ako dôvera...
Prosíme o to, aby si pri nás zostal, no nie sme si istí, či by sme zvládli, že vidíš a vieš naozaj všetko...
Odpusť nám, prosíme, našu zbabelosť, náš zmätok, našu nedôslednosť.
Unikáme od Tvojho hlasu, ale potom nepočujeme ani ubezpečenie, že sa Ťa predsa nemusíme báť, že prichádzaš vo svojom Synovi, aby si nás zachránil od všetkého, čo je nad naše sily!
Prosíme, nauč nás prijať a niesť zodpovednosť za seba – ale aj iných ľudí – ak sa spolu smieme tešiť, ale ak máme pred sebou cestu zostupov a kríz.
Prosíme, nauč nás pozerať do budúcnosti s úprimnou vierou, ktorá od Teba očakáva to najlepšie!
Chráň nás od tendencií vracať sa len k zážitkom z minulosti, lebo tie nás tak ako Lótovu ženu môžu premeniť na soľný stĺp.
Prosíme, aby sme vedeli mať odvahu vykročiť k tomu, čo bude - a v istote, že nie sme sami, že si stále nablízku.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
