V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa po Deviatniku, 5 M. 9, 1 – 5

Počuj, Izrael, ty chceš dnes prejsť cez Jordán, aby si vtiahol a ovládol národy väčšie a mocnejšie, ako si ty, mestá veľké a po nebo opevnené, ľud veľký a urastený, Anákovcov, o ktorých vieš a počul si hovoriť: Kto obstojí pred Anákovcami? Tak vedz dnes, že Hospodin , tvoj Boh, ide pred tebou ako stravujúci oheň. On ich vyhubí, On ich pokorí pred tebou, a ty ich vyženieš a rýchlo zničíš, ako ti hovoril Hospodin. Keď ich Hospodin, tvoj Boh zaženie spred teba, nemyslí si v srdci. Pre moju spravodlivosť ma priviedol Hospodin zaujať túto krajinu, ale pre bezbožnosť týchto národov vyženie ich, Hospodin tvoj Boh, spred teba. Nie pre svoju spravodlivosť a úprimne srdce prichádzaš zaujať ich krajinu, ale pre bezbožnosť týchto národov vyháňa ich Hospodin, tvoj Boh, spred teba, aby splnil slovo, ktoré prísahou dal Hospodin tvojim otcom Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi. (5 M. 9, 1 – 5)

Bratia a sestry,

v každom veriacom človeku zápasí mnoho protirečení. Tešíme sa na večný život, ale pri smrti drahého a blízkeho človeka, je naše srdce, plné bolestí a smútku. Vyznávame vieru v Boha – Otca Stvoriteľa, ale ku zemi sa chováme, ako jej vlastníci a niekedy aj ako koristníci.
Jedným z takýchto protirečení je otázka zásluhovosti. Vyznávame, že bez Božej pomoci nedokážeme zvládnuť žiaden životný údel, ale dávame si dobrý pozor, aby nám niekto neukrátil "naše zásluhy" na budovaní Božieho kráľovstva, v našich cirkvách, zboroch a spoločenstvách. A keď aj Pánu Bohu neupierame "Jeho zásluhy", dobré nám padne keď od iných počujeme o svojej šikovnosti, zbožnosti a tým pádom aj vyvolenosti. Ako sme práve mi, urobili veľké veci, pre nášho Nebeského Otca.
V našom texte Mojžiš v pomyselnej reči k ľudu, bilancuje putovanie vyvoleného národa po púšti. Izraelci stoja pred bránami Zasľúbenej krajiny a pripravujú sa do nej vstúpiť. Konečne sú pri cieli. Boh práve teraz naplnil svoj dávnoveký sľub. To čo pred stáročiami bolo zasľúbené Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi je dnes na dosah ruky. Stačí prejsť cez Jordán a budú v krajiny, ktorá už odteraz bude iba ich. Musela to byť vzrušujúca chvíľa. Po stáročia boli ich predkovia otroci v cudzej krajiny. Ich otcovia štyridsať rokov putovali púšťou. Oni však už vidia nádherne lúhy a háje. Práve ich generácia sa dožila toho o čom ich dedovia mohli len snívať. Sú konečne pred prahom domova.. Je pochopiteľné, že ich srdcia sa nadýmali pýchou. Oni nezradili, ani nezapreli Hospodina, oni neboli neposlušní, ako ich otcovia a neboli už, ani otrokmi! Dychtili po tom, aby prešli rieku a bojovali s Anákovcami, obrami a celému svetu dokázali akú moc im dal Hospodin do rúk. Iste si mnohí mysleli, že ich generácia je tou najlepšou, aká kedy v dejinách Božieho ľudu existovala. Veď nato mali rukolapný dôkaz. Stačilo len otvoriť oči a pozrieť sa na západ. Tam sa síce ešte týčili hradby veľkého Jericha, ale Hospodin bol predsa s nimi. Nakoniec cítili, že bez nich, by ani samotný Boh nič nedokázal!
Myslím, že tieto myšlienky nie sú až tak vzdialené ani nám. Sme ľudom Novej zmluvy, novým Izraelom a tiež sme si dobre vedomí svojej ceny, svojej "údajnej dôležitosti". Ani my samozrejme nepopierame, že sme tu len a len z Božej milosti, ale iste vieme, že bez nás by to nešlo! Áno takto poskladané vety znejú vyzývavo. Tak vyzývavo, že človek vyznávajúci vieru v Hospodina sa s nimi nemôže stotožniť. Ale na druhej strane sa môže niekto opýtať. Ak teda máme všetky zásluhy pripísať len Pánu Bohu, o čo sa vlastne máme snažiť? Môžeme sa vôbec pochváliť svojou prácou? Môžeme prezentovať výsledky nášho snaženia? Alebo to nie je správne? A či aj z tejto kazateľnice nezneli a určite ešte aj budú znieť slová vyzývajúce nás k poctivej práci a našej osobnej zodpovednosti za tento svet? Samozrejme odpovede na tieto otázky, je potrebné dobre zvážiť, ale vôbec sa ich nemusíme báť! Nie sú, napokon nejako zvlášť komplikované. Ide iba o to, nájsť správny pomer, medzi našou vierou v Boha – Otca Stvoriteľa a našimi schopnosťami a darmi, ktorými nás Stvoriteľ obdaroval.
Božiu všemohúcnosť som si v svojom živote výrazne po prvý krát uvedomil, keď som sa ocitol v jednej zapeklitej životonej situácii, ktorú som si sám spôsobil. Stalo sa, že mi veľmi záležalo na jednej mojej práci. Vynaložil som mnoho úsilia a času, aby veci dopadli dobre. Snažil som sa nič nezanedbať a na nič nezabudnúť. Výsledok však bol mizerný, vôbec nezdpovedal vynaloženému úsiliu. Bol som z toho zronený ba až zúfaly, ale táto skúsenosť ma naučila dvom pravdám, ktoré kráčajú v živote veriaceho kresťania v ruka v ruke. Bez práce nič nedosiahnem, ale bez Božieho požehnania sa nič nepodarí. Jednoducho jedno nejde bez druhého. Mojžiš učil Boží ľud vďačnosti za všetko, čím ich Hospodin obdaroval. Vďačnosti za to, že práve oni mohli byť generáciou, ktorá došla do Zasľúbenej zemi. Stalo sa tak preto, že im Hospodin požehnal a dal do srdca túžbu po slobode a živote v nádhernej krajine, ktorú zasľúbil už ich predkom. Ale bez tejto svojej túžby by nikdy neprešli púšťou a nedošli do cieľa. Bez vlastnej vôle, bez vynaloženia nášho ľudského úsilia to naozaj nejde. A tak ako to platilo v tých dávnych časoch , tak to platí aj dnes. Náš Pán nám dáva do srdca túžbu, po nádherných hodnotách. Po dobre, pravde, slobode a spravodlivosti. Nie sú to naše hodnoty, bez Božieho obdarovania by sme ich nikdy nevlastnili. Tak isto každému človeku, dáva iné charizmy. Schopnosti, ktorými vieme docieliť veci, ktorým rozumieme a ktoré nám akoby idú, sami od seba. Ale našou povinnosťou je, aby sme sa v týchto obdarovaniach zdokonaľovali. Hudobníkovi je nanič talent, keď každý deň nehrá na svojom nástroji. Šoférovi je nanič mať dobré auto keď nemá peniaze na benzín. Boh nám dal charizmy, On každého jedného stvoril ako jedinečnú osobnosť. A podľa našich schopnosti od nás očakáva aj výsledky. Dáva nám tak ako kedysi svojmu ľudu aj prostredie, aby sme mu mohli čo najlepšie slúžiť. Preto môžeme smelo vyznať, že tiež žijeme v Zasľúbenej krajine. Veď na našom Slovensku máme všetko čo k dobrému a bohabojnému životu potrebujeme. Je len na nás, aký život prežijeme. Pritom musíme mať vždy na zreteli, že všetko je len, z Jeho vôle a požehnania. Nič sa nedá urobiť bez Neho. Darmo by sme sa namáhali a snažili. Takže správny postoj, ktorý by mal byť našim samozrejmým vyznaním je tento: Nie naša spravodlivosť, nie to, že by sme boli lepší ako tí, ktorí v Boha neskladajú svoju nádej, ale dôležité je, aby Božia milosť sa stala neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Viera, ktorá s Bohom počíta v každej chvíli života. Viera, ktorá nepochybuje o tom, že len s ním môžeme čokoľvek dosiahnúť. No, na druhej strane je to tiež viera, ktorá vie, že dary, ktoré sme od svojho Pána dostali nemá právo nikto z nás zakopať a zanedbať. Pretože Boh môže všetko a všetko aj urobí, ale na tejto zemi, si k tomu vždy povoláva svojich služobníkov. Tých, ktorí sú ochotní za ním ísť. A keď sa nám nebude chcieť, budú tu iní. Božia ruka bude na tomto svete pôsobiť a je len na nás či my budeme pri tom. On nás priviedol tak ako svoj ľud k hraniciam nového života, k hraniciam slobody. Preto by sme nemali váhať ani chvíľu. Prejdime cez “Jordán, z púšte” do nového života. Nespoliehajme sa na to, že nás cez túto pomyselnú rieku niekto prevedie. Nikto to za nás neurobí! Ale tam na druhej strane, je Bohom pre nás, pripravená domovina, kde môžeme spolu s ostatnými vyvolenými, žiť na veky.
Tieto slová z piatej knihy Mojžišovej nás chcú, tiež naučiť pokore. Ale pokore, ktorá nechce od človeka zohnutý chrbat, či váľanie sa v prachu. Nie nemá to byť pokora, kde si mocný a silný Boh vynucuje od človeka poslušnosť, za cenu strachu a obáv o vlastný život. Je to pokora slobodného, sebavedomého Božieho dieťaťa, ktoré sa teší z toho, že má nad sebou mocného Pána, ktorý ide pred ním a poráža všetkých obrov – nepriateľov, ktorí stoja v ceste Božiemu ľudu. Títo nepriatelia, mu síce prekážajú a hádžu polená pod nohy, aby nemohol, pokojne a radostne žiť na zemi, ale ich šanca na víťazstvo je viac ako mizerná. Prečo, lebo Boh naše srdcia naplnil odvahou a nezdolateľnou túžbou po víťazstve.

Boh nežiada od človeka, otrocké správanie. Nemusíme sa pred ním hádzať na zem. Chce však od nás, aby sme Ho prijímali radostnou vierou, ako svojho Nebeského Otca, nášho Pána a Stvoriteľa, ktorí nás miluje. Keby to nebola pravda, nikdy by neposlal na svet, svojho syna, Pána Ježiša Krista, aby nás zachránil a vyslobodil od hriechu a daroval nám večný život.

Michal Zajden
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.