Pohrebná reč, pri pohrebe pani Amálie Malíkovej, ktorá zomrela vo veku 101 rokov, Žalm 103, 4 – 5
Život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom. Život ti sýti dobrými vecami, mladosť tvoja sa obnovuje ako orol. (Žalm 103, 4 – 5)
Vážená smútiaca rodina, vážené pohrebné zhromaždenie, bratia a sestry,
Stretli sme sa dnes na tomto smutnom mieste, aby sme vzdali posledné zbohom a vyprevadili na poslednú cestu, našu spolusestru Amáliu Malíkovú, našu milú tetu Amálku, ktorá prežili nielen dlhý, ale aj pozoruhodný život. Narodila sa v roku 1908 a zomrela v roku 2010. Prežila rušné dvadsiate storočie, ktoré prinieslo mnoho zvratov zmien v našej spoločnosti, ale aj v našom vedomí a v našej viere. Pravdepodobne žiadne iné obdobie v ľudských dejinách, nebolo bohatšie na zmeny. Storočie, ktoré bezo zbytku prevetralo charaktery a morálku všetkých jeho aktérov. Vo svojom živote videla a sledovala ako sa Pressburg, mení na Pozsony a potom na Bratislavu. Videla ako nedobrovoľne odchádzajú rodiny, ktoré prežili v meste stáročia. Najprv úradníci starej monarchie do Maďarska, potom českí úradníci do Protektorátu, židia do Osvienčimu, prešburáci, ktorí hovorili po nemecky do Nemecka a napokon videla slovenskú inteligenciu, ktorá tu vyrástla po roku 1918, v päťdesiatich rokoch odísť v akcii B, na vidiek. Videla ako sa prevoláva na slávu cisárovi, prezidentom prvej republiky, Tisovi a Hitlerovi, ale aj komunistickým pohlavárom. Všetci títo, si mysleli, že vytvárajú nový svet, nové myšlienky, ktoré mali „údajne“ oslobodiť človeka od starého, „reakčného a prekonaného sveta“.
Ona to videla a sledovala, možno niekedy aj s jej vlastným šarmom komentovala a hodnotila. No nikdy sa nezmenila.
Akoby celé to šialenstvo, ktoré postihlo naše mesto ju obchádzalo. Celý svoj dlhý život zostala verná hodnotám, v ktorých ju vychovali. A nielen to, svojim čarovným úsmevom dávala silu a vieru všetkým, s ktorými pracovala a žila. Myslím, že pri nej nachádzali silu tí, ktorí už strácali vieru. Tí, ktorí už prestali dúfať, že sa niečo zmení Pri nej mohli opäť zdvihnúť svoje hlavy a ísť ďalej. Nie, nebola revolucionárka a nekričala po zmenách. Žila si svoj život a nestarala sa o to kto je pri moci. No žiadnej moci neslúžila. A na nezhody odpovedala svojou neprekonateľnou noblesou.
Moje prvé stretnutie s ňou bolo čarovné a nádherne a viac ako čokoľvek iné vypovedá o sile jej charakteru a mňa po celý život, tento príbeh, bude utvrdzovať o sile jej osobnosti.
Keď sme v roku 2004 začali opravovať budovy bývalej evanjelickej nemocnice, potrebovali sme ich vyčistiť od špiny, ktorú tam za šesť rokov navláčili bezdomovci. Vyhlásili sme v našich kostoloch na najbližšiu sobotu brigádu. Prišlo okolo tridsať ľudí, ktorí sa pustilo do roboty. Asi po dvoch hodinách sme so strechy zbadali, ako na dvore cupitá drobnými krôčikmi a za pomoci paličky staručká dáma, ktorá sa ohliada okolo seba a pozorne sa pozerá okolo seba.
Prerušili sme prácu v obave, aby sme náhodou nezhodili na dvor nejaký predmet, ktorým by sme jej ublížili. Pán dozorca prišiel k nej a pýtal sa jej čo tu robí. Na to mu odpovedala „Prišla som na brigádu, pomôcť dať evanjelickú nemocnicu do poriadku.“ Skôr ako stihol čokoľvek povedať, vykúzlila na svojej tvári ten najčarovnejší úsmev, ktorým odzbrojovala aj tých najurputnejších mrzútov a povedala: „Nebojte sa, ja tu nebudem pracovať, ale doniesla som vám občerstvenie.“ Nato vybrala veľké vrecko cukríkov. Pán dozorca nechal prerušiť prácu a všetkých zvolal na dvor. Teta Amálka nám rozdala cukríky a porozprávala ako to bolo pri posviacke nemocnice v roku 1914. Pri jej spomienkach, sme všetci cítili aký je Boh milostivý. Akoby práve cez ňu a vďaka jej viere a milote, sme mohli zachovať kontinuitu, so staviteľmi týchto našich sociálnych ústavoch. Pre mňa to bola v tej chvíli, slávnostná znovuposviacka základného kameňa. Vtedy som uveril, že tieto budovy budú opäť slúžiť, k tomu účelu, na ktorý ich cirkevný zbor postavil.
Je pusto v našich srdciach, je nám smutno. Všetci, ktorí sme ju poznali cítime veľkú stratu. Teta Amálka, ako verím, odišla k svojmu Pánovi. K Sudcovi, ktorý spravodlivo zhodnotí jej život. Odišla do nebeskej vlasti, kde už nikde nezažije že by jej susedov a priateľov niekto vyháňal. Odišla, ale my, ktorí sme tu zostali už dnes sa môžeme tešiť, že príde deň keď opäť nás privíta, už v tej pravej domovine so svojim čarovným úsmevom a vreckom cukríkov. A nám sa to bude zdať, iba ako krátka chvíľa rozlúčenia.
No pokiaľ sme tu na zemi, bratia a sestry, žime tak, aby sme ľudí milovali a dvíhali ku viere a nádeji, že tam kde je Božia ruka, žiadna zlá ľudská moc nemôže zvíťaziť.
Amen
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
