V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk, www.facebook.com/ecavdubravka/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk, www.facebook.com/ecavlegionarska/)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Žalm 13

Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať predo mnou svoju tvár? Dokedy mám nosiť starosť v duši? Dokedy sa bude nepriateľ môj vypínať nado mnou? Pohliadni, vyslyš ma, Hospodine, Bože môj! Osvieť mi oči, aby som na smrť nezaspal; aby môj nepriateľ nepovedal: Premohol som ho! Nech moji protivníci neplesajú, že sa klátim. Ale ja dúfam v Tvoju milosť. Nech moje srdce plesá nad Tvojou pomocou! Spievať chcem Hospodinovi, lebo mi dobre učinil. (Žalm 13)

Tento žalm hovorí o dlhom Božom mlčaní. Podobné myšlienky nájdeme v knihe Žalmov na mnohých iných miestach. Takisto v knihe Jóbovej sa nachádza mnoho podobných sťažností. Takéto vety nie sú výsledkom teoretického uvažovania o Božom správaní, ale vychádzajú zo skutočnej, veľkej biedy ľudskej duše. Keď čítame tento žalm a všetky ostatné miesta v Biblii, kde sa hovorí o dlhom Božom mlčaní, vždy si nám treba predstaviť ľudí, ich ťažké situácie, v ktorých takéto slová povedali. Kto také situácie nepozná zo svojho života, tomu je dosť ťažké vžiť sa do položenia týchto ľudí. Ale mnoho je takých, ktorí tieto slová okamžite chápu. Sú to tí, ktorí v dôsledku svojho ťažkého životného položenia vlastne už mnohokrát vyslovili slová: Bože, prečo mlčíš, prečo neodpovedáš na moje prosby, na moje náreky?
V akých situáciách je človek dohnaný k takýmto vetám, otázkam, sťažnostiam? Aj v Biblii aj v našom dnešnom živote ide prakticky o tie isté situácie. Veľký podiel z nich pripadá na dlhé a ťažké choroby. Ďalej ide o nepriateľstvo zo strany druhých ľudí, nepriateľstvo, ktorého následky už človek na sebe bolestne pocítil. Taký človek žije v stálom strachu, čo zlého mu ešte jeho nepriatelia môžu vykonať. Keď človek dlhý čas žije v takýchto ťažkostiach, keď každý deň znova a znova cíti ich bremeno, keď nevidí ani náznak toho, žeby sa v jeho položení niečo menilo k lepšiemu, vtedy vychádzajú z jeho srdca otázky: Bože, ako sa na to všetko môžeš tak dlho pozerať a nezasiahneš?
Ale nejde vždy len o osobné ťažkosti. Človek pozerá aj na spoločenstvo, ktorého je členom, na cirkev, na národ, človek pozerá na dejiny. A keď vidí v nich veľmi mnoho zla, veľmi mnoho utrpenia, kladie Pánu Bohu tú istú otázku: Bože, ako môžeš vo svete dopustiť tak mnoho zla a utrpenia? Tú istú otázku si aj my kladieme, veď toho zla v dejinách je nesmierne veľa.
V Žalmoch a v Jóbovej knihe vidíme, že tieto otázky o Božom mlčaní dokážu zaplaviť celú bytosť človeka. Človek sa k nim nemusí nútiť, naopak, ony samy sa mu nanucujú. Preto sa v súvislosti s týmito otázkami v Biblii neraz hovorí o slzách, o plači, o tom, že človek nemôže spať a podobne. Aj tým vyjadruje Písmo sväté veľmi presne našu vlastnú životnú skúsenosť. Nie sú to otázky na ľahkú debatu, otázky, ktoré by sme mohli odložiť, keď sa debata skončí, ale otázky, ktoré nás sprevádzajú stále, vo dne v noci.
Taký jav, ako je dlhé Božie mlčanie, si človek môže vysvetľovať rozličným spôsobom. Sú ľudia, ktorí povedia: Niet Boha, a tým pokladajú za vysvetlené to, čo sa človeku javí ako dlhé Božie mlčanie. Sú ľudia, ktorí pod ťažkými životnými údermi prešli od viery k tomuto stanovisku, teda od viery k nevere. Alebo iní si možno povedať: Ak aj Boh je, nestará sa o nás, svet a ľudí ponecháva na nich samých, nebude sa predsa on, vznešený, zaujímať o také nepatrné tvory, ako sú ľudia. Stanoviská tohto druhu sa môžu vyskytovať v mnohých ďalších obmenách. Človeka vždy vedú jedným a tým istým smerom: K tomu, že sa odcudzí od Pána Boha, že sa mu Boh stáva ľahostajným, že odchádza od neho, alebo ho začne nenávidieť.
Z obmedzeného ľudského stanoviska sa takéto odpovede môžu zdať pochopiteľné. Ale musíme si položiť otázku, či je to naozaj jediný možný postoj. Všimli sme si už, že Biblia veľmi presne, jasne, nezastierane opisuje situáciu človeka, ktorý trpí v dôsledku dlhého Božieho mlčania. Preto môžeme očakávať, že v Biblii nájdeme aj odpoveď na otázku, ako by sme my ľudia mohli a mali pristupovať k problému dlhého Božieho mlčania.
Prvá vec, ktorá nám pri hľadaní odpovede v Biblii padne do očí, je toto: Otázky týkajúce sa Božieho mlčania alebo výčitky adresované Pánu Bohu kvôli jeho mlčaniu sú v Biblii vyslovené prakticky vždy v modlitbe, to znamená, sú adresované Pánu Bohu. Ľudia, ktorí tieto otázky vyslovujú, síce trpia, nedokážu si vysvetliť zmysel svojho utrpenia, nechápu, ako môže Pán Boh tak dlho mlčať, ale zato od neho neutekajú, naopak, so svojimi najťažšími otázkami prichádzajú v modlitbe práve k nemu. V takýchto situáciách nechápu síce plne Pána Boha a jeho konanie, ale ostávajú pri ňom, neutekajú od neho. To je pozoruhodný postoj, a zaslúži si, aby sme si ho všimli bližšie.
Celú vec, pravdaže, nesmieme idealizovať. Lebo k tomuto postoju: zostať pri Pánu Bohu napriek jeho dlhému mlčaniu - sa mnohí z týchto ľudí museli prebojovať. Prebojovať sa - to u nejedného znamená: prejsť cez štádium vnútorných výčitiek na Božiu adresu, vyčítavých otázok, vnútorného odporu, cez pokusy o útek, cez útek od Pána Boha, útek, ktorý môže trvať dlho. Niektorí z nich na tomto úteku aj zostali, nevrátili sa.
Ale tí, o ktorých hovorí Biblia, buď pri Pánu Bohu napriek jeho dlhému mlčaniu zotrvali bez pokusov o útek, alebo, ak sa aj pokúsili utiecť a rozísť sa s Bohom, vrátili sa k nemu. Nás zaujímajú práve títo ľudia, ktorí pri Pánu Bohu zotrvali alebo ktorí sa k nemu vrátili. Zaujímajú nás ich motívy, vnútorné príčiny, pre ktoré sa takto rozhodli. Čo sa odohrávalo v ich duši? Čo ich viedlo k takému postoju?
Mohla to byť dôvera, ktorá si v ich duši zachovala pevnú pozíciu i vtedy, keď všetko hovorilo proti dôvere. V Biblii sa hovorí o viacerých ľuďoch, ktorí zotrvali pri dôvere v Pána Boha i vtedy, keď sa zdalo, že Boh vôbec nestojí na ich strane. Takáto dôvera, paradoxná dôvera, dôvera zdanlivo proti zdravému rozumu, je tajomná vec. Ale skutočnosť je taká, že tento typ dôvery naozaj existuje. A nie je znakom naivity. Naopak, práve veľké náboženské osobnosti sa vyznačujú takou dôverou. Práve preto, že ide o tajomnú, paradoxnú vec, musíme ju chápať ako veľký dar od Pána Boha. Šťastný je, komu je takáto dôvera darovaná aj uprostred dlhého Božieho mlčania. Takáto dôvera je príznačná predovšetkým pre ľudí, ktorí pri Pánu Bohu zostávajú bez toho, žeby robili pokusy o útek od neho.
A ako je to s tými, ktorí sa po pokusoch o útek k Pánu Bohu vracajú? Nevracajú sa ani zďaleka všetci, ale sú takí, ktorí sa vracajú. Prečo sa vracajú? Prečo nezostávajú na svojom úteku? Prečo nezostávajú pri forme života, ktorá je v Biblii označená ako život bez Boha na svete? Pravdepodobne preto, že spoznali: Niet inej cesty, niet inej alternatívy ako žiť s vierou v Pána Boha, a to napriek všetkému, čo sa človeku môže v živote prihodiť. My ľudia sme veľmi rozdielni, a nie u každého vznikne takéto poznanie. Ale sú ľudia, ktorí celou svojou bytosťou spoznávajú a vyznávajú: Bez Boha sa žiť nedá. Božie mlčanie je vec veľmi ťažká, ale žiť bez Boha - to pre mňa vôbec neprichádza do úvahy. To je poznanie, ktoré vyjadruje taký Peter, keď od Pána Ježiša odchádzali mnohí z jeho dovtedajších nasledovníkov. Vtedy sa Ježiš opýtal Dvanástich: Či aj vy chcete odísť? Peter odpovedal: Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života, a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, ten Svätý Boží. Práve toto poznanie sa zrejme aj uprostred dlhého Božieho mlčania rozsvietilo v srdciach mnohých ľudí, a to je aj odpoveď na otázku, prečo zostávajú.
Keď už hovoríme o tom, že žalmy obsahujú mnoho existenciálnych skúseností človeka s Bohom, musíme pridať jednu, ktorá je v našej súvislosti veľmi dôležitá. Žalmy hovoria nielen o tom, že Pán Boh dokáže dlho mlčať a že toto mlčanie človeka veľmi ťaží. Žalmy hovoria aj o tom, že Božie mlčanie sa skôr alebo neskôr skončí, že Pán Boh prehovorí, a človek, ktorý za dlhý čas ťažko niesol Božie mlčanie, si s veľkou radosťou a vďačnosťou uvedomuje: Boh ma miluje, Boh sa ma nevzdáva, naopak, i vtedy, keď mlčí, je pri mne, ba práve vtedy ma má mimoriadne pevne vo svojich rukách, vo svojej starostlivosti. Nemôžem mu predpísať, kedy má prerušiť svoje mlčanie, ale predsa som získal istotu, že jeho mlčanie netrvá donekonečna. Keď človek sám má takéto skúsenosti, stáva sa vyzbrojený pre ďalšie obdobie Božieho mlčania.
Skúsenosti, ktoré hovoria o tom, že Pán Boh prehovorí, sú mimoriadne dôležité pre ľudí, ktorí cez doby Božieho mlčania prechádzajú po prvý raz. Preto by sa kniha Žalmov mala stať naším každodenným sprievodcom. Našli by sme v nej mnoho svetla, mnoho Božej životnej múdrosti, ktorá sa nám môže veľmi zísť, keď do nášho života prídu doby dlhého Božieho mlčania. Touto istou múdrosťou by sme mohli pomôcť aj druhým, keď sa oni vo svojom živote dostanú do podobného položenia.
Všimneme si ešte jednu pozoruhodnú vec v našom žalme. Keď porovnáme začiatok žalmu a jeho koniec, vidíme, aká veľká zmena atmosféry tu nastala. Na začiatku nárek a tiesnivé otázky „Dokedy?“, na konci prejav pokoja, istoty, radosti. Nehovorí sa o tom, žeby sa fakticky bola zmenila vonkajšia situácia tohto človeka. A predsa je tu veľmi zreteľná vnútorná zmena, ktorá je jasne vyjadrená v poslednom verši žalmu: „Ale ja dúfam v tvoju milosť. Nech moje srdce plesá nad tvojou pomocou. Spievať chcem Hospodinu, lebo mi dobre učinil.“ Ako sa tento človek dopracoval k takejto radostnej, pokojnej istote? Odpoveď znie: V modlitbe sa odohrala táto veľká premena, transformácia celého jeho vnútra. Skutočná modlitba je naozaj taká významná cesta, že sa cez ňu môže v srdci človeka uskutočniť takáto veľká premena. Je to preto tak, že v modlitbe otvára človek svoje vnútro, aby Pán Boh mohol v ňom konať svoje zásahy. Vo viacerých žalmoch môžeme sledovať túto veľkú zmenu: od začiatočných sťažnosti cez modlitbu k radostnej, pokojnej vnútornej istote. Preto tento žalm je súčasne pozvanie k tomu, aby sme práve v modlitbe hľadali nielen odpoveď, ale aj riešenie toho, čo sa nám javí ako Božie dlhé mlčanie. V modlitbe dostaneme a prijmeme prísľub, že nás z Božích rúk nikto a nič nemôže vytrhnúť. Kto má tento prísľub a verí mu, ten môže s autorom iného žalmu povedať: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo ty si so mnou.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.