3. nedeľa po Zjavení, Marek 9, 22b – 24
Ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami! Povedal Mu Ježiš: Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné! Otec dieťaťa hneď zvolal: Verím! Pomôž mojej nevere! (Marek 9, 22b – 24)
Každý má nejakú vieru, každý má nejaké životné krédo. Niekto si ho jasne formuluje, iný by ho možno nevedel presne vypovedať, a predsa podľa neho žije. Pred rokmi jeden zahraničný časopis pravidelne uverejňoval vyjadrenia významných osobností na tému: „Toto verím“. Táto rubrika sa stretla s veľkým záujmom a ohlasom čitateľov. Zrejme preto, že čitatelia chceli vedieť, čo je pre jednotlivé osobnosti to najdôležitejšie, v čo veria s absolútnou istotou, čo má pre nich najvyššiu cenu, z čoho sa odvíjajú všetky jednotlivé rozhodnutia a postoje v ich živote.
Pritom sa nežiadalo, aby títo ľudia prísne logicky dokazovali pravdivosť a oprávnenosť svojej viery. Mali len vyjadriť a opísať, čo je pre nich najvyššou hodnotou, najpevnejším presvedčením. Malé dieťa verí s absolútnou istotou, že ho jeho mama má rada. To mu úplne stačí, z toho žije, a myšlienka o dokazovaní tejto istoty, tejto viery mu ani len nepríde na myseľ. Tak je to aj so životnými krédami dospelých. Každý má nejaké krédo, trvá na ňom a netrápi sa s teoretickým dokazovaním, že je pravdivé.
Človek má svoje krédo a i keď jeho pravdivosť nemôže dokázať, je o ňom pevne presvedčený a žije podľa neho. To je veľmi dôležité, že to, v čo človek naozaj verí, pôsobí veľmi silne na celý jeho život. Kto je napríklad presvedčený, že ľudia sú dobrí, bude sa podľa toho k ľuďom správať, dá im vždy novú šancu, i keby sa tu a tam dožil sklamania. Ten, koho krédom je, že ľudia sú zlí, bude aj tých, ktorí robia dobre, podozrievať z nejakej vypočítavosti alebo nečistých úmyslov. Viera, životné krédo, nech je akékoľvek, formuje život príslušného človeka.
Toto uvažovanie o viere chápeme vo veľmi širokom zmysle. Pod vierou teraz rozumieme nielen čisto náboženskú vieru, ale do tohto pojmu zaraďujeme aj všetky sekulárne, svetské kréda. Tie môžu byť veľmi rozdielne. Uvedieme príklady: Viera, že ľudia sú dobrí. Viera, že ľudia sú zlí. Viera, že najvyššiu cenu majú peniaze. Viera, že najvyššiu cenu má pohodlný život. Viera, pri ktorej je človek presvedčený, že on sám je najvyššou hodnotou. Viera, že raz zvíťazí dobro. Viera, že raz zvíťazí zlo.
Všetky tieto viery, ak sú zakorenené hlboko v ľudskom srdci, formujú život, rozhodovanie a správanie príslušného človeka. To isté platí samozrejme aj o kresťanskej viere. Ak človek môže povedať, že verí v Boha Otca Stvoriteľa, v Ježiša Krista, Vykupiteľa, v Ducha Svätého, Posvätiteľa, ak toto vierovyznanie nie je pre neho iba formálna fráza, ale preniká celú bytosť človeka, tak ono podstatným spôsobom ovplyvňuje a formuje celý život človeka. Aj to, v čo človek verí, ale aj to ak v niečo neverí, ovplyvňuje jeho život a v dôsledku toho aj jeho okolie a svet.
Ak človek neverí v Božiu bytosť, ktorá je nadradená nad náš život, nad svet, nad vesmír, musí si pripadať ako opustená sirota vo vesmíre. Vesmír sa mu stáva hroznou, bezodnou priepasťou, život sa stáva absolútne nezmyselným, absurdným. Ak človek neverí v Božiu bytosť a necíti sa voči nej zodpovedný, cíti sa zodpovedným iba sebe, berie svoj život do svojich rúk, a ak má dosť vôle a dosť sily, vyrastá z neho superman, nadčlovek, Übermensch so všetkými hroznými následkami pre svet, z ktorých sa ľudstvo nedokáže tak rýchlo spamätať. Ak človek neverí v Božiu bytosť, nemôže veriť v absolútnom zmysle ani vo svoju budúcnosť, veď musí na seba pozerať napriek všetkej svojej sile a vôli ako na bezmocnú hračku temných náhodných síl.
Ale ak človek vie a má dôveru, že je tu Niekto vyšší, kto má o neho záujem, kto z najvyššieho postu rozmýšľa o jeho budúcnosti, javí sa mu všetko celkom inak. Pod vplyvom tejto viery začína pozerať celkom novým spôsobom na všetko, čo je obsahom jeho života: aj na príjemné, ale aj na ťažké stránky, bolesti a utrpenia. Človek získava istotu, že všetko, aj dobré aj zlé, pochádza z Božej otcovskej ruky. Kto má túto vieru, môže pokojne pozerať do budúcnosti. Život v takejto viere sa stáva priamo duchovným dobrodružstvom vyššieho stupňa, keď človek s napätím očakáva, čo nového vloží Boh do jeho života, ako On rozmotá aj tie zamotané problémy, v ktorých sa momentálne nachádza.
Takáto viera v nebeského Otca urobí omnoho citlivejším aj naše svedomie. Motívom nášho konania už nebude strach pred trestom alebo túžba po odmene, ale snaha páčiť sa Pánu Bohu. To je motivácia celkom nového druhu - motivácia, ktorá vyplýva zo skutočnej viery v Pána Boha. Takáto viera dáva človeku silu znášať sa aj s ľuďmi, ktorí majú takzvané ťažké povahy. Nie je to ľahké a prvá naša reakcia býva obrátiť sa k nim chrbtom, ale keď si uvedomíme, že Ježiš Kristus zomrel aj za tohto človeka a že nebeský Otec aj tohto človeka má rád, či to nemusí zmeniť aj náš postoj k takému človeku? A ak sa nám to predsa nepodarí, cítime výčitky svedomia, jednoducho preto, že sme zarmútili svojho nebeského Otca. Niet citlivejšieho svedomia ako svedomie človeka, ktorý miluje Pána Boha.
Ak celým srdcom hovoríme: „Verím v Boha Otca všemohúceho...“, nemôže v našom živote nič ostať pri starom, ale všetko sa mení, všetko dostáva novú tvár. To sa netýka iba náboženskej oblasti nášho života, ale bez výnimky všetkých oblastí. Keď získame radosť z viery v Pána Boha, na všetko začneme pozerať novými očami.
Veriť v Boha znamená mať niečo, čoho sa človek môže zachytiť a pevne držať aj v najťažších situáciách života. Veriť v Boha znamená zotrvať pri tejto dôvere napriek všetkému, čo zdanlivo tejto dôvere protirečí. Vo viere je preto prvok vzdoru, vzdoru proti situácii, ktorá nás chce zdeptať. Vzdor viery znamená, že ťarcha nášho životného údelu môže byť veľmi bolestná, ale my si povieme: A ja PREDSA verím v Boha a zostanem pri ňom. Takúto vieru nemáme raz navždy, ale vždy nanovo sa treba k nej cez pochybnosti, cez modlitby, aj cez mnohé zdanlivo nevypočuté modlitby, prebojovať.
O jednom zápase o vieru hovoria prečítané slová z Markovho evanjelia. Jeden otec prosil Pána Ježiša o uzdravenie syna zdanlivo veľmi zdvorilými slovami: „Ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami.“ Pán Ježiš si na zdvorilosti nepotrpel, ale vycítil v týchto slovách slabinu otcovej viery. Preto ho ihneď na to upozorňuje: „Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné.“ Otec cíti, že pre nedostatok viery môže všetko stroskotať, a preto hneď zvolal: „Verím! Pomôž mojej nevere.“ To sú pozoruhodné slová, lebo v nich sa odhaľuje dramatický zápas o vieru. Z utrápenej duše vychádza výkrik „Verím!“. Ale súčasne si tento otec uvedomuje, že pred Ježišom nemôže skryť ani svoje pochybnosti, ktoré vyrástli zo sklamaní. Preto hovorí zdanlivo protirečivé slová: „Verím! Pomôž mojej nevere.“ Z hľadiska logiky tu môžeme vidieť protirečenie, ale to, čo prebieha v duši zápasiacej o vieru, sa nachádza na vyššej rovine, ako je formálna logika. Je tu túžba po viere a súčasne vedomie vlastnej slabosti dopracovať sa k viere. Preto ten vášnivý výkrik: „Verím! Pomôž mojej nevere.“ Pán Ježiš to akceptuje a uzdravuje mu syna.
Z toho vidíme, že On uznáva túto cestu k viere: Chcem veriť, ale sám nemôžem, preto mi Ty, Spasiteľ, pomôž, aby pevná, vzdorovitá viera vo mne vznikla. Je nám vzdialený výkrik tohto otca? Mnohí určite prešli, a nie iba raz, po tejto ceste k viere. Bez tejto dramatickej cesty sotva sa dá povedať, že naša viera v Boha má žiaducu výšku. Preto by sme pred týmto zápasom o vieru nemali utekať, ale naopak, túžiť po ňom, aby viera v Boha prenikla celé naše srdce a dala nášmu životu celkom novú tvár.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
