V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

2. nedeľa po Zjavení, Zjavenie 15, 2 – 4

Videl som niečo ako sklené more zmiešané s ohňom, a tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena, stoja na tom sklenom mori, majú Božie citary a spievajú pieseň Mojžiša, služobníka Božieho, a pieseň Baránkovu: Veľké a predivné sú tvoje skutky, Pane, vševládny Bože! Spravodlivé a pravé tvoje cesty, Kráľ národov! Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno? Veď ty jediný si svätý, a všetky národy prídu a budú sa ti klaňať, že sa zjavili tvoje spravodlivé súdy! (Zjavenie 15, 2 – 4)

Zjavenie Jánovo pochádza z posledného desaťročia prvého storočia po narodení Ježiša Krista. V Rímskom impériu vládol vtedy cisár Domicián. Patril medzi tých rímskych cisárov, ktorí si žiadali náboženský kult cisára, božské uctievanie. Bol veľmi zaľúbený do seba samého. Pokladal sa za boha, spolu so svojou manželkou. Cítil sa povznesený na všetkých smrteľníkov. Od všetkých vrstiev obyvateľstva chcel, aby ho uctievali ako boha. Kto odmietol, bol kruto trestaný.
Uctievať cisára ako boha – to si nežiadalo veľkú námahu. Stačilo prísť k niektorému z mnohých oltárov, ktoré boli roztrúsené po území ríše, hodiť do ohňa, ktorý horel na oltári, niekoľko zrniek tymianu, povedať vyznanie: Cisár je pán, dať sa zapísať do zoznamu tých, ktorí splnili túto povinnosť štátneho náboženstva -- a to bolo všetko.
Z vonkajšieho hľadiska vynaloženej námahy to bolo naozaj málo, ale z vnútorného hľadiska, z hľadiska obsahu takéhoto aktu, to bolo strašne veľa. Kto veril v jediného Boha a v jeho Syna Ježiša Krista, nemohol predsa božským spôsobom uctievať cisára. Mohol a mal si ho uctiť občianskym spôsobom ako hlavu štátu, to od kresťanov žiada aj slovo Božie, ale uctievať ho ako boha a dať tým najavo svoj súhlas s týmto cisárovým nárokom, to bolo predsa niečo celkom iné.
Cisár si síce mohol myslieť, že je boh, ale bohom nebol. Mal vysokú hodnosť a veľkú zodpovednosť, a predsa bol len jedným zo všetkých smrteľných ľudí. On nebol bohom, ale naopak, on bol od Boha závislý tak isto ako všetci jeho poddaní. Zúčastniť sa na kulte cisára znamenalo utvrdzovať ho v jeho poblúdení. Veriaci kresťan to musel odmietnuť.
Ale odmietnuť kult cisára bolo veľmi riskantné. Jeho úradníci v mestách a dedinách kontrolovali, kto prišiel a kto odmietol prísť vykonať túto nariadenú povinnosť. Váhavcov presviedčali, hrozili im, sľubovali. Našli sa kresťania, ktorých sa zmocnil strach a zo strachu urobili to, čo sa od nich žiadalo. Iní sa pokúsili o kompromis: Podplatili dozorcov, dali sa zapísať do zoznamov, ale akt náboženského uctievania cisára nevykonali. Aj jedni aj druhí si bolestným spôsobom zaťažili svedomie.
Boli však aj takí, čo verne vytrvali. Tí aj kompromis pokladali za zradu a odmietli ho. Cisárovi božskú poctu nepreukázali. To neostalo bez následkov. Museli rátať s konfiškáciou majetku, vyhnaním z mesta a neraz aj s martýrskou smrťou.
Celé ovzdušie tejto situácie je tajomnými výrazmi opísané v trinástej kapitole knihy Zjavenie Jána. Pod šelmou s tým tajomným číslom 666 nám treba rozumieť práve rímskeho cisára, ktorý sa chcel rúhavo posadiť na trón Najvyššieho. V trinástej kapitole sa spomína aj prísne nariadenie vydané cisárom aby ho ľudia uctievali ako boha. Spomínajú sa tam aj kruté sankcie pre tých, čo neposlúchnu, sankcie ekonomické, ale aj trest smrti.
V tejto atmosfére vznikla kniha Jánovho Zjavenia. To nie je veštecká kniha, ale kniha, ktorá kresťanov v opísanej situácii napomína, povzbudzuje, posilňuje. Napomína kresťanov, aby stáli pevne, aby neohli chrbát, nesklonili šiju. Nemajú sa dať zviesť výhodami, nemajú sa dať zastrašiť hrozbami.
Ale je to ľudské, žiadať taký pevný, nekompromisný postoj, keď je jasné, aké to má následky? Nie je to slepý fanatizmus? Mohli čitatelia brať vážne napomenutia tejto knihy? Môžeme my dnes brať vážne napomenutia, ktorými sa nám Jánovo Zjavenie prihovára?
Rozhodujúcou je otázka, či to napomenutie je izolované alebo či je vyslovené v rámci veľkého poznania. Na túto otázku dáva Zjavenie mohutnú odpoveď. V celej knihe bežia vedľa seba opisy dvoch svetov. Na jednej strane pozemský svet s cisárom, ktorý chcel byť bohom, a so všetkými hroznými donucujúcimi prostriedkami. Na druhej strane nebeský svet s absolútne suverénnym Bohom a jeho Baránkom. Tento súbežný pohľad na dva svety je dôležitou črtou Jánovho Zjavenia. Kým je v zornom poli len rúhavý cisár so všetkými hrôzami, čo iné ostáva poddaným ako strach a zbabelá poslušnosť? Ale keď človek vie o Božom nadradenom svete, začína vidieť všetko v celkom novom svetle.
Hospodinov Majestát sa tiahne celou knihou Zjavenia Jána. Víťazný Kristus sprevádza udalosti od začiatku do samého konca. Toto je skutočnosť, ktorou nič neotrasie, ktorá trvá večne. Toto je skutočnosť, ktorá stojí neotrasiteľne nad všetkými hrozbami jedného časovo veľmi obmedzeného rímskeho cisára. Jánovo Zjavenie chce toto poznanie vložiť do sŕdc všetkých.
Kto si dá srdce naplniť touto nebeskou skutočnosťou, stáva sa slobodným. V rámci celkového obrazu sa hrozný cisár v Ríme naraz stáva veľmi maličkým. Kresťan, ktorý si osvojí celý tento obraz, dostáva silu odmietnuť hriešny kult a niesť aj následky. Nevdojak sa nám tisnú na pery slová Lutherovej hymny: „Přijde-li na zmatek / čest, hrdlo, statek, / nechť sobě mají, / nic tím nezískají; / nebes nám však nechají!“ Alebo v novej verzii: „Môžu zničiť všetok / rod i majetok, / vziať česť, hrdlo, dom, / náš poklad nie je v tom; / nebesá nám zostanú!“
O týchto víťazoch z prvého storočia a všetkých ostatných hovorí náš text: „Videl som niečo ako sklené more zmiešané s ohňom, a tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena, stoja na tom sklenom mori.“ Toto je vízia konečného víťazstva Najvyššieho Pána nad silami zla. More je symbol protibožských mocí, a sklené more, zmrazené more je symbol zmrazenia, zničenia všetkého protibožského. Oheň je symbol Božieho súdu. Cisár v Ríme môže priamo besnieť vo svojej túžbe stať sa bohom. Ten, ktorý prebýva v nebesiach, sa smeje, Pán sa mu vysmieva. Neujde súdu, neujde odsúdeniu.
Majstrovsky zaradil autor knihy práve túto víziu konečného Božieho víťazstva do atmosféry kultu cisára. Má pomôcť tým, ktorí sa rozhodujú, ako sa zachovať, oslobodiť tých, ktorí sa boja, posilniť tých, ktorí sa rozhodli vytrvať a neposlúchnuť.
Tí, ktorí zvíťazili, sú tí, čo vzali na seba rozličné formy prenasledovania až p martýrstvo, len aby mohli ostať verní svojmu Bohu. Martýrska smrť sa obmedzenému pohľadu javí ako porážka, nie ako víťazstvo. Božie slovo nás oslobodzuje od obmedzeného a prevráteného hodnotenia a ukazuje veci v pravom svetle. Tí martýri nestroskotali, ale zvíťazili. Nie sú stroskotanci, ale sú víťazi.
Stoja na sklenom mori, majú Božie citary a spievajú pieseň Mojžiša, Božieho služobníka, a pieseň Baránkovu. Obe piesne sú piesne víťazstva a vďaky Najvyššiemu. Mojžiš spieva pieseň, ďakujúc Hospodinovi za všetko, čo urobil pre vyvolený národ. Vyviedol ich z egyptského otroctva, previedol ich cez nebezpečné more, dal im silu zvládnuť všetky hrôzy púšte, nasmeroval ich do zeme slobody. Pieseň Baránkova je pieseň veľkonočného víťazstva nad všetkými silami tmy, ničenia a smrti. Obe tieto piesne splývajú tu do jednej, jednotnej oslavy Najvyššieho Pána: „Veľké a predivné sú tvoje skutky, Pane, vševládny Bože. Spravodlivé a pravé tvoje cesty, Kráľ národov. Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno? Veď ty jediný si svätý, a všetky národy prídu a budú sa ti klaňať, že sa zjavili tvoje spravodlivé súdy.“
Martýri – víťazi odmietli spievať božskú oslavu cisárovi, veď dobre vedeli, že táto pocta patrí iba Pánu Bohu. Už v ťažkých podmienkach na tejto zemi vzdávali božské pocty iba Najvyššiemu. V nebi nerobia iné, len v tejto oslave pokračujú. Robiť na zemi to, v čom sa dá v nebi pokračovať – to je plný, šťastný, požehnaný život. Vniesť takto kus večnosti do svojich časných dní – v tom je veľká možnosť obnovy života. Táto krásna pieseň je nebeská oslava, nebeská liturgia, ktorá bude znieť vo večnosti na slávu Najvyššieho. Nič nám nebráni spievať ju už teraz. Naučiť sa ju naspamäť a stále sa k nej vracať. Čím viac z večnosti si osvojíme už teraz, tým lepšie pre nás.
V stredobode piesne je jediný: Hospodin, Najvyšší. Nik a nič neruší túto jedinosť. Protibožské moci sú už premožené. Ani o svojich zásluhách títo víťazi tu nič nehovoria. Jediný Hospodin a nik iný. Prvé tri prosby Modlitby Pánovej sa tu stávajú plnou skutočnosťou: Posväť sa meno Tvoje. Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi. Baránok Boží, náš Pán Ježiš Kristus, nám daroval túto modlitbu.
Táto modlitba je už teraz pre časnosť veľká pieseň slobody. Komu ona stále znie v srdci, kto ju a plnou osobnou účasťou vysiela k nebeskému Otcovi, kto má celé vnútro plné Majestátu Hospodina, toho nikto z ľudí a nič z časných vecí nemôže zotročiť. Šťastní sú tí, ktorí poznajú túto cestu k skutočnej slobode a plnej ľudskej dôstojnosti a ktorí po nej kráčajú. Najvyšší Pán nám dnes túto cestu znova ponúka.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.