V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Matúš 15, 21 – 28

Potom odišiel Ježiš a utiahol sa do krajov Týru a Sidonu. A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. On jej však neodpovedal ani slovo. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. Odpovedala mu: Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu. (Matúš 15, 21 – 28)

Modlitba tejto ženy nám umožňuje spoznať niektoré dôležité stránky opravdivej modlitby. Všimneme si ich s túžbou a nádejou, že by mohli obohatiť náš modlitebný život.
Prosba, ktorú žena Kanaánka predniesla Ježišovi, bola prosba za dcéru, teda za druhého človeka, za blížneho. Prosby za druhých ľudí majú byť pravidelne v našich modlitbách. Pán Ježiš sa pravidelne modlieval za druhých. V Skutkoch apoštolov a v listoch apoštolov sa častejšie stretávame s modlitbami za druhých.
Kto sa modlí za druhých, bojuje účinne proti svojmu sebectvu. Naše modlitby a ich charakteristické znaky ovplyvňujú aj celý náš život. Vo vysokej miere platí táto veta: Aké sú naše modlitby, taký je náš život. Kto sa skutočne, nesebecky modlieva za druhých, nemôže sa v praktickom styku s ľuďmi bez zábran oddávať svojmu sebectvu.
Kto sa chce modliť za druhého, musí toho druhého pochopiť, musí sa usilovať vžiť sa do jeho situácie, pre ktorú prosí Pána Boha o pomoc. Toto pochopenie druhého človeka nesmie ostať na povrchu. Žena Kanaánka sa vžila do utrpenia svojej dcéry, takže utrpenie dcéry bolo jej vlastným utrpením. Hoci prosí za svoju dcéru, volá k Pánu Ježišovi: Zmiluj sa nado mnou. Keď ide o rodičia a dieťa, je toto stotožnenie pochopiteľné a skoro samozrejmé. Keď rodič vidí svoje dieťa trpieť, trpí tak, akoby sám niesol tú istú bolesť. Ale aj keď sa modlíme za ľudí, s ktorými nás neviažu také tesné príbuzenské vzťahy, treba sa snažiť o hlboké pochopenie.
Modlitba nie je mechanický náboženský úkon, ale volanie z biedy. Pretože bieda a utrpenie je všeobecným ľudským javom, neviaže sa modlitba na hranice určitého náboženstva alebo iných ľudských skupín. Tak ako prosil slepec pri Jerichu - Izraelita -, tak prosí v našom texte žena Kanaánka - pohanka. Tak sa aj nám patrí modliť sa za ľudí bez ohľadu na to, do ktorej cirkvi patria, alebo či vôbec do nejakej cirkvi patria, bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo neveriaci, bez ohľadu na to, či sú naši priatelia alebo nepriatelia. V krajnej núdzi sa ľudia dostávajú do vzájomnej blízkosti, tam so zotierajú hranice, ktoré ináč fungujú veľmi dobre. Táto solidarita trpiacich má dať pečať aj našim modlitbám za druhých.
Keď hovoríme o modlitbe, musíme hovoriť o viere. Pri modlitbe musíme byť presvedčení, že sa naše volanie dostane k Tomu, na ktorého sa obraciame, že On má dosť milosrdenstva, aby nás pochopil, že má dosť lásky, aby nám chcel pomôcť, že má dosť sily, aby nám mohol pomôcť, že má dosť múdrosti, aby vedel, ktorá pomoc je pre nás najlepšia. Mať pri modlitbe takéto presvedčenie znamená modliť sa s vierou. Keď žena v našom texte oslovuje Ježiša „Syn Dávidov“, uznáva tým, že ho poslal sám Boh. Keď padla Ježišovi k nohám, uznala tým jeho zvrchované milosrdenstvo, lásku, silu, múdrosť. Aj naše modlitby musia byť spojené s takouto vierou a pevným presvedčením.
Obsahom našich prosieb majú byť predovšetkým dôležité, závažné veci, veci, v ktorých si sami nevieme dať rady, v ktorých sme sami bezmocní. Ak v modlitbách prosíme o veci, od ktorých závisí náš život, život našich blízkych ako aj ostatné dôležité záležitosti, dostane sa naša modlitba na takú výšku, na akú sa dostala modlitba ženy Kanaánky. Vrcholy modlitebného života môže dosiahnuť len ten, kto si uvedomí: Niet pre mňa inej cesty okrem Krista.
Skutočná modlitba je modlitba v pokore. Byť pokorný v modlitbe znamená uvedomiť si, že hovoríme nie s rovnocenným partnerom, ale s Pánom Bohom, ktorý je nad nás vysoko nadradený. Keď čítame náš text, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že tá žena mala dosť dôvodov uraziť sa. Ale v jej postoji nevidíme ani náznak urážky. Jedným charakteristickým znakom jej modlitby je pokora. Aj nám sa treba bezpodmienečne naučiť pokore pred Pánom Bohom a cvičiť sa v nej. Pokoru v modlitbe považoval Pán Ježiš za takú nevyhnutnú, že povedal podobenstvo o pyšnej a pokornej modlitbe: je to podobenstvo o farizejovi a publikánovi. Pri modlitbe musíme mať vždy na pamäti, že Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.
Pri žene Kanaánke nás zvlášť dojíma vytrvalosť jej modlitby. Že modlitba má byť vytrvalá, to nie je výnimka, ale pravidlo. Tomu, kto sa modlí, stavajú sa do cesty rozličné prekážky. Slepca pri Jerichu chceli umlčať okoloidúce zástupy. Na prosbu ženy Kanaánky Ježiš najprv mlčal. Prvá odpoveď, ktorú dostala, bola odmietavá. Slepec pri Jerichu bol vo svojom volaní vytrvalý. Žena v prečítanom texte bola vo svojej modlitbe vytrvalá. Vytrvalosť je síce iba jednoduché slovo, ale koľko vnútorného boja sa za ním skrýva! Keď sa nám zdá, že na naše modlitby Pán Boh dlho mlčí, pomyslime si na ženu Kanaánku. Príklad jej vytrvalosti by mohol vliať novú silu do nášho modlitebného života.
Nie každá vytrvalosť je vhodná pre modlitbu. Existuje vytrvalosť dotieravá alebo vytrvalosť, pri ktorej sa človek búri. Tieto druhy vytrvalosti nemajú v modlitbe čo robiť. V modlitbe tejto ženy nie je ani dotieravosť ani vzbura. Jej vytrvalosť je charakterizovaná pokorou a vierou. Vie, že Pán Boh má svoj program a svoje plány. Vie, že Pán Boh zasahuje do ľudského života podľa svojho múdreho rozhodnutia. Toto všetko vyčítala žena z Ježišovho postoja a odpovede. Toto všetko bezpodmienečne rešpektuje. Ale pri všetkom rešpektovaní Božieho programu, Božej zvrchovanosti je v modlitbe vytrvalá. Osvojiť si tento druh vytrvalosti v modlitbe, vytrvalosť s rešpektovaním Božej zvrchovanosti, to je kus modlitebného umenia, ktorému sa nám treba učiť.
Pri modlitbách musíme mať na pamäti, že nás Pán Boh neraz môže postaviť na skúšku: na skúšku viery, na skúšku pokory, na skúšku vytrvalosti. Na skúšku nás stavia hlavne preto, aby sme my sami lepšie poznali seba. Keď rozmýšľame o svojom modlitebnom živote, treba si nám klásť otázky, kde sú slabiny našej viery. Citlivo vnímaný modlitebný život nám môže o nás samých odhaliť veci, ktoré sme si dovtedy jasne neuvedomovali, alebo ich vôbec nepoznali. Po poznaní svojich nedostatkov by sme vždy mali prikročiť k náprave.
Žena so svojou modlitbou bola nakoniec vypočutá. Na čom sa zvrtla celá vec vypočutia či nevypočutia jej modlitby? Keď ľudia u druhých ľudí v niečom nepochodia, hľadajú rozličné prostriedky, ako by dosiahli svoj cieľ. Ale Ježiša nemožno podplatiť, nemožno ho k niečomu donútiť. A predsa žena dosiahla vypočutie svojej prosby. Pán Ježiš sám ukazuje, v čom je tajomstvo vypočutia: „Ó žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš. – A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.“ Veľká viera je teda nosnou silou modlitby.
Z tejto Ježišovej odpovede cítime, že On pomáha s veľkým pochopením. Vedel sa vžiť do utrpenia matky. Vidíme to na pozadí toho, ako zareagovali jeho učeníci. Učeníci síce žiadali Ježiša, aby čím skôr niečo v tejto veci urobil, ale hlavne preto, že im bolo nepríjemné, že žena kričala za nimi. Naproti tomu Pán Ježiš pomáha zo svojho veľkého milosrdenstva, pretože sa vie vžiť do ľudskej biedy. Sám prechádzal cez ľudskú biedu, vzal na seba ľudský strach, smútok, ba aj smrť, len aby nás lepšie pochopil. Obdivujeme jeho čistú lásku, jeho solidárnosť, jeho čisté motívy. Mali by sme mu byť za to hlboko vďační. Mali by sme ho v tejto veci nasledovať.
Samotné prikázanie, samotný zvyk modliť sa neprivedie človeka na vysokú úroveň modlitebného života. Len človek, ktorý volá z biedy alebo zo silnej vnútornej túžby, môže uviesť svoj život do opravdivej modlitebnej atmosféry. Aj ak sa momentálne nenachádzame v biede, ktorá by nás poháňala do modlitby, mali by sme otvoriť oči a poznať svoju duchovnú biedu, svoje sebectvo, svoju pýchu, svoju malú vieru. Keď toto odhalíme o sebe, budeme musieť volať s apoštolom: Biedny ja človek. Takým spôsobom rýchlo získame popud, ktorý nás môže mocne poháňať do modlitby.
Človek má svoje vonkajšie dejiny, ktoré sa dajú zachytiť v životopise. Máme aj svoje vnútorné dejiny, do ktorých patrí aj modlitebný život. Vonkajší príbeh ľudského života môže byť veľmi zaujímavý, ale nemenej zaujímavé a vzrušujúce môžu byť vnútorné dejiny. Lebo tie sa nachádzajú omnoho bližšie k stredobodu bytosti, k stredobodu nášho života ako to, čo prežívame navonok. Šťastný je človek, ktorý vo svojom modlitebnom živote zaznamená podobné skúsenosti ako žena Kanaánka.

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.