Predpôstna nedeľa, 1. Samuelova 17, (1 – 11) 17 – 29 a 38 – 40
„Z vojska Filištíncov vystupoval predbojovník, ktorého meno bolo Goliáš....Keď Saul a celý Izrael počul tieto slová Filištínca, zľakli sa a náramne sa báli.“ (1. Samuelova 17, (1 – 11) 17 – 29 a 38 – 40)
Milí bratia a milé sestry!
Väčšina z vás pozná tento príbeh o Dávidovi a obrovi Goliášovi pravdepodobne už od detstva. Asi ste mali aj nejakú predstavu, aký veľký bol obor Goliáš. Možno predstavu, že bol vysoký ako kostolná veža, tu na Legionárskej. Aký vysoký bol Goliáš naozaj? V Biblii sa píše: šesť lakťov a jedna dlaň, čo je v prepočte 2, 83 m. Teda vcelku pekná veža, ale obra by sme si predstavovali zrejme ešte značne vyššieho.
Poznal som mládenca, ktorý mal okolo dvoch metrov. Bol síce vysoký, ale nepôsobil ako obor. Vďaka štíhlej postave a priateľskému výrazu tváre, milým očiam, pôsobil napriek svojej výške skôr zraniteľne. Neprezývali ho Goliáš, ale Drobec.
Čo je a čo nie je obrom, to závisí v značnej miere od uhla pohľadu pozorovateľa. Jedna rozprávka hovorí o obrovi, ktorý sa zdal tým väčší, čím viac bol vzdialený. Čím bližšie k nemu človek prišiel (čo sa pravdaže nik neodvážil, keďže z diaľky vyzeral obrovský), tým menší bol obrov zjav. A kto sa náhodou ocitol priamo pred ním zistil, že obor nie je väčší, ako on sám.
Aj obri sú zraniteľní. To je vari jedna z príčin, prečo sa Goliáš až neuveriteľne opancieroval. Vyzeral vskutku pôsobivo. Viedol silácke reči. A Izraelcom padlo srdce do gatí. Zabudli, že je to ich vlastné srdce, ktoré z Goliáša urobilo obra. Zabudli, že každý obor má svoje slabiny. A predovšetkým zabudli, že Pán Boh je na ich strane a že to, čo oni vnímajú ako obra, je pre Hospodina smiešne malé.
Zo svojho života pozná asi každý nejakého obra, nejakého Goliáša. Pre jedného je Goliášom nezamestnanosť, nedostatok financií, pre iného je obrom závislosť na alkohole, nakupovaní, internete, pornografii, na dobrom imidži... Pre iného utiekanie sa k mágii – horoskopom verí viac ako Písmu svätému. Zase ďalší stojí pred troskami svojho manželstva alebo pred neprekonateľne veľko- vyzerajúcou úlohou. Môže to byť tiež choroba, pocit, že sa nevydám/neožením, zlé vzťahy v rodine, vlastná postava – výzor, pomery v štáte, skúška v škole – to a všeličo ďalšie môže byť náš obor, náš Goliáš. Tento obor môže mať do činenia aj s cirkvou, v ktorej človek žije či pracuje.
Keď sa počet ľudí na našich službách Božích a ďalších podujatiach dlhodobo nezvyšuje, mali by sme sa pýtať, čo by bolo možné robiť inak? Je zrejmé, že treba niečo zmeniť, aby naša evanjelická cirkev, cirkev, do ktorej nás Pán Boh povolala a ktorú máme radi, bola príťažlivá, zrozumiteľná pre súčasných ľudí, a pritom sa o to neusilovala populistickým, lacným, povrchným spôsobom.
Nie sú to nové veci. Poznáme to už z ranej cirkvi. V mladej kresťanskej cirkvi bolo mnoho ľudí zo židovstva. Židia lipli na zaužívaných pravidlách a tradícii. Bol to apoštol Pavel, ktorý porozumel, že nezíska nových ľudí pre evanjelium, keď bude trvať na tom, aby všetci najprv prijali židovské tradície. – Aby sa cez židovstvo stali kresťanmi. Preto raní kresťania napokon zachovali iba to, čo je podstatné a v druhoradých veciach sa prispôsobili ľuďom, ktorí boli otvorení evanjeliu (por. Sk 15. kap.). Pochopili: tu nejde len o to, „niečo zmeniť“, ale je treba zmeniť naše myslenie. To, na čo sme boli zvyknutí, je potrebné podávať nový spôsobom. Treba počítať, že to vyvolá aj kritiku, ba až odpor. Predsa je dôležité vnímať, čo to v ranej cirkvi pochopil Pavel: staré podoba cirkvi – to je obor a nová podoba cirkvi, cirkev, do ktorej prichádzajú noví ľudia, je sen, ktorého sa máme držať. Drž sa pevne svojho sna – k tomu nás nabáda príbeh o Dávidovi a Goliášovi.
1. Samuelova 17, 28: „Keď však jeho najstarší brat Eliáb počul ako sa zhovára s tými mužmi, nahneval sa na Dávida a povedal: Načo si sem prišiel?“
Väčšina z nás, ktorí žijeme či pracujeme v cirkvi pozná Eliába. Eliáb, najstarší Dávidov brat, je veľký odrádzač, znechucovač. Sotva jestvuje boj proti Goliášovi, v ktorom by nevystúpilo hneď viacero ľudí Eliábovho razenia a nezačali by už v zárodku udúšať Dávidov sen. Azda každý človek má vo svojom živote viacero, alebo aspoň jeden veľký sen. Sen, ktorý mu kedysi vzklíčil v srdci. A keď raz odhalí, že tento sen zostal kdesi „visieť“, povie si: Nuž, priveľmi som sníval. Bolo to nerealistické. Dnes sa uspokojím so skromnejšími cieľmi.
Je mnoho dôvodov, ktoré vedú k tomu, aby človek pochoval svoje sny. No jeden z rozhodujúcich dôvodov je vždy Eliáb – najväčší znechucovač, ktorý ti skríži plány, keď sa ti podarí nabrať odvahu pre niečo nové. Povie ti: Ktože si ty, aby si sníval takýto sen? Eliáb – je jeden z tých, ktorých vlastné sny sú už spravidla zničené, a preto sa podujal, že zničí sny aj iným. Eliáb nie je človek, ktorého by sme chceli mať za staršieho brata, kolegu alebo predstaveného v cirkvi. Nanešťastie však Eliáb zohráva úlohu v živote každého z nás. Avšak Dávid sa nenechá zabrzdiť. Pevne sa drží svojho sna – a s týmto snom predstupuje pred kráľa Saula.
1. Samuelova 17, 38 – 39a: „Potom Saul obliekol Dávida do svojich šiat, dal mu na hlavu bronzovú prilbu a navliekol mu pancier. Dávid si pripásal meč na šaty a chcel pokročiť, ale nebol na to zvyknutý.“
Ak už Eliáb bol pre Dávida problémom, Saul mu je vskutku pokušením. Saul útočí tou istou zbraňou ako Eliáb. Aj on bočí, pokúša sa zadržať Dávida od jeho plánu. Aj on žiada, aby Dávid sníval „o číslo menší“ sen, nie sen XXX, ale sen veľkosti S, či maximálne M. Pokušenie spočíva v tom, že Saul to robí s iným postojom ako Eliáb. Zatiaľ čo z Eliába neprajnosť a negativita priam kvapkajú, je Saul Dávidovi vyslovene priaznivo naklonený. Nešomre ako starší brat, ale skutočne a vierohodne chce Dávidovi to najlepšie. Neargumentuje negatívne, to čo vraví, dáva – zdá sa – zmysel. Každé slovo, ktoré hovorí znie rozumne. Saul Dávidovi vraví: Pozri, toto nemôže dopadnúť dobre! Keďže je so svojimi radami taký priateľský, pripravil Dávidovi azda ešte viac námahy ako Eliáb.
Eliábovu neprajnosť možno ešte do určitej miery ignorovať. Ale čo robiť s tak nanajvýš rozumnými argumentmi Saula? Poznáme to z nedávnej minulosti: „Vonkoncom nemôžeme opraviť ŠUP-ku a bývalú evanjelickú nemocnicu bez zahraničného investora! Tohto obra inak nepremôžeme.“ – Choďte sa tam pozrieť dnes a urobíte si obraz sami. Poznáme to i zo súčasnosti: „Nemôžeme predsa ponúknuť inú formu služieb Božích, veď by to mohlo kohosi pohoršiť.“ To, že by iní mohli byť oslovení, že prešľapovaním na mieste nedokážeme udržať ani tých, ktorí prešli našou konfirmačnou prípravou, nieto ešte osloviť ľudí zo sveta, žiaľ, nejednému v našom zbore i cirkvi uniká.
Problémom je, že čo vraví Saul, znie veľmi rozumne. Aké má povolanie? Je kráľom – mocným mužom. Takí existujú aj v cirkvi. Sú to tí navonok triezvo rátajúci, ktorí predkladajú dobré dôvody na to, aby Dávid so svojimi snami nesiahal tak vysoko. Nie sú negativistickí. Naopak. Sú dokonca dobroprajní. No nebadajú, že tým nepozorovane hrajú Eliábovi do kariet a hovoria: Prestaň tak privysoko snívať!
Dávid sa však nenechá rýchlo odbyť. Saul ponúka Dávidovi, že ho podporí. Čím? Samozrejme tým, čo on, ktorý má skúsenosti s vojnou, ovláda najlepšie. Dáva mu svoju výzbroj. Je to až dojemne priateľské gesto. Malý Dávid však v tejto absurdne veľkej zbroji...
1. Samuelova 17,39b: Dávid povedal Saulovi:
Nevládzem v tom chodiť, lebo nie som na to zvyknutý. I zložil to Dávid zo seba.
Povedané dnešným jazykom: „Môj milý Saul, ďakujem ti za tvoje vážne starosti, ktoré si so mnou robíš. Ďakujem ti za mnoho rád, ktoré si mi dal, za bohatý poklad tvojich skúseností, s ktorými sa chceš so mnou podeliť. Nemaj mi to, prosím, za zlé: Ja takto nemôžem ísť, lebo nie som na to zvyknutý. Fakt nie.
„Ale to sa dá naučiť“.
„Príliš neskoro, Saul. Tento obor musí byť teraz porazený a verím, že Boh mi dal všetko, čo potrebujem, aby som to urobil.“ A zložil (brnenie) zo seba.
1.Samuelova 17, 40: (Dávid) „si vzal do ruky palicu, vybral z potoka päť hladkých kameňov, vzal si do ruky prak a tak sa približoval k Filištíncovi.“
Palica, prak a päť kameňov – to nie je práve veľa na boj proti obrovi. No prak bol Dávidov dar! Prak, celkom nekonvenčná zbraň v boji proti obrovi. Nebolo to vonkoncom nič zvláštne. Celkom zvyčajné pastierske náčinie. Tento prak bol však Dávidovým darom. A on sa postavil Filištíncovi s vedomím: Boh do mňa vložil všetko, čo potrebujem, aby som obra premohol.
Môžeme – chceme tomu veriť? Veriť, že Pán Boh do vás vložil všetko, čo potrebujeme, aby ste porazili obrov vo svojom osobnom žití, v cirkvi, v spoločnosti? Mnohokrát sa pýtame: Prečo ma Boh lepšie nevyzbrojil pre to, čo mám robiť? – Božia odpoveď znie: Dosť máš na mojej milosti, lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Dal som ti všetko potrebné, aby si splnil svoju úlohu. Sme tu ľudia v rôznom veku, no odpovedzme si, či nás Pán Boh za tých našich 20, 30, 40, 60, 80 či viac rokov dobre neviedol životom? Či vám niečo podstatné chýbalo?
Tajomstvo zmeny nášho života i zboru spočíva vo využívaní darov, ktoré do nás Hospodin vložil – tých našich piatich kameňov a praku. I v tom, že sen o živej evanjelickej cirkvi, cirkvi pre iných príťažlivej, oslovujúcej a zrozumiteľnej, zasadíme aj do srdca aj ďalším. Sen o porážke obra – o víťazstve nad ním platí. Zaumieňme si pevne sa držať tohto sna. Drž sa pevne svojho sna o lepšej Božej budúcnosti pre nás. Amen.
S použitím myšlienok Klausa Douglassa.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
