V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Ezechiel 33, 7 – 11 a Matúš 18, 15 – 20

Milí bratia a milé sestry!
Prečítané biblické state nie sú príjemnou rečou. Sú vážne, lebo pri tom, či žijeme v hriechu, nejde o fazuľky. Je to otázka života a smrti. – Večného života a večnej záhuby. Veď hriech nie je iba jednotlivý poklesok, ale predovšetkým cesta zlým, falošným smerom. Keď hrešíme, vzďaľujeme od Boha – od prameňa života (Ž 36,10), a to je smerovanie do zahynutia.
Vážnosť počutých biblických textov je aj v tom, že nás zaväzujú k zodpovednosti. Písmu je vzdialené počínanie: Môj život, do toho ťa nič... Alebo: Čo ťa nepáli, nehas... Naopak sme – máme byť strážcami svojich bratov (1M 4, 9 – 10) a sestier, našich blížnych – v prvom rade domácich viery (G 6, 10).
Je užitočné všimnúť si, že oná nepríjemná reč nasleduje po podobenstve o stratenej ovci. Ježiš ho končí slovami, že vôľou nášho Otca v nebesiach je, aby sa nestratil – aby nezahynul čo aj len jeden z našich blížnych (Mt 18, 14).
V zmysle biblickej zvesti teda neplatí: Čo ma je po ňom/po nej?... – ale je to môj brat, moja sestra. „Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? A toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata“ (1J 4, 20 – 21).
Úryvku z Ezechiela by sme neporozumeli správne, keby sme ho čítali s „okuliarmi“, ktoré sa hodia našim túžbam. Dialo by sa tak vtedy, keby autority z textu vyrozumeli, že ich úlohou je napomínať a podriadení by sa nazdávali, že zodpovednosť za nich nesú iní – napr. ich nadriadení. Pravdou je, že všetci – celý Boží ľud – máme žiť na Božiu slávu. O ľuďoch vo vedúcom postavení to platí dvojnásobne. Keď je niekto povolaný do služby pre blaho iných, nie je tam pre svoje vypestované kvality. Je to skôr tak, ako na vojne: tam je niekto v strážnej službe preto, aby mohli ostatní slobodnejšie tvoriť, konať bez obáv a ohrozenia. Služba nepreberá za iných väčšiu ostražitosť preto, aby mohla z moci úradnej pokarhať každú odchýlku. Ezechiel nazýva autoritu strážcom. Strážca nie je panovník nad tým, koho stráži, ale je mu k dispozícii, koná pre jeho dobro.
Strážcami zverených nie sú iba farári, dozorcovia či presbyteri, ale aj rodičia, krstní a starí rodičia, učitelia. Strážcom blížneho má byť každý, kto je duchovne ďalej. Má mu byť strážcom, nie sudcom.
Zaiste, jestvujú situácie, keď treba zakročiť pri narušení jednoty v spoločenstve cirkvi. Spôsob, o ktorom vraví Pán Ježiš, ukazuje, že cieľom je získať poblúdených pre Božie cesty.
Perikopa z Matúša je nadpísaná ako cirkevná kázeň (disciplína). Našej evanjelickej cirkvi sa od kresťanov iných konfesií dostáva výčitiek, že u nás je možné všetko, že na disciplínu vonkoncom nedbáme. Čo o disciplíne v cirkvi hovorí Písmo?
Chyba previnilca sa má najprv prerokovať s ním, pretože tak je najväčšia šanca získať ho pre nápravu. Nejde pritom o nijaké utajovanie, a už vonkoncom nie o utajovanie chýb autorít, s odôvodnením, aby nepadla hanba na cirkev. Veď evanjelium nezastiera, že čo sa šepkalo v komôrkach, bude rozhlasované zo striech (L 12, 3).
Cieľom nie je utajiť, ale získať. Kde takýto ústretový postup zostane bez účinku, má sa urobiť ďalší pokus pred svedkami. I za tým je prejav ústretovosti. Keď sa totiž za nejaké tvrdenie mohli postaviť dvaja svedkovia, pokladalo sa za pravdivé aj bez dôkazov. Svedkovia tam neboli kvôli tomu, kto napomína, ale ako memento vážnosti situácie pre toho, kto má pokarhanie prijať. Inak povedané: Keď boli kdesi svedkovia, potom by bolo veľmi nepravdepodobné, že by napomínajúci „sedel“ na previnilcovi.
I tretí pokus – „povez to cirkevnému zboru“ – má na zreteli ústretovosť. Veď možno sa v cirkevnom zhromaždení nájde niekto, kto dokáže v konkrétnej ťažkosti pomôcť a ponúkne pomoc. Spôsob riešenia pálčivých problémov pred celým zhromaždením cirkevného zboru je podnes bežný v evanjelikálnych cirkvách. A hoci je u nás nezvyklé, aby sme sa takto, na konvente zaoberali povedzme prípadom, mimomanželského intímneho života, neznamená to, že si na veci protiviace sa Písmu svätému máme zvyknúť. Veď hriech, i keď sa najprv môže zdať príjemným, nikdy nepôsobí požehnanie (por. 1M 3, 6 – 10).
Nepožehnaná je situácia previnilca, keď nezabral ani jeden z troch ústretových pokusov, ktoré spomína evanjelium. Stane sa napomínaným vinníkom a – čo horšie – zostane so svojou vinou sám. Podobne ako so svojím hriechom osameli colníci, vyberači cla, napr. Zacheus: L 19, 1nn, alebo aj Matúš – neskorší pisateľ evanjelia (Mk 2, 13nn). Kto si svoju mienku cení viac, ako spoločenstvo cirkvi – spoločenstvo tých, ktorí tu chcú byť pre blížnych, zostane sám so svojím hriechom. Je to čosi podobné, ako keď sa ktosi topí v bahne močiara a niet nikoho, kto by mu poskytol pomoc – záchranu. Vymeniť spolupatričnosť s Božím ľudom za okamžitý zisk, vplyv, moc či pôžitok sa pre človeka ľahko stane zhubným.
Ježiš vraví o takom človeku, že ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech je ako pohan a colník. – Ako ľudia, s počínaním ktorých nijako nemožno súhlasiť, ale ich (osobu) máme predsa mať radi. Ježiš sa ujímal aj pohanov, aj colníkov (Mk 7, 24; 2, 15 – 17; L 19, 5 a 9 – 10). Biblia nám tým pripomína našu spoluzodpovednosť za budúcnosť blížnych. Zároveň nás varuje pred unáhlenosťou: Čokoľvek zviažete, bude to zviazané nie iba v súvislostiach, ktoré momentálne vidíte.
Pán ukazuje cestu, ktorá sa má i nám stať vlastnou – cestu príhovornej modlitby. Modlitba je konkrétnym spôsobom, ako druhého získať, ako prosiť, aby mu Boh pripravil pôdu srdca a otvoril zrak viery. Veci sa nedejú rovnako či sa modlíme, alebo nemodlíme. Je oveľa prospešnejšie a zmysluplnejšie hovoriť o biede blížneho s Bohom v modlitbe, ako hovoriť o tom poza chrbát dotknutého s inými.
Modlitby, v ktorých sa u Pána Boha prihovárame za blížnych, sú cirkevnej disciplíne čímsi zásadným. Veď cieľom disciplíny je získať späť pre Božie cesty, nie zatratiť. Ako členovia Pánovej cirkvi patríme spolu. Naše životy sú prepojené – i keď nie bez problémov. – Napr. tak ako sú prepojený rodič a jeho dieťa v puberte či ako starnúci rodičia, odkázaní na opateru mladej generácie. Všetko, čo sa podarí rozviazať: zatrpknutosť, stratu nádeje – nad tým jasá i nebo, to je rozviazané aj v nebesiach. A naopak, čo v akejkoľvek rovine medziľudských vzťahov zviažeme, lebo nemáme dosť trpezlivosti a dosť dobrej vôle vyjsť niekomu v ústrety, potom vedzme, že onen „uzol“ má ďalekosiahle dôsledky.
Kiež nám dá Pán Boh ochotu porozumieť Jeho slovu, mať aj dostatok pokory prijať i Jeho varovania a byť ľuďmi, ktorí s bázňou a chvením (F 2, 12) konajú nielen svoje spasenie, ale v modlitbách zápasia aj za spásu blížnych. Kiež nám dáva svojho Ducha, aby sme neboli sudcami, ale strážcami svojich bratov a sestier, cirkvou modliacou sa – cirkvou, ktorá tu je pre blížnych.

Amen.

Prameň: Jan Konzal: Homiletická prípravka – 23. nedele v mezidobí „A“ in: mesačník Getsemany, rok 1996 (vyd. Síť, Praha 1996).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.