3. pôstna nedeľa, 1. Kráľov 19, 1 - 8
Milí bratia, milé sestry,
pred sebou máme príbeh vystresovaného, prepracovaného, vyčerpaného Hospodinovho proroka.
Je na úteku. Cíti sa ohrozený. Kráľovná Ízebel ho chce zničiť. Jediným východiskom sa zdá byť únik do púšte, do samoty. Nepraje si už nič. Chce len zomrieť.
„Dosť už teraz, Hospodine, vezmi si môj život, ďalej už nevládzem“ je výkrikom, ktorý sa od Eliášových čias ozýva dodnes v rôznych podobách. Týka sa omnoho viac ľudí, akoby sme predpokladali.
Túžba po odpočinku, pokoji, ktorý by sa spájal s koncom - zavŕšením boja, v ktorom človek zo seba investoval úplne všetko, //je v našom svete úplne zrejmá.
„Dosť, už nevládzem“ – dávajú najavo ľudia, ktorí sa z rozličných príčin stali neprijatými, nepochopenými, či vyhorenými.
„Dosť už, Hospodine, vezmi si môj život“, formulujú takmer doslovne starí alebo na dlhodobú pomoc odkázaní ľudia, ktorí bývali celý život aktívni.
Dosť, už nevládzem - nechuť žiť sa skrýva aj v slovách i konaní nervóznych, až agresívnych ľudí v plnej sile, ak sa dostávajú do tlaku / v povolaní i rodine – a vyhliadka na oslobodzujúcu zmenu je nereálna. / Či sa už tento pocit odvinul z vlastného zlyhania, alebo k nemu viedli nepriaznivé okolnosti, znášať hrozbu nezamestnanosti alebo stratu stability v rodine / je naozaj nad ľudské sily.
Mnohí preto unikajú. Nie do púšte – ale k deštrukčným praktikám rozličného druhu – do izolácie, k alkoholu, či vzrušujúcim dobrodružstvám. Neočakávajú záchranu, stačí im čiastočná úľava a zabudnutie.
Eliáša vnútorný zápas úplne vyčerpal. Ničomu už nerozumie. // Ako prorok postavil svoj život do služby Bohu. Na Jeho slovo sa púšťa do dôkazov Hospodinovej moci a jedinečnosti na vrchu Karmel. No keď nad baalovými prorokmi zvíťazí, nechá sa uniesť natoľko, že ich povraždí. Tento čin dodnes vzbudzuje hrôzu - veď vraždí tých, ktorých už porazil v “náboženskej konkurencii”.
Dôsledkom tohto činu je, že kráľovná zúri a prahne po Jeho živote. Chystá pomstu a prisahá, že Eliáša zabije.
Eliáš musí uniknúť. Z víťazstva na Karmel už nemá nič. Ani dobrý pocit. // Zjavne nič nedosiahol, nič sa nezmenilo.
Acháb je stále kráľom Izraela a jeho žena Ízebel je stále oddaná pohanským božstvám.
Ešte majú obaja takú moc, že sa ich nápadov, vyhrážok, Eliáš musí báť.
Z jeho výkriku znie zničujúce, pokorujúce zúfalstvo. // Svojho Boha neprosí, aby od neho ohrozenie odvrátil. Chce len, aby sa už všetko skončilo.
Cíti vinu, zmätok, zlyhanie, z ktorého sa už nedá preniknúť k životu. Pomohol by / len definitívny záver. Svoj život dáva do Božích rúk a čaká.
Boh však jeho modlitbu nevypočuje. Nezariadi smrť, ale život!
Anjel, služobník Boží, Ho prebúdza a núka mu jedlo a nápoj. Eliáš je a pije, ale potom sa znova uloží spať.
To, že mu niekto pomáha žiť, že ho chce postaviť na nohy, ani nevníma. Nasýti sa, napije, ale ostáva na mieste. Ešte / spí.
Aj tomu rozumieme. Ak je človek v úzkych, nevidí - nerozumie, že mu chce niekto pomôcť. Je taký obmedzený vlastnými myšlienkami, že
nie je schopný vnímať príležitosť k obratu, k radikálnej zmene.
Je milosťou, ak sa ten druhý človek
po prvom neúspešnom pokuse pomôcť nevzdá, ale nadviaže kontakt ešte raz.
Zdeprimovaný, frustrovaný človek sa ponuke pomoci otvorí len citlivým, ohľaduplným prístupom.
Anjel Eliáša oslovuje znova: “Vstaň a jedz, lebo máš ešte pred sebou ďalekú cestu.“ Bude náročná, ale ty ju zvládneš. Veď Boh má s tebou konkrétne plány.
Aj nám sa naša cesta k dobrým cieľom zdá byť často až príliš ďaleká. Natoľko, že sa dobrých zámerov a vytrvalosti vopred vzdávame. Znechutení, paralyzovaní radšej uveríme, že záchrana je len v únikoch, alebo v preventívnom ústupe, áno aj v pohodlnejšej ľahostajnosti. Na zápas už nemáme síl a na riziká odvahu.
Ale Pán Boh je stále nablízku. Nechce, aby z nás strach robil vyhnancov.
Nenakladá na nás viac ako dokážeme uniesť. Ale žiada našu pozornosť, našu spoluprácu. Aj k nám posiela svojich poslov, ktorí nám sprístupnia Jeho zdroje, dodajú úľavu a posilnenie.
Vypočutie prosby starého či chorého človeka sa môže naplniť v tom, že sa nájde iný, ktorý bude mať silu a kompetenciu pomôcť.
Aj pri znevýhodnených a odsúvaných sa môže zrazu objaviť niekto, kto im umožní nadobudnúť nový pohľad, zaujať nový postoj.
Takých ľudí hľadá Pán Boh medzi nami. Preto nás vo svojom Synovi volá k dôslednému nasledovaniu.
Eliáš má stále tendencie skrývať sa. Potom aj na Chórebe zamieri k jaskyni. No Boh ho volá von, tam sa s ním stretne. Nie v izolácii, súkromí. Neprejaví sa ani v búrke, ani v zemetrasení, ani v ohni, ale len v tichom vánku, ktorý pohladí jeho tvár.
B a S, ľudia sa v zložitých krízových situáciách stále pýtajú na Boha. Niekedy prosbou o pomoc, inokedy výčitkou. Vidia, že sami si nepomôžu, že už musia čakať len na zásah zvonku, zhora, že len Boh sám môže niečo zmeniť.
Stretáva nás inak, akoby sme si predstavovali. Nenápadne, v tichosti. Možno nám to, kde všade nás Pán Boh stretával, napadne až s odstupom času.
Eliáš prijíma od Boha poverenia pre budovanie novej budúcnosti. Prichádza čas pomazať nových kráľov, i svojho nasledovníka. Kým sa však nová budúcnosť začne uskutočňovať, ešte to chvíľu potrvá. No všetko je už pripravené.
Nás dnes, bratia a sestry, stretáva živý Boh v daroch svätej Večere Pánovej. Je pre nás nenápadným znamením – poverením ukrižovaného, ale predovšetkým vzkrieseného Krista // k očakávaniu – ale aj TVORENIU novej budúcnosti.
Naša beznádej často pramení z nečinnosti a nedôvery.
Pán Boh nás však stále povzbudzuje k hľadaniu tvorivej sily. Aj dnes nám hovorí: „vezmi a jedz – máš pred sebou ešte ďalekú cestu”. Nestrácaj nádej. Investuj, dávaj ľuďom okolo seba to, čo ti bolo dané – a neboj sa.
Aj my sa, tak ako Eliáš, vrátime od stretnutia s Pánom Bohom späť domov, k ľuďom, ktorých máme radi, ktorých potrebujeme. Ak máme dary Večere Pánovej prijímať hodne, musia v nás čosi spôsobiť. Či sa tak stalo, ukážu naše postoje, naše prístupy k ľuďom, ktorých nám Pán Boh zveril.
V dôvere a vďačnosti za to, že Kristus prijal trest za všetky naše hriechy, je tajomstvo cesty, ktorá vedie od konfliktov k zmiereniu, od nevery k oddanosti, od strachu a nervozity k trpezlivosti.
Pán Boh chce v nás žiť. Neviaže sa a veľkolepé zážitky a znamenia.
Chce nás stretávať v drobných posunoch, v úspechoch, ktoré každý deň znova PRAJE veľký Boh zažiť mnohým malým ľuďom. Ako vyučujúci, uzdravujúci, trpiaci, ale predovšetkým víťaziaci Kristus.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
