4. pôstna nedeľa, Rímskym 7, 14 – 25
Milí bratia a sestry!
Dnešná 4. pôstna nedeľa nám adresuje výzvu: Laetare – Radujte sa!, No to, čo sme pred chvíľkou čítali z Písma, nevyznieva extra radostne. Pripomína to skôr poviedku istého ruského spisovateľa, v ktorej rozpráva príbeh mužíka z Tulskej gubernie. Ten sa vo svojej mladosti rozhodne, že podnikne cestu okolo sveta. Dokonca si niekoľkokrát už aj zbalí veci, pripraví poživeň, oblečie si kabát, ale vždy mu do toho niečo príde. Raz mu líška roztrhá sliepky, potom musí opraviť studňu, zase ďalší raz sa pri lúčení s kamarátmi opije a zaspí, potom sa ožení a z cestovania poznove zíde. Tak to pokračuje po celý mužíkov život. A keď zomiera, vkladá mu spisovateľ do úst výrok: Chcel som precestovať svet, duch bol stále hotový, ale telo mdlé. – Teda čosi podobné ako Pavlove slová: „Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal“ (R 7, 18b). Pavlova výpoveď znie ako spoveď človeka, ktorý dospel k predsavzatiu konať dobro vo vzťahu k blížnym, žiť podľa Božej vôle – podľa Božieho zákona, avšak zakaždým zostal v pol ceste, akoby odbehol od rozrobeného diela, zabehol svojím životom tam, kde nechcel. Nedorazil do cieľa. Vôľu k dobrému má, ale nemá sily, aby to vykonal. Preto nad sebou láme palicu: „Biedny ja človek!“ (R 7, 24)
Je viac ako možné, že podobné výroky zazneli už aj z našich úst alebo prinajmenšom v našej mysli: „Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal.“ Je to skúsenosť mnohých rodičov, ktorí vedia, že ich deti by potrebovali viac času a záujmu z ich – rodičovskej strany. Rodičia si sľúbili: Budeme sa deťom venovať viac, ale po 4-, 6-, 10-tich týždňoch je zase všetko tak, ako predtým. Je to tiež skúsenosť ľudí, ktorí si zmyslia, že sa budú viac starať o svojich starnúcich rodičov; že sa už nebudú hnevať na toho, či onoho nepríjemného človeka; skúsenosť žiakov, ktorí sa rozhodnú že opakovaciu previerku napíšu aspoň na 3-jku alebo 2-jku a nie na 4-rku či 5-ťku; skúsenosť tých, ktorí chcú nadobro skoncovať s cigaretami, nadmerným popíjaním, prejedaním sa, ktorí si povedia, že sa oslobodia od hovorenia mrzkých slov, od závislosti na práci, na surfovaní po internete, od závislosti na počítačových hrách, či mnohohodinovom čumení na, neraz bezduché, TV programy... Do tohto zoznamu by sa dalo ešte všeličo zaradiť, no jedno je isté: Dobré predsavzatie, ktoré by malo človeka povznášať, hnať ho dopredu, sa náhle mení na ťažkú železnú guľu, ktorú mám pripútanú na nohe a nemôžem sa pohnúť z miesta. Koľko dobrých myšlienok vzkrsne v našej hlave, koľko nápadov, ako by to či ono malo vyzerať, koľko zlepšovákov a vízií na obnovu už bolo predložených v zbore, v cirkvi, v štáte, ale iba málo z nich sa premení na skutočnosť.
Pavel vraví: „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem“ (R 7, 19). Znie to ako Pavlova spoveď ako sebaobžaloba ľudskej biedy a slabosti.
Určite by sa našli tí, čo namietnu: Čože je to za nezmysel! Apoštol Pavel? – Veď je to hrdina cirkvi! To predsa on rozšíril evanjelium do celého vtedajšieho známeho sveta. On je autorom najväčšieho počtu kníh v Novej zmluve. On mal vždy cieľ pred očami (F 3, 13 – 14). No Pavel vedel o sebe svoje. Vedel, že „človek hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce (1S 16, 8). Pavel vie o ľudskej slabosti, ale aj schopnosti „nahodiť fasádu“. Vie však aj o tom, že Pán Boh vidí za túto fasádu, vidí do nášho vnútra. Pavel, z ľudského pohľadu hrdina cirkvi, si je vedomý vlastnej nedostatočnosti, svojej trvalej náklonnosti k tomu zlému – k hriechu. On sám sa nijako necíti byť hrdinom, nepripadá si ako kresťanský Ilja Muromec. A naznačuje, čo neskôr vyslovil Martin Luther, že človek, ktorý uveril Kristovi je ospravedlnený, sú mu odpustené hriechy, no zároveň zostáva hriešnikom (simul justus et peccator).
Pán Ježiš raz vyrozprával podobenstvo. Hovorí v ňom o mladom mužovi, ktorý to už doma nemohol vydržať. Vyžiadal si od otca časť majetku. Mal ho zdediť, pravda, až po otcovej smrti. On ho však chce mať už teraz a hneď. Chce vyskúšať slobodu – s otcovým kapitálom..., samozrejme niekde inde ako doma. Tam, kde mu s prepáčením „foter ani matka“ nebudú do ničoho „kafrať“. Pritom mu uniká, že kapitálom nie sú iba peniaze, ale aj otcovská starostlivosť, láska a milosrdenstvo.
My tomuto synovi vcelku rozumieme. Kto z nás by – ako on – nechcel žiť svoj život naplno? Odvážiť sa takto žiť je zaiste túžbou každej novej generácie. A tak si synátor zbalil veci a odišiel do ďalekej krajiny. No nakoniec z toho nevzišiel život, pre ktorý sa rozhodol, ktorý sa usiloval získať. Nedosiahol slobodu, o ktorej sníval, keď odchádzal. Prečo vlastne? Bolo by nemúdre odpovedať na túto otázku: slabý charakter! To by bolo priveľmi zjednodušujúce. Často sa vôbec nedá povedať, prečo sa niekomu nevydaril život. A neplatí to len o ľuďoch, ktorí nechodia do kostola. I život nejedného z tých, ktorí na služby Božie pravidelne prichádzajú, sa môže nevydariť. Odpoveďou na to prečo, je Pavlov výrok: Konám, čomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím“ (R 7, 15).
Márnotratný syn chcel svoju slobodu, svoju nezávislosť, chcel mať svoju vlastnú polohu žitia. Dožil sa však toho, že svoj život márnivo prehral, takže nakoniec nemal ani na to, čo žrali prasiatka, ktoré pásol (L 15, 16). Áno, človek nie je pánom života, nie je ten, kto s konečnou platnosťou rozhoduje. Čosi sa s ním zahráva a on sa tým necháva manipulovať. Náš text o tom vraví: „A tak už nie ja robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne“ (R 7, 17). Takto vidí Pavel svoj vlastný život, život ľudí všeobecne, aj dejiny sveta. Vidí ho ako vstup do krajiny chcenia a prianí, predstáv a dobrých vízií, ako cestu, ktorá je dobre vymyslená, no nakoniec nevedie do cieľa. V zmysle úvodného príbehu: Cesta okolo sveta, no nakoniec nevytiahneme päty z domu.
Nie je to priveľmi negatívny obraz človeka? Nie sú kresťania prílišní pesimisti? Nepôsobí im radosť farbiť človeka na čierno? – Rozhodne nie! Zmyslom kresťanskej zvesti nie je zahnať človeka do kúta a tam ho prinútiť, aby povedal že je skrz naskrz zlý, ako úplne červivé jablko. Zmyslom toho, čo počujeme z Písma, nie je nanútiť človeku priznanie: Ja za nič nestojím, môj život nemá zmysel, nie som k ničomu! To by sa rovnalo samovražde alebo by to k nej mohlo viesť. Také čosi by nám zobralo akúkoľvek nádej i odvahu. Žiadny človek nesmie povedať „nie“ k svojmu životu.
Azda to ani nie je náhoda, že človek, ktorý sa sklamal v samom sebe hľadá kohosi, kto by bol ochotný počúvať ho, viedol ho k pravdivosti o sebe a súčasne ho aj prijal. Apoštol je presvedčený, že toto je možné, keď rozpoznám-e: Pán Boh ma prijal. On sa v Ježišovi Kristovi ku mne sklonil, podal mi svoju pomocnú ruku, odpúšťa mi. Hovoriť o Bohu teda v žiadnom prípade neznamená odsúdiť človeka, zastrašiť ho, či zdeptať, ale mať ho rád. – Ako Ježiš Kristus, ktorý neprišiel do nášho sveta odsúdiť človeka, ale hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. Toto bolo Pavlovou istotou. Preto jeho úvaha nekončí v prázdnote zúfalým výkrikom: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ ale pokračuje: „Vďaka (za to) Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána!“ (R 7, 24 – 25a). Jedine Bohu patrí vďaka za to, že ako stratení synovia a dcéry nemusíme zostať stratenými, ale aj náš život môže skončiť veľkou slávnosťou (por. L 15, 24).
Kým žijeme, tiaž voľby rozhodovania budeme cítiť. Nie len v osobnom živote, ale aj v spoločenskej oblasti. Ťažko odhadnúť, čo presne – či viac dobra alebo zla prinesie rozhodnutie, komu dáme v júnových voľbách mandát riadiť našu krajinu, ťažké je premýšľame, či je dobré naďalej získavať energiu z rozštiepeného atómu, či dať priestor rastu výstavby, rozširovaniu priemyslu, potrebe mať dobré zamestnanie alebo čistejšiemu vzduchu. To sa nám len zdá, že vládneme svetu, spravidla nevládneme ani sami sebe.
Možno vám takéto úvahy znejú celkom cudzo. Vari nejednému z vás je zaťažko stotožniť sa s Pavlovým tvrdením: „Nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím ...Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal.“ Nechceme to spochybňovať. Zmyslom kresťanskej zvesti vskutku nie je zahnať človeka do kúta a tam ho prinútiť, aby povedal že je skrz naskrz zlý, že za nič nestojí, že jeho život nie je ničomu. Je výborné, ak človek prežíva, že sa mu darí, že má úspech. Cirkev, ani apoštol Pavel to nehodlá robiť otáznou. No nezabudnime, že čokoľvek sa nám podarilo dobrého – za každým naším úspechom je Boh, že za všetko, čo bolo a je v našom žití kladné, úspešné a požehnané patrí vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Inak by sme žili v nesmiernom sebaklame. Ak by to nebolo tak, že za všetkým, čo sa nám podarí dobre vykonať je Pán Boh, Jeho pomoc, potom by biblická zvesť bola falošnou – lebo z nej vyplýva, že jestvuje iba jediný skutočný zdroj pravého života, trvalého dobra, lásky, požehnania a ním je Boh – Ježiš Kristus. Mimo Neho niet dobra, šťastia, života, trvalej – skutočnej lásky (por. Ž 16, 2b; J 1, 1 – 4; 11, 25; 14, 6a; 1J 4, 8; Ef 1, 3). A tak či sa ti vidí, že tvoj život sa nevydaril, že si si ho zbabral, alebo by si to hodnotil práve naopak, porozumej–me: Je tu Pán Boh, Jeho milosť i Jeho pomoc a teda vďaka za ne Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Preto môže aj uprostred pôstu platiť: Laetare – Radujte sa! Veď Pán Boh v Ježišovi Kristovi prichádza do našej beznádeje, bezvýchodiskovosti a rozpoltenosti, aby to všetko premohol a dal nám pokoj, radosť a priateľský vzťah k blížnym i stvorenstvu a nádej, ktorú ani naše pády, prehry, ba ani smrť nezlomia. Preto: Radujme sa! Amen.
S použitím myšlienok Pavla Kašpara.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
