V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

2. pôstna nedeľa, výročný zborový konvent, Izaiáš 38, 1 – 5 a 9 a 16 – 17 a 20

V tých dňoch Chizkija ochorel na smrť. Prišiel k nemu prorok Izaiáš, syn Ámócov, a povedal mu: Takto vraví Hospodin: Daj do poriadku svoj dom, lebo zomrieš, neostaneš nažive. Vtedy sa Chizkija obrátil tvárou k stene a modlil sa k Hospodinovi slovami: Ach, Hospodine, rozpomeň sa na to, že som verne s celým srdcom chodil pred Tebou a robil som, čo sa Tebe páči. A Chizkija sa nahlas rozplakal. Vtedy takto zaznelo Izaiášovi slovo Hospodinovo: Choď a povedz Chizkijovi: Takto vraví Hospodin, Boh tvojho otca Dávida: Vypočul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy. Ajhľa, pridám k tvojmu veku pätnásť rokov. Žalm judského kráľa Chizkiju, keď bol chorý a vyzdravel zo svojej choroby. Pane ... Uzdrav ma a dovoľ mi žiť! Ajhľa, na moje dobro bola moja veľká horkosť, Ty si zachoval môj život pred skazonosnou jamou, lebo si zahodil za seba všetky moje hriechy. Hospodin ma zachránil, preto chcem hrať na strunové nástroje po všetky dni svojho života v dome Hospodinovom. (Izaiáš 38, 1 – 5 a 9 a 16 – 17 a 20)

Milí bratia, milé sestry v Kristovi,
v športovej terminológii je zaužívaný pojem „count down“ – odpočítavanie smerom k nule. V istom zmysle slova sa odpočítavaniu smerom k nule podobá aj ľudský život. Hodina nuly sa približuje pre každého z nás. Najmä pri úmrtí mladých ľudí sa stáva ešte zrejmejším, že náš život je odpočítavaný. Smrť a osobné stretnutie so živým Bohom sú isté, len nie ich hodina.
Božie slovo: „Daj do poriadku svoj dom, lebo zomrieš“, je tak pre jednotlivcov, ako i spoločenstvo cirkevného zboru. Máme i v našej cirkvi zbory doslova vymierajúce, čo sa členstva týka, ale aj zbory odumierajúce, ktoré sú síce počtom na tom ešte ako tak, ale platí o nich biblické, že v nich ľudia „hľadajú len svoje, a nie to, čo je Ježišovo Kristovo“ (F 1, 21).
Hospodinovo: „Daj do poriadku svoj dom, lebo zomrieš“, nie je hrozba, ktorá nás chce paralyzovať, ochromiť, nahnať nám strach, ale slovo, ktoré apeluje na našu zodpovednosť. Na to, aby sme skúmali, či hľadáme len svoje, alebo to, čo je Ježišovo Kristovo, či nie sú aj pri nás znaky smrteľného ochorenia, nemoci na smrť.
Prejavuje sa v tom, že sme zabudli na to, kto my, evanjelici, vlastne sme, za čo – za akú vec sme. Popri mnohej ľahostajnosti dnes nejednému zostalo totiž len pomýlené chápanie, že nám je vlastný protest, protestovanie proti všetkému a všetkým, bez uvedomenia si, že takto sa nielenže míňame s naším poslaním, ale podobáme sa ľuďom z tohto príbehu:
Spomína sa v ňom, že spolu putovali otec, syn a somár. Keď prechádzali cez prvú dedinu, ľudia mali kritické poznámky, že chlapec sedí na somárovi a chudák otec, predsa len starší človek, musí ísť pešo. Vymenili sa teda, no v ďalšej dedine im vyčítali, že zdravý mocný chlap sa vezie a malé chlapča musí kráčať po svojich. Otec teda zosadol a kráčal vedno pešo so synom. No opäť im vynadali, že majú somára a idú pešo. Vysadli naň teda obaja, no to vyvolalo protest, že sú neľudskí, keď tak trápia úbohé zviera. V zúfalstve si vyložili somára na plecia, no kritika neustala – vraj sú sprostí, že nesú zviera, namiesto aby ono nieslo ich.
Protestovanie proti všetkému nám evanjelikom však nie je vlastné.
Ak sa hlásime k protestantizmu, je užitočné pripomenúť, že protestantizmus prišiel k svojmu menu v r. 1529. Prívrženci reformácie vtedy protestovali v Speieri na ríšskom sneme.
Proti čomu? – Na prekvapenie: nie proti, ale za čo? Prezývku „protestanti“ si účastníci snemu „vykoledovali“, keď vyhlásili, že nepristúpia na snemom vyhlásený dekrét „vo veciach, ktoré sa protivia Bohu, Jeho svätému Písmu, nášmu dobrému svedomiu, spáse našich duší“. Teda vyhlásili, že niečo chcú, na niečom trvajú, a preto sa priečia. Byť protestantom neznamená stále proti niečomu hundrať, ale predovšetkým veriť a dúfať v Boha, milovať evanjelium. Preto je zásadným nedorozumením chápať vieru nás, evanjelikov, ako protest. Ako niečo „proti“. Až mnoho rokov po sneme v Speieri sa totiž slovo „protestovať“ začalo používať v zmysle „vyhlasovať niečo proti niečomu“. Predtým, teda aj v Speieri, sa používalo vo význame „urobiť vyhlásenie, vyhlasovať, vyznávať". „Protestor“ znamená „vyznávam“ a evanjelicky veriť neznamená byť proti, ale byť „za“, za evanjelium, lebo táto viera je odvodená od evanjelia. Evanjelicky veriť znamená byť za Kristovo evanjelium, dôverovať Kristovi, byť čím väčšmi charakterom podobný Pánovi Ježišovi. – My, evanjelici, protestanti, by sme mali byť v súčasnom svete poznateľní podľa toho, že hľadáme nie svoje (výhody a prospech), ale to, čo je Ježišovo Kristovo (Jeho slávu), že sa usilujeme žiť tak, že nás dar nezvedie a hrozba neskloní (ES 564, 2). Podľa toho nás má byť poznať, nie iba podľa toho, že protestujeme, kritizujeme a konáme v zmysle pomýleného kréda: čím horšie, tým lepšie.
Iste, správna diagnóza je na zlepšenie zdravia prepotrebná, no len „vŕtaním“, hundraním, nehľadaním konštruktívnych riešení sa z toho, čo je choré, v našom „dome“ – teda v našom osobnom žití, v živote nášho cirkevného zboru i cirkvi – ešte nik neuzdravil.
Keďže „čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané“ (R 15, 4), poučme sa z toho, čo urobil kráľ Chizkija, keď ochorel na smrť.

(1) Vzal vážne zvesť Božieho svedka Izaiáša. Nesnažil sa
vyhovárať, že sa cíti vcelku dobre, že to s ním nie je až také zlé, že prorok vec vidí príliš čierne. Chizkija síce hovorí, že sa usiloval konať, čo je milé Pánu Bohu, no spomína si aj na všetky svoje hriechy. Je mu jasné, že nemá právo nárokovať si Božie milosrdenstvo. Chizkija uznáva svoju biedu, ale nerezignuje.

(2) Bojuje o svoj život. Úpenlivo sa modlí k Bohu. Nezmieri sa
so svojím nedobrým údelom. Nepovie: „Tu niet pomoci“, ale hľadá pomoc na správnom mieste. A nachádza ju. To nech je inšpiráciou pre nás, nezmieriť sa s terajším stavom. S tým, že naša cirkev i zbor stratili v spoločnosti niekdajšiu vážnosť. S tým, že deti a vnúčatá horlivých veriacich sú síce ľuďmi milými, no už nie sú ochotní postaviť sa na miesto svojich rodičov či starých rodičov, že väčšmi hľadajú svoje ako to, čo je Ježišovo Kristovo.
Otázky: Kto príde po nás? Utvárame podmienky, aby sme boli zborom i cirkvou otvorenou alebo od ochoty niesť svoju časť zodpovednosti skôr odrádzame, nie sú príjemné, ale zato kľúčové. Evanjelická cirkev stratila, a bude strácať, ak budeme hľadať len svoje (výhody), a nie to, čo je Ježišovo Kristovo – Jeho pravdu a slávu. To je totiž znak nemoci na smrť, zároveň aj výzva nerezignovať, trpezlivo bojovať za duchovný život svoj, našich rodín, nášho zboru, cirkvi i národa. Nie z dôvodov sebeckých, ale preto, že aj nám je odrátavaný čas, že treba využiť z Božej milosti pridaný čas k službe Hospodinovi, na to, aby ešte mnohí ďalší poznali Božiu cestu na zemi a Hospodinovu spásu (por. Ž 67, 2). Chizkija je príkladom takéhoto (modlitebného) zápasu. Smieme sa od neho učiť dôvere v Pána Boha a spoľahnutiu sa na Jeho moc i Jeho zasľúbenia.
Hospodinov zásah do Chizkijovej situácie je svedectvom, že Pán Boh dáva viac, ako by sme čakali, viac, ako prosíme či rozumieme. Kde je totiž dôvera v Hospodina a poslušnosť Jeho slovu, tam nám je Pán Boh aj dnes blízko. Počuje, keď sa modlíme.

(3) S Chizkijom chceme počuť a počúvnuť aj Boží príkaz:
Daj do poriadku svoj dom! Čo by sme robili ako jednotlivci, keby nám bolo oznámené: Máš už len toľko a toľko času života?
Čo by sme robili ako cirkevný zbor, keby nám bola oznámená takáto zvesť? Zostalo by sa nám sústrediť na veci podstatné. Na také skutky, ktoré by mohli ísť s nami na večnosť (por. Zjav 14, 13).
Hovoríme si evanjelici – podľa Kristovho evanjelia žijúci kresťania. Veríme, že náš Pán príde, a preto s tým, že náš čas je odpočítavaný, že nemusíme mať už veľa darovaného času na život a prácu, máme počítať. Máme premýšľať, čo znamená premeniť na drobné – na konkrétne kroky – výzvu: dať do poriadku svoj dom.
Rozhodne tu nie sme na filozofické diskusie, ale aby sme rozpoznali, že čas, ktorý nám Pán Boh dáva, je časom milosti, nadstaveným časom, a ak nám ho nebeský Otec chce pridať, ak nám predlžuje čas, ktorý nám je odpočítavaný, a chce spôsobiť uzdravenie z onej nemoci na smrť, je to nielen preto, aby sme cirkevný zbor prežili, ale najmä preto, aby sme sa stali spoločenstvom, v ktorom aj iní poznajú a povedia: „Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh“ (Zach 8, 23b). To bude najkrajší chválospev na Božiu slávu.
Chizkija, po tom, čo ho Pán Boh vypočul, po tom, keď mu odpustil a pridal ďalšie roky života, spieva. Spieva chválospev na Božiu slávu – lebo znova okúsil pravdu, ktorá skrýva i význam jeho mena: Chizkija = Hospodin je moja sila.
Dnes ďakujeme Pánu Bohu, že sme i v uplynulom období neraz spoznali: Hospodin je našou silou. Kiež to – že Hospodin je našou silou – smieme mnohokrát spoznať aj v novom období práce nášho zboru. V tejto sile – s Božou pomocou – dávajme, dajme do poriadku svoj dom a ochotnou – horlivou a nesebeckou službou v ňom spievajme chválospev na Božiu oslavu.

Amen.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.