5. pôstna nedeľa (Smrtná), Filipským 2, 5 – 11
„Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (Filipským 2, 5 – 11)
Milí bratia a milé sestry!
Známa speváčka vyslovuje v piesni otázku: „Kam zmizol ten starý song?“ Dnešná kázeň samozrejme nebude o Helene Vondráčkovej, ale jej otázku si zachovajme. Prečo? – Pretože kázňový text, ktorý sme si prečítali nie je len časťou z Listu apoštola Pavla Filipským, ale aj dávnou kresťanskou piesňou. Biblisti ho označujú za prvokresťanský hymnus – teda za oslavnú pieseň ranej cirkvi.
Áno, je to vlastne starý song. Možno sa spieval pri Večeri Pánovej. Alebo snáď túto pieseň používali prví kresťania ako modlitbu pri stole. A vari pomocou nej učili rodičia deti kresťanskej viere, povedzme ako keď my učíme deťúrence spievať: „Má Pán Ježiš, má mňa rád“, či: „Ovečkou že Božou som, tým sa teším nocou dňom.“
Snáď bola táto pieseň časťou liturgie s peknou melódiou spievanou na službách Božích a môžeme ľutovať, že sa nám z nej nezachovali noty. – Ktovie.
Každopádne ten starý song bol prvým kresťanom dobre známy. Pavel ho pripomína veriacim v cirkevnom zbore vo Filipis. Aj medzi nich, inak úprimných kresťanov sa totiž vkrádalo čosi rušivého, čo narúšalo jednomyseľnosť zboru a kresťanskú lásku. Snáď išlo o nejakú povýšenosť niektorých členov zboru. – O pocit, že sú duchovnou elitou. Preto ich Pavel upriamuje na známu pieseň o Kristovi, ktorý, hoci bol Božím Synom, nedomáhal sa božských nárokov, nesprával sa sťa elita, ale zriekol sa slávy, ktorá Mu patrila, a ochotne prijal úlohu stať sa človekom a vytrpieť potupnú smrť na kríži. Preto Ho Boh povýšil a dal Mu autoritu vyjadrenú menom Pán (v zmysle najvyšší Pán, teda Boh). – Autoritu, ktorú raz uznajú úplne všetci.
Kedysi kresťanom vo Filipis a dnes nám, kresťanom bratislavskom evanjelickom cirkevnom zbore, znie z Písma otázka: Nezmizol vám tento starý song – jeho obsah? Nestráca sa medzi vami (nami) toto Kristovo počínanie? „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus“ – osvojte si Ježišovo zmýšľanie. Cesta k jednote nevedie cez vyvyšovanie sa, cez elitárstvo, ktoré ohrozuje tých, ktorým nie sú ďaleké myšlienky: Len moje názory sú tie správne. Môj štýl zbožnosti je pravý. Spôsob, akým sa ja modlím, spievam, konám, ako vyznávam vieru, je pravoverné a živé kresťanstvo.
Cesta k jednote cirkvi – cirkevného zboru však nevedie ani cez ľahostajnosť, nezáujem o druhých, cez ignorovanie spoločenstva bratov a sestier. Kto tak koná, zabúda, že cirkev má nielen Hlavu – Krista, ale aj údy – a tými sme si navzájom; má nielen Otca v nebi, ale aj bratov a sestry na zemi. Pavel prízvukuje Kristovu cestu služby, obetavosti, dôležitosť nemyslieť iba na seba a vlastné blaho, ale hľadať a využívať spôsoby, ako prospieť iným. Osvojovali si Ježišovo zmýšľanie.
O chvíľu bude do našej cirkvi prijatý jeden brata a za dospelú členku cirkvi prijatá jedna sestra. Tešíme sa z toho a srdečne vám gratulujeme. Pre vás, milý brat Marian a milá sestra Denisa, ale aj pre nás ďalších, platí výzva: Osvojujme si zmýšľanie Ježiša Krista. – Ako? Tak, že sa budeme intenzívne zaujímať o Jeho názory a postoje. Máme ich zaznamenané v Biblii, najmä v evanjeliách. Osvojujme si zmýšľanie Kristovo tým, že Ho budeme spoznávať zo stránok Biblie a že sa Jeho myšlienkami a konaním dáme inšpirovať, viesť i v našom zmýšľaní a životnej praxi. Osvojujeme si Ježišove zmýšľanie tak, aby naše myšlienky, slová, skutky aj ich motívy zodpovedali Ježišovým myšlienkam, slovám, činom, Jeho motívom.
Text z Filipským 2. kapitoly ponúka obraz Ježiša ako Toho, kto nerozhoduje sám o svojom živote i smrti, kto vie, že v živote i smrti je Božím. Nepochybne, nie sme Kristus, nie sme rovní s Bohom, ale Ježišovej poslušnej dôvere a odovzdanosti sa do Božej vôle, sa smieme – máme učiť.
Pomôcť osvojovať si Ježišovo zmýšľanie nám chcú i tieto otázky: Čo znamená, že Ježiš sa stal služobníkom (otrokom), aby sa nám stal blízkym?
Čo znamená, že raz pred Ním všetci pokľaknú? – Znamená to, že sa sklonia aj tí, ktorí nie sú zvyknutí skláňať sa pred Kristom? Pokľaknú pre Ním aj tí, pred ktorými sa ináč skláňajú iní? Aká perspektíva sa otvára tomu, kto kľačí na kolenách? Premýšľame o tom, že existuje nielen život tu na zemi, nebo, ale aj život pod zemou a v nebi? Ako znejú dnes naše vyznania? – K čomu sa priznávame? Čo znamená, že Ježiša Krista vyznávame ako nášho Pána? Či nie to, že nie je „panákom“, otrokom našich prianí, ale že my sme Jeho služobníci? Ako ovplyvní toto vyznanie náš vzťah k iným na tomto svete?
Keď sme v úvode spomínali starý song a dnes sme pozvaní k Večeri Pánovej, potom nech pri nás platí: Čí chlieb ješ, Toho pieseň spievaj! V sekulárnej oblasti takáto veta znamená: Príliš nepremýšľaj, buď rád, že máš svoje živobytie, radšej sa do ničoho nestaraj. V oblasti viery v Krista však veta: Čí chlieb ješ, Toho pieseň spievaj! platí absolútne. V 1. kapitole listu Filipským o je formulovaná takto: „Len nažívajte tak, ako je hodné evanjelia Kristovho“ (v. 27). Ješ chlieb z Kristovho, zmýšľaj, ži a ti dal tvoj Pán. V tomto zmysle premýšľajme o texte z listu Filipským a zmýšľaním i životom uctievajme Pána Ježiša.
Keď sme kresťania, potom máme podiel na Kristovom živote. – Sme v Kristovi. Potrebujeme mať pred očami Krista – Jeho život, to kým On je a čo pre nás vykonal a koná. – Nadmieru nám osoží nezabúdať na Jeho poníženie, ale ani na slávu, ktorú Mu – ako vernému služobníkovi – Pán Boh dal. Na to pamätať nám prospeje omnoho viac ako dbať na vlastný vplyv, moc, obohatenie.
Nemožno poprieť, že je to cesta náročná. No smieme ňou ísť, môžeme zmýšľať ako Ježiš Kristus, lebo On nás na tejto ceste predišiel. Nejdeme ňou ako prví, ako tí, ktorí kráčajú po hlbokom snehu zasneženej pláne a musia prešliapať cestu. Naopak, my len nasledujeme Kristove šľapaje. On má moc dať nám schopnosť konať Božiu vôľu aj tam, kde sa nám to zdá ťažké, schopnosť vravieť, keď v poslušnosti Bohu máme hovoriť a mlčať tam, kde v poslušnosti Pánovi má byť naším slovom ticho. Ježiš šiel touto cestou pred nami. Preto sa odvážme vykročiť za Ním, nasledovať Jeho šľapaje (por. 1Pt 2, 21). Ježiš bol ponížený, ale Boh Mu dal večnú slávu a pripravil ju aj pre nás, pre všetkých, ktorí Ho milujú (por. 1K 2, 9). Z úst všetkých raz zaznie oslavná pieseň na chválu Kristovu. Nezabudnime na starý song. Nech sú i naše životy peknou piesňou na oslavu Ježiša Krista. – Tým starým, ale stále najkrajším, najobsažnejším songom.
Amen.
S použitím rôznych prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
