Kázeň zo služieb Božích na úvod konventu Bratislavského seniorátu ECAV v Čataji v sobotu pred Smrtnou nedeľou, 1 Tes 1, 2 – 3, Marek 16, 14 – 16
„Ďakujeme Bohu za všetkých vás, kedykoľvek sa zmieňujeme o vás vo svojich modlitbách, a neprestajne spomíname pred naším Bohom a Otcom dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista.“ (1 Tes 1, 2 – 3)
„ (Ježiš) ukázal sa jedenástim, keď sedeli za stolom, a karhal ich nedôveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo Ho videli vzkrieseného. Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený. (Marek 16, 14 – 16)
Milí bratia a milé sestry v Ježišovi Kristovi!
Vlani sme si pripomenuli 20. výročie spoločenskej a náboženskej slobody u nás. Tento medzník je príležitosťou, pozrieť sa dozadu. Na stav spoločenstva evanjelickej cirkvi, do ktorého patríme, v ktorom žijeme.
Všeličo sa podarilo: obnoviť prácu ev. diakonie, cirkevného školstva, SEM, máme farárov v armáde, v polícii, médiách, bola vybudovaná nová EBF i viaceré kostoly. Predsa, pri obzretí sa na stav našej cirkvi po dvadsiatich rokoch slobody ani zďaleka nie je všetko ružové. Pesimisti vravia, že ev. cirkev vykazuje najmenší rast spomedzi všetkých štátom uznaných cirkví v SR. Tí, trochu optimistickejší hovoria, že klesajú všetky cirkvi, akurát že naša klesá najrýchlejšie. Pri poohliadnutí sa dozadu na 20 rokov slobody, mi napadajú slová – vtedy čerstvého československého prezidenta Václava Havla z jeho novoročného prejavu v r. 1990, v ktorom povedal:
„Naše země nevzkvétá. Veľký tvorivý a duchovný potenciál našich národov nie je zmysluplne využitý.“
Obávam sa, že v prenesenom slova zmysle platí: Naša cirkev „nevzkvétá.“ Mnoho tvorivého a duchovného potenciálu súčasných evanjelikov nie je využitého.
Havel v už spomenutom novoročnom prejave (v r. 1990) uviedol: „Najhoršie je, že žijeme vo pokazenom mravnom prostredí. Morálne sme ochoreli, pretože sme si zvykli niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť. Naučili sme sa v nič neveriť, nevšímať si jeden druhého, starať sa len o seba. Pojmy ako láska, priateľstvo, súcit, pokora či odpustenie stratili svoju hĺbku a rozmer“.
Obávam sa, že tieto slová nestratili aktuálnosť ani po 20-tich rokoch. Obávam sa, že konštatovanie „žijeme v pokazenom mravnom prostredí. Morálne sme ochoreli, pretože sme si zvykli niečo iné hovoriť a niečo iné si myslieť“, sa v súčasnosti v nemalej miere týka aj našej cirkvi.
A do tretice Václav Havel. V čase svojho posledného prezidentského mandátu ako hlava ČR označil atmosféru v spoločnosti termínom „blbá nálada“.
Obávam sa, že aj toto, do kostola neveľmi vhodné slovné spojenie, „blbá nálada“, v mnohom smere vystihuje klímu v našej cirkvi, atmosféru v našich zboroch. Cítiť všeobecnú únavu. Veľa práce, veľa problémov, málo povzbudivých správ a slov. Mnohí sú zo všeličoho sklamaní, dokonca niekedy majú pocit, že život prináša jedno sklamanie za druhým. Sotva kto by namietal proti názoru, že od rokov slobody sme čakali viac. Vládne ponurá nálada. Únava, skepsa, sklamanie z ľudí, rozčarovanie z nepochopenia, nepružnosti a stagnácie.
Vďaka Bohu, nie je to všetko. Dvadsať rokov slobody nám nielen kladie vážnu otázku: Ako sme slobodu využili/nevyužili?, ale aj pripomína, že Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. V tom je nádej, že Pán Boh nenechá trvalo triumfovať zlo. A preto aj naše dnešné premýšľanie nad budúcnosťou našich zborov, nad tým, ako skvalitniť duchovný život – ako prispieť, aby sme my osobne i naše zbory prinášali viac dobrého ovocia – nesmie zostať bez schopnosti vidieť klady, byť vďačný za doterajšiu Božiu pomoc. I za to, o čom píše Pavel v 1 Tes, keď uvádza: Ďakujem(e) Bohu za všetkých vás.
Keď sa schádzame ako predstavitelia a zástupcovia cirkevných zborov, buďme vďační, že máme jeden druhého, že sa môžeme od seba učiť, deliť sa o starosti, radosti i sily a v našich zboroch sa slobodne stretávať. Buďme vďační, že môžeme kráčať po spoločnej ceste, že nemáme iba seba, svoje sily, ale sľub o Božej prítomnosti, rezervnú energiu, ktorú nám dáva Pán v Jeho slove a pri Jeho stole. Práve tam, pri lámaní chleba, sa emauzským učeníkom, keď s nimi Pán stoloval – vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im, otvorili oči. Kiež ich otvorí aj nám, aby sme videli, čo v budúcnosti smieme robiť lepšie a horlivejšie ako dosiaľ.
Je dobrou správou – evanjeliom, že Ježiš sa svojich nevzdáva, ani keď vládne „blbá nálada“, nevzdáva sa nás ani v našich prehrách a zlyhaniach. Skôr, ako by sme my urobili správne rozhodnutia, našu aktivitu predchádza Kristova milosť. Je dobre, že aj na začiatku tohto konvente sme pozvaní k Pánovmu stolu, lebo práve pri Ježišovom stole sa nám otvára nová životná perspektíva, práve v stolovaní so živým Kristom dostáva naša viera, láska a nádej nový impulz, posilnenie a správnu orientáciu.
Učeníci idúci do mestečka Emauzy (L 24. kap.) boli plní skľúčenosti, skepsy a zármutku. Keď sa stretnú s Neznámym a On sa v ich príbytku stáva ich hostiteľom – spoznávajú vzkrieseného Ježiša po lámaní chleba. Otvárajú sa im oči. Rozumejú: Ježiš zomrel za nás a žije! Ich zármutok, skľúčenosť a lenivosť veriť, miznú. Ich viera, láska a nádej dostávajú dobrý smer, správnu perspektívu.
To je Ježišov spôsob. On, vzkriesený Pán neprichádza za ľuďmi neochvejnej viery, za ľuďmi plnými horlivosti a svätého nadšenia. Nie, prichádza za tými, ktorých život je neraz skôr púťou medzi premárnenými príležitosťami. Pán prichádza k svojim, aby pri spoločnom stolovaní obnovil, oživil našu vieru, dal jej novú šťavu – životodarnú miazgu. Pri Pánovom stole máme počuť, čo počuli kedysi učeníci. – Slová pokarhania – napomenutia, ale aj povzbudenia a zmocnenia do služby. Je dobrou správou, že nás Ježiš svojím napomínaním nehodlá zdeptať, neodpisuje nás. Náš život nevidí ako definitívne premárnenú príležitosť, preto nám dáva dôležité poslanie: šíriť radostnú správu, že Boh nás miluje. Preto neláme nad nami palicu, ale dvíha nás z našich pádov a chce nás orientovať k naplnenému zmysluplnému životu v časnosti i k dobrému cieľu – k večnosti.
Pri spovedi a Večeri Pánovej sme obviňovaní zo svojich zlyhaní, zanedbaní a sme napomenutí vyznať ich ako hriech. Večera Pánova však nie je individualistickou záležitosťou, iba akousi osobnou duchovnou „sprchou“, vďaka ktorej sme očistení, no po druhých nás nič. Večera Pánova je aj pokrmom pre Boží ľud na ďalšiu cestu.
Vo Večeri Pánovej sa nám živý Kristus dáva nielen ako Spasiteľ, ako Ten, kto nás obmýva z našich previnení, ale aj ako náš Pán. Množstvo ľudí chce poznať Ježiša len ako Pomocníka v núdzi, ako Záchrancu, ktorý nás vytiahne zo šlamastiky, v ktorej sme uviazli. Ak by sme zostali len pri tom, bolo by to také poznanie, ako keď niekoho poznáme iba ako svojho zubára. Ježiš iste je a chce byť aj pre nás Spasiteľom – Záchrancom, ale nielen to, chce byť aj naším Pánom, ktorý ako ukrižovaný, zmŕtvychvstalý a oslávený – ako Ten, kto vládne svetu, má právo aj prikazovať, viesť, smerovať náš život.
O chvíľu budeme spievať liturgiu k Večeri Pánovej. Začína spevom „Hore srdcia naše“. I tento spev nám pripomína, že keď stolujeme so živým Pánom Ježišom, máme tak, ako učeníci, hľadieť hore, aby sme videli Ježiša Krista ako Toho, kto nielen zomrel, ale žije, vládne – panuje, je Mu daná všetka moc na nebi i na zemi, a nič Mu nie je nemožné. Večera Pánova nás posilňuje vo vedomí, že uprostred všetkých ťažkostí života, uprostred nášho zlyhávania, ale aj mnohej práce, často s minimom viditeľných výsledkov, k nám prichádza a s nami životom ide za nás obetovaný Baránok Bož, náš vzkriesený Pán. A že, keď nadíde posledný večer našej životnej cesty, budeme z Jeho milosti pozvaní na hostinu Baránkovu v nebesiach. Preto pozdvihnime srdcia! Nech sa i nám prijímanie sviatosti Večere Pánovej – chvíľa stretnutia s Pánom Ježišom Kristom pri Jeho stole, stane chvíľou očistenia od hriechov i okamihom poverenia a zmocnenia do ďalšej službu – žiť život tak, aby bol našou spoločnou cestou za Kristom, a nie púťou medzi premárnenými príležitosťami.
Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
