V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. slávnosť veľkonočná, Matúš 28, 1 – 10 (v kontexte Mt 27, 27 – 50)

Milí bratia a milé sestry!
Pred niekoľkými rokmi (cca r. 2003) prebehla svetom správa o pokuse oddeliť siamske dvojčatá – dve dospelé sestry z Iránu. Tento pokus stroskotal. A hoci som si vedomý nedokonalosti nasledujúceho prirovnania, predsa si dovolím povedať, že podobne stroskotá každý pokus oddeliť Veľký piatok od Veľkej noci. Tieto dni sú sťa neoddeliteľné siamske dvojčatá.
Niekedy sa diskutuje, ktorý zo spomínaných sviatkov je väčší. Vraví sa, že Veľký piatok je väčšmi sviatok evanjelikov a Veľká noc zas sviatkom, na ktorý dáva silnejší dôraz katolícka cirkev. Neprináleží nám vyjadrovať sa za katolíkov, ale z evanjeliového (evanjelického) pohľadu, z pohľadu Novej zmluvy, sú Veľký piatok a Veľká noc „siamske dvojčatá“. – Sú nerozlučiteľné svojím významom. Oba sú Božie činy spásy a tvoria neoddeliteľnú jednotu.
Kým Veľká noc je potvrdením, že Ježišova obeť na Veľký piatok nebola prehrou, ale víťazstvom (Evanjelium Jána hovorí o Ježišovom ukrižovaní ako o „povýšení“: J 12 32 – 33; J 3, 14), tak Zmŕtvychvstalého učeníci poznávajú podľa znamení na klincami prebitých rukách a na kopijou prebodnutom boku (Ježiš im ukázal rany aj bok – J 20, 21).
Kristus víťazí len ako potupne Ukrižovaný; iba ako trpiaci Boží služobník je Pánom. Naša záchrana, naše spasenie nie je založené na Kristovom príchode do sveta, ale jedine na Jeho kríži a zmŕtvychvstaní. Preto je Veľký piatok s Veľkou nocou významovo najväčším kresťanským sviatkom. Keďže naša spása nie je založená na samom Ježišovom príchode, ale jedine na Jeho obeti na kríži a vzkriesení, nie sú najväčším sviatkom Vianoce, ale veľkonočné sviatky – hoci Vianoce sú väčšmi skomercionalizované.
Tu. Vo Veľkom kostole je na kazateľni znázornený víťazný – vzkriesený Kristus. No za kazateľňou je veľká socha ukrižovaného Ježiša. – Sťa symbol, že bez Veľkého piatku nemožno zažiť radosť Veľkej noci a bez Veľkej noci by Veľký piatok bol posmešným koncertom diabla a smrti.
Náš kázňový text predchádzajú verše (Mt 27, 27 – 50), v ktorých sa hovorí o posmechu, o posmešnom „koncerte“ diabla a smrti. Terčom posmechu je Ježiš. Vojaci Ho vyzlečú, cez plecia Mu prehodia šarlátový plášť. Namiesto zlatej koruny Mu nasadia – či skôr narazia korunu z tŕnia. Padajúc pred Ním na kolená sa Mu posmievajú. Navonok Ho zdravia, uctievajú ako kráľa, no vskutku ide o bezcitnú zábavu na účet nevinného Ježiša. Vojaci Ho pasujú do úlohy šaša, vďaka ktorému majú lacnú zábavu. Bijú Ježiša po hlave: Cha – cha, Vaša výsosť...
A posmech pokračuje. Šialený koncert posmechu nekončí. Miesto dobrého vína núkajú Ježišovi víno so žlčou. Potom Ho zoblečú aj zo spodného rúcha (t. j. aj z bielizne) a losujú oň. Ježiš stojí zbitý, opľutý, zahanbený, nahý. Bedrová šatôčka, ktorú má Ježiš na väčšine známych obrazov ukrižovania, je len doplnkom maliarov, prejavom ich úcty či aspoň súcitu s Ježišom. V skutočnosti bol potupený, zbitý, s krvácajúcim ranami, ponižovaný, nahý. Jeho údel veľmi pripomína prvých ľudí, schovávajúcich sa v raji pred Bohom, ktorý volal: „Kde si?“ Ježiš zobral pohanenia hriešnikov na seba. (Por. Iz 53, 4 – 5).
Posmech pokračuje. Zbičovanému, poníženému Ježišovi vyložia nad hlavu nápis: Kráľ židovský. – Úbohý muž bolesti kráľom? – Smiešny, trápny to kráľ! Aby bola zábava ešte väčšia, kráľ potrebuje aj ministrov a tak ukrižujú spolu s Ním i dvoch lotrov: jedného sprava, druhého zľava. Rúhanie znie z úst zástupu pod krížom: „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža!“ Posmievajú sa tiež veľkňazi, zákonníci – poprední predstavitelia vyvoleného národa. Myslia si, že Ježiš iba „blafuje“. Podľa Matúšovho evanjelia znie posmech i z úst oboch lotrov. – Neloajálni ministri! A ako by to nestačilo, na prípitok pred smrťou núka jeden z mužov pod krížom Ježišovi hubku s octom. Nech to má kyslé až do konca! – Je to vrchol cynizmu. Satan a jeho sluhovia sa chcú baviť ešte viac.
Prekvapuje, že o tom podstatnom, o zabití – ukrižovaní Ježiša je v 27. kapitole Matúšovho evanjelia iba nepatrná správa (v. 35): „Keď Ho ukrižovali, losovaním si podelili Jeho rúcho.“ – Ako by to bolo čosi všedné. I hriech v raji Biblia opisuje celkom jednoducho, bez dramatizovania: „Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol“ (1M 3, 6).
Zdá sa teda, akoby najdôležitejším v Matúšových pašiách nebolo ani samé ukrižovanie ale oná posmešná zábava. A ani keď sa zotmie, nepočuť nijaký hlas z neba. Žiadne: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3, 17). Golgota je dokonalé odlúčenie od Boha. Ježiš je namiesto nás opustený Bohom. Diablovi a smrti sa pri ich posmešnom koncerte dostáva „potlesk na otvorenej scéne“. Premýšľajme: Nie je i náš život v rozličnom smere výsmechom Kristovi? Nie sme hráčmi diabolského big – bandu? Uvažujme o tom.

Nie, nepoplietol som si deň. Viem, že dnes nie je Veľký piatok, ale 1. slávnosť veľkonočná. Avšak len na pozadí evanjeliovej správy o veľkopiatkovom utrpení a výsmechu z Ježiša, smieme chápať radosť Veľkej noci. S týmto sa vráťme k kázňovému textu (Mt 28,1 – 10).
Smiech v ňom pokračuje. Nie je to však už posmech smrti, diabla a ich prisluhovačov; naopak, výsmech patrí smrti. Sám Boh sa jej smeje. A kto sa smeje nakoniec, ten sa smeje najlepšie!
V úvode textu sa spomína cesta žien k Ježišovmu hrobu a veľké zemetrasenie (v. 1 – 2). Veľká noc nie je žiadne prechádzka. Je to otras. K zemetraseniu došlo, aby Ježišovým skonom nezostal nik neotrasený. Na Veľkú noc neexistujú prizerajúci, sú len otrasení! Boh znova zostúpil – ako kedysi na Sinaji a uzavrel novú zmluvu so svojím ľudom. Strážcovia, po zuby ozbrojení rímski vojaci, porovnateľní snáď len s dnešnými elitnými jednotkami špičkových armád, sa chvejú a sú sťa mŕtvi (v. 4). – Je to na smiech. Tí, ktorí mali strážiť hrob uzavretý ťažkým kameňom, zapečatený hrob v ktorom odpočíval stýraný a potupený úbožiak, sa boja a zmierajú strachom. Odsúdený, zhanobený, zbičovaný a ukrižovaný Ježiš je víťaz. – Žije!
Počujeme aj o anjelovi. Vraví ženám: „Vy sa nebojte! Nie je to príliš originálne. Ide o štandardný anjelský pozdrav v Biblii. Anjeli sú dobre dušpastierky vychovaní. Veď prichádzajú zo samého stredu lásky. Sú Božími poslami (por. 1J 4, 8b). Preto vravia ženám: Nebojte sa! A za tým im zvestujú jadro Veľkej noci: „Niet ho tu!“ (v. 6). – Pozrite, miesto kde ležal. Ježiš nie je v hrobe!. Nie je tam, kde ho chceli mať veľkňazi, zákonníci, vojaci. Nie je ani v našich zabehaných náboženských spôsoboch, ako si to často myslíme. On sa smeje, keď sa Ním snažíme manipulovať, keď Ho chceme mať pre seba a disponovať Ním ako so sluhom, keď sa snažíme zaviazať či udobriť si Ho naším zbožným výkonom. Boha nemožno uväzniť. Kto sa o to čo len pokúša, Pán Boh sa mu vysmeje (por. Ž 2, 2 a 4).
Na druhej strane, nech by nás v žití desilo čokoľvek, ak prijímame zvesť o vzkriesenom Ježišovi, potom sme na strane Víťaza, potom sa nemusíme báť.
Anjel posiela ženy, aby išli oznámiť učeníkom, čo videli. Celý príbeh dostáva dynamiku. Je samý pohyb: Veľké zemetrasenie, pohnutie – odvalenie kameňa, výzva anjela ženám: Choďte rýchlo! Všetko ide sťaby rýchlejšie a rýchlejšie. Ženy šli a bežali zvestovať správu o vzkriesení Ježiša aj učeníkom. Veľká noc – to je posolstvo, ktoré máme niesť ďalej, nenechať si Ho iba pre seba.
A tu sa to stalo! – To, čo musí prežiť každý za seba. – Stretnutie s Ježišom. Ježiš sa stretol so ženami, no evanjelista to nelíči ako čosi bombastické, veľkolepé, ale práve ako „všednú udalosť. „A ako šli..., ajhľa, Ježiš stretol sa s nimi“ (v. 9). Ježiš ženám celkom nesviatočne, každodenne hovorí: „Buďte pozdravené!“ (Šalom!) – Sťa by nám dnes povedal: Ahoj!, Servus!, Dobrý deň! – Áno, Pán Ježiš nás nechce stretať iba vo sviatok, iba na výročné slávnosti, ale deň čo deň. – Aj v tie najobyčajnejšie, najvšednejšie dni sa chce s nami stretávať. Hľadajme Jeho blízkosť, žime v nej nie iba pár krát do roka – na výročné sviatky, ale denne, za každodenných okolností!
Ženy sa Vzkriesenému Ježišovi klaňali. A o to ide. Aby sme sa pred Vzkrieseným skláňali. Uznali Jeho autoritu, podriaďovali sa autorite Jeho slova – uznali, že nie je iba čímsi pre malé deti. Buď Ježiša uctievame, alebo sa Mu vysmievame. Pamätajme, že On sa smeje nakoniec. Skôr či neskôr vzdá Zmŕtvychvstalému úctu každý (por. Filip. 2, 9 – 11).
Dovoľte skúsenosť z jedného cirkevného zboru, v ktorom som sa na veľkonočnú nedeľu zúčastnil služieb Božích. Spevokol precvičoval pieseň v zborovej sieni; v inej miestnosti nacvičovala pieseň mládež. Kto vstúpil do fary, počul spev oboch piesní. Bol to krásny zážitok – vo veľkonočné ráno počuť, ako sa rozlieha uctievanie, oslava Ježiša Krista.
Práve toto, si milí bratia a milé sestry zachovajme aj pre ďalšie dni! Nášmu Pánovi patrí naša poklona, úcta a chvála. Ak sme s Ním, i keby všetko svedčilo proti tomu, sme na strane Víťaza. Na strane Toho, kto sa smeje diablovi, smrti a ich prisluhovačom. – A kto sa smeje nakoniec, ten sa smeje najlepšie! Keď vierou žijeme v Ježišovej blízkosti, sme na strane Toho, kto za nás nesmierne trpel, ale pre naše oslávenie tiež z mŕtvych vstal. Sľúbil nám: Ja som vzkriesenie a život, – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď by umrel, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (J 11, 25n).

Amen.

Pramene:
Horst Georg Pöhlmann: Kompendium evangelické dogmatiky (vyd. MLÝN, Jihlava 2002);
myšlienky br. farára Karlfriedricha Schallera (Ev. Jakobusgemeinde Tübingen).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.