2. nedeľa po Veľkej noci, Matúš 28, 18 – 20
Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen. (Matúš 28, 18 – 20)
Rozličné vzťahy ľudí k Ježišovi
Vzťah ľudí k Pánu Ježišovi, keď prichádzali s ním do kontaktu, bol rozličný. Niektorí ho za určitý čas počúvali, potom sa im dačo znepáčilo a povedali: „Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať“ a odišli. Iní hľadali u neho pomoc. Niektorí z nich uverili v neho, keď im pomohol, ako napríklad kráľovský úradník v Kafarnaume, keď mu zachránil a uzdravil syna. Iní prijali pomoc, odišli a ani sa len nevrátili poďakovať, ako tí deviati malomocní, ktorých uzdravil. Iní čakali, že splní dávne nádeje spájané s politickým mesiášom, ale keď videli, že jeho pôsobenie sa uberá celkom iným smerom, opustili ho. Iní boli veľmi rozhnevaní pre jeho kritiku a pre jeho osobitný prístup k Božiemu zákonu a nakoniec sa rozhodli usmrtiť ho. Niektorí sa stali jeho učeníkmi. Aj dnes zaujímajú ľudia v cirkvi a mimo cirkvi rozličné postoje k Pánu Ježišovi. Bolo by zaujímavé analyzovať tieto postoje. Dnes to nejdeme robiť, ale sústredíme sa na jednu vec: na vzťah učeníka k Učiteľovi, alebo, ako je to vyjadrené v tradičných prekladoch, k Majstrovi. Tento vzťah človeka k sebe pokladal Pán Ježiš za správny, normálny.
Ježiš chce mať učeníkov
Že ide o vzťah, ktorý si želal sám Pán Ježiš, vidno z misijného príkazu. Výzva: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy“ znamená: Veďte všetkých ľudí všetkých národov k tomu, aby sa stávali mojimi učeníkmi. Keďže je táto výzva spojená s príkazom krstiť, vyplýva z toho, že všetci pokrstení sa majú stať Ježišovými učeníkmi. To má nesmierny praktický dosah pre nás. Všetci, ktorí sme boli pokrstení, máme sa stať a stále byť Ježišovými učeníkmi. On sám sa postaral o začiatok tohto veľkolepého programu. Zvolil si a viedol, vychovával úzky kruh dvanástich učeníkov. Na nich môžeme myslieť, keď čítame jeho podobenstvo o horčičnom zrnku a o kvase. Tí dvanásti sa mali stať v plnom zmysle učeníkmi a mali ostatných ľudí viesť k tomu, aby sa stávali Ježišovými učeníkmi. To je poslanie aj dnešných kresťanov, teda nás všetkých. Máme sa vo vždy plnšom zmysle stávať Ježišovými učeníkmi a vhodným spôsobom viesť aj druhých ľudí k tomu, aby sa stávali jeho učeníkmi. Keď si položíme otázku, čo to znamená byť Ježišovým učeníkom a ako možno v tomto vzťahu rásť, hľadáme odpoveď pri prameni, teda v evanjeliách. To sa týka aj nás osobne, lebo my máme neprestajne vzrastať, napredovať ako učeníci Ježiša Krista.
Iniciatíva je u Pána Ježiša
Ako sa človek stáva Ježišovým učeníkom? Na začiatku tohto vzťahu je povolanie, pozvanie. Pán Ježiš povoláva ľudí, aby sa stali jeho učeníkmi. Iniciatíva, prvý krok, je vždy na jeho strane. Človek sa stáva učeníkom Pána Ježiša tak, že ho on povolá, aby sa stal jeho učeníkom. On sám to vyjadril principiálnym, zásadným spôsobom, keď povedal: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás.“ Jeho iniciatíva sa prejavuje v jednotlivých príbehoch povolania, napríklad keď si pri bohatom lovení rýb povolal za učeníkov Petra, Jakuba a Jána, ako aj pri povolaní ostatných učeníkov. On si za dramatických okolností povolal svojho nepriateľa: Saula-Pavla. Aj pri nás, ak sme učeníkmi Pána Ježiša, je prvým krokom jeho iniciatíva. I keď nás nepovolal bezprostredne tak ako prvých učeníkov, tak predsa v zmysle jeho misijného poverenia boli sme ním povolaní prostredníctvom iných učeníkov. Pre mnohých z nás to boli naši rodičia či starí rodičia, pre iných priatelia, známi, zvesť Božieho slova v cirkevnom zbore a podobne. Náš Pán a Majster má k dispozícii mnoho spôsobov, ktorými povoláva ľudí za učeníkov.
Nasledovanie
Klasickou formou pozvania do stavu učeníka je jeho výzva: „Nasleduj ma!“ To znamená: Kráčaj za mnou; ale nie iba v doslovnom obmedzenom zmysle, ale v omnoho širšom, všestrannom, celostnom, globálnom zmysle: začni žiť v stálom, trvalom, celoživotnom spoločenstve so mnou. Byť učeníkom Pána Ježiša znamená: počúvať ho a zapamätať si čím viac z toho, čo hovorí. Hlavnou témou jeho posolstva bolo kráľovstvo Božie. Podľa jeho vlastného výrazu človek sa má stať „vyučený kráľovstvu nebeskému“. Ale to je len jedna, nevyhnutná síce, ale len jedna stránka obsahu toho čo znamená byť učeníkom a nasledovať Ježiša. Učeník si musí všímať Ježišov spôsob myslenia, hodnotenia, jeho správanie, reagovanie a postupne si tieto jeho spôsoby osvojovať. Byť Ježišovým učeníkom znamená stavať sa každodenne pod jeho vplyv. Len pod stálym vplyvom veľkej osobnosti môže sa stať človek osobnosťou. Len pod stálym vplyvom Pána Ježiša môže sa stať učeník kresťanskou osobnosťou.
Pod neprestajným Ježišovým vplyvom
Dnes existujú rozličné formy diaľkového štúdia, teda štúdia aj bez osobnej prítomnosti učiteľa. Pre Ježišovho učeníka však diaľkové štúdium bez Učiteľa neprichádza do úvahy. Stála prítomnosť Učiteľa je nevyhnutná podmienka toho, aby sa človek mohol stávať Ježišovým učeníkom. To znamená, že nestačí len rozumové, intelektuálne zvládnutie a osvojenie si obsahu evanjelií, ale potrebné je pravidelné prežívanie osobného spoločenstva s Ježišom Kristom. Sme šťastní, že prostredníctvom jeho jednotlivých výrokov a príbehov v evanjeliách môžeme každý deň prežívať chvíle jeho prítomnosti. V pravidelnom modlitebnom spoločenstve s ním môžu takto získané skúsenosti a poznatky vniknúť hlboko do nášho srdca a tak nás z vnútra formovať, aby sme – ako hovorí apoštol v Liste Efezským – verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista, aby sme sa postupne stávali jemu podobní.
Proces osobného rastu
Človek, ktorý je povolaný za učeníka, nie je zrelý, dospelý hneď na začiatku. Maturita, stav duchovnej zrelosti, dospelosti, je cieľ, a cesta k nemu je veľmi dlhá. Môžeme to sledovať na vývoji prvých Ježišových učeníkov a pritom musíme myslieť aj sami na seba. Od nedostatočnej dôvery v nebeského Otca viedol Pán Ježiš svojich učeníkov k absolútnej dôvere – ako napríklad pri búrke na mori. Od hádok o prvenstvo ich viedol k tomu, aby skutočnú veľkosť hľadali v službe. Od prenáhlenej túžby po pomste, keď chceli privolať oheň na nevľúdnu samaritánsku dedinu, viedol ich k poznaniu, že ich cieľom má byť nie ničiť, ale zachraňovať. Od nesprávneho chápania svojho mesiášskeho poslania viedol ich k poznaniu, že Mesiáš splní svoje poslanie len cez utrpenie, smrť a vzkriesenie. Od neoprávneného sebavedomia – ako v prípade Petra – viedol ich k poznaniu, že zachrániť ich môže len modlitba Ježišova. Od hriešnych pádov viedol ich cez pokánie a odpustenie k novému povolaniu, ako vidíme v rozhovore vzkrieseného Pána s Petrom. V týchto a ďalších chybách učeníkov môžeme objavovať svoje vlastné chyby a klásť si otázku, ako nám ich náš Pán a Majster pomáha prekonávať.
Od Ježiša sa máme učiť láske
Jedna z veľkých vecí, ktorá má charakterizovať Ježišovho učeníka, je láska, to znamená úprimný záujem o problémy druhého človeka a aktívna pomoc pri ich riešení. Pánu Ježišovi veľmi záležalo na tom, aby si jeho učeníci osvojili tento postoj. Umývaním nôh pri poslednej večeri chcel im ho názorne a natrvalo vštepiť do srdca. Umývanie nôh by rovnako pre nás malo byť veľkým posolstvom o láske Pána Ježiša k nám a naliehavým vyjadrením prikázania vzájomnej lásky. On sám tento svoj čin interpretoval práve v tomto zmysle. „Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. ... Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Vzájomná láska – nie sentimentálne výlevy, ale aktívny záujem a aktívna pomoc – to je skúšobný kameň na poznanie toho, či sme Ježišovi učeníci, a či sme sa v tejto škole už aspoň trocha dostali dopredu.
Od Ježiša sa máme učiť skromnosti a pokore
V krásnom Spasiteľovom pozvaní „Poďte ku mne všetci ...“ vyslovil aj výzvu: „učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci“. Vedel, že farizejské pokušenie pýchy a sebavyvyšovania hrozí aj jeho učeníkom – aj nám. Svojich učeníkov raz pristihol pri tom, ako sa hádali, kto z nich je väčší, kto je najväčší. Dvaja si chceli potajomky zaistiť predné miesta v budúcom Božom kráľovstve – a vyvolali hnev ostatných. Ako dobre ich rozumieme – veď my nie sme iní! Pána Ježiša to zrejme veľmi bolelo, že ani po určitom čase učenia v jeho škole sa učeníci v tejto veci nedostali dopredu. Preto im dôrazne hovorí, že oni ako jeho učeníci by nemali kopírovať spôsoby sveta, ale mali by sa od neho, svojho Pána a Majstra, učiť skromnosti a pokore. Výslovne poukázal na seba ako na príklad a vzor: „Syn človeka neprišiel, aby si dal slúžiť, ale aby on slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.“ Z evanjelií by sa dal zostaviť dlhší zoznam toho, čomu všetkému sa má učeník učiť a naučiť od Pána Ježiša.
Celoživotné učeníctvo
Jedno príslovie hovorí: Dobrý farár sa do smrti učí. To isté treba povedať o každom Ježišovom učeníkovi: Dobrý učeník sa do smrti učí. Na ceste učeníctva by sme mali zaznamenávať postup od jedného dosiahnutého štádia na ďalšie, vyššie. Stagnovanie, státie na jednom mieste je varovným znakom toho, že s naším učeníctvom niečo nie je v poriadku. Z prírody vieme: To, čo žije, rastie. Čo nerastie, už ani nežije. Ak zistíme u seba stagnáciu, treba nám naliehavo prosiť nášho Pána a Majstra, aby nás uviedol do pohybu, aby sme rástli. Ak zaznamenáme u seba pohyb dopredu a vzrast v úrovni učeníctva, nesmieme upadnúť do pýchy, ale vzdať za všetko Pánu Bohu chválu. A neprestajne pozerať s túžbou dopredu, na cieľ našej cesty.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
