1. nedeľa po Veľkej noci, Ján 20, 24 – 29
Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili. (Ján 20, 24 – 29)
Vo veľkonočnom období sa pravidelne vraciame k príbehu neveriaceho Tomáša. Keď v nedeľu večer vzkriesený Pán po prvý raz navštívil učeníkov, Tomáš nebol medzi nimi. Keď mu potom jeho priatelia hovorili o stretnutí so Vzkrieseným, reagoval veľmi skepticky – ako sme to počuli v texte: „Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím.“ Čo sa v Tomášovom vnútri skrývalo za týmito odmietavými slovami? Bolo to azda tvrdé srdce, ktoré nie je ochotné veriť? To nemôžeme predpokladať, veď toľký čas strávil v Ježišovej blízkosti a mnoho razy počul, aký dôraz kladie Ježiš na vieru. A okrem toho v Evanjeliu podľa Jána je zapísaný pekný Tomášov výrok, ktorý svedčí o jeho láske a oddanosti voči Pánu Ježišovi (Jn 11,16). Určite by bol nekonečne šťastný, keby správy priateľov o vzkriesení Ježiša Krista boli pravdivé. Ale v jeho vnútri sa ozývala neodbytná otázka: Je to naozaj pravda? Nie sú to len výplody ich predstavivosti? Veľmi by sme chceli vedieť, prečo ho táto otázka tak neodbytne znepokojovala?
K odpovedi sa priblížime, keď si uvedomíme, že Ježišovo vzkriesenie nebolo pre Tomáša – ako ani pre jeho priateľov – len nejakou teoretickou záležitosťou, ktorej pravdivosť treba dokázať, overiť a potom zaradiť ad acta ako vybavenú záležitosť a zabudnúť na ňu. Také veci síce existujú, ale vzkriesenie Ježiša Krista určite medzi ne nepatrilo. Vzkriesenie Ježiša Krista bolo pre Tomáša záležitosťou, ktorá sa ho bezpodmienečne týkala, ktorá mala pre neho rozhodujúci význam, od ktorej závisela celá jeho ďalšia životná cesta. Lebo ak Ježiš nebol vzkriesený, tak všetko to pekné, čo Tomáš prežil v Ježišovej blízkosti, bolo krátkou peknou epizódou, ktorá sa nemilosrdne skončila a on sa musí vrátiť a musí si opäť hľadať miesto v starom svete, z ktorého bol pred časom povolaný do kruhu Ježišových učeníkov. Ale ak Ježiš bol vzkriesený, potom veci vyzerajú úplne inak, potom sa nič neskončilo, naopak, je tu pokračovanie, pokračovanie, ktorého koniec nedovidieť, a on, Tomáš, má v tomto pokračovaní svoje pevné miesto. To sú dva celkom rozdielne svety, dva celkom rozdielne životy, ktoré sa pred jeho zrakom otvárajú. A len jeden z nich prichádza pre neho do úvahy. Ale ktorý? To závisí od toho, či Ježiš Kristus vstal z mŕtvych alebo ostal v smrti. Vstal z mŕtvych? Nevstal z mŕtvych? To je jediná otázka, ktorá ho trápi, ktorá sa mu neprestajne vracia do vedomia. Keď si uvedomíme nekonečnú osobnú, existenciálnu závažnosť tejto situácie pre Tomáša, pochopíme prudkosť jeho reakcie.
V texte sa nehovorí nič o tom, čo na tieto jeho tvrdé slová povedali ostatní učeníci. Rozhodujúce je, ako na Tomášovo stanovisko reagoval vzkriesený Ježiš Kristus. On vedel všetko o Tomášových pochybnostiach a daroval mu osobitné stretnutie. O týždeň, v nedeľu, ktorá sa začínala stávať sviatkom Pánovho vzkriesenia, prišiel Vzkriesený k učeníkom, medzi ktorými bol tento raz aj Tomáš. Pozdravil ich opäť slovami „Pokoj vám“. Predovšetkým Tomáš potreboval tento pokoj, aby sa utíšila búrka v jeho srdci. Potom mu ukazuje prebodnuté ruky a bok a pozýva ho k viere: „Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Vzkriesený Pán používa tie isté slová, ktoré bol Tomáš vyslovil vo svojej podmienke. Už tým je vyjadrená určitá kritika, pokarhanie – hoci veľmi jemným spôsobom.
V texte sa nehovorí nič o tom, čo sa odohrávalo v Tomášovej duši. Ale toto stretnutie so Vzkrieseným nepochybne patrilo medzi najväčšie udalosti jeho života. Celá jeho bytosť bola zaplavená istotou: Pán žije. Nemusím sa vracať do starého sveta. Cesta, ktorou nás Pán viedol, pokračuje, a prudko stúpa do výšky, prináša niečo nové, čo tu ešte nebolo, a ja smiem na tejto ceste zostať a kráčať dopredu. A určite pocítil aj veľké zahanbenie za svoje pochybnosti, za svoju neveru. Ale o tomto búrlivom vnútornom zážitku sa v texte nehovorí.
V texte sa uvádza len kratučká Tomášova reakcia: „Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj!“ Kratučká veta – ale jej obsah je nedozerný, nekonečný. Ježiš Kristus toto závažné vyznanie prijíma – uznáva teda jeho oprávnenosť. Pre nás je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili. Takto sa Tomášovo vyznanie môže stať aj naším vyznaním. V priebehu zemského pôsobenia Ježišovho povedal Peter pri Cezarei Filipovej krásne vyznanie: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ Po vzkriesení mohlo byť toto vyznanie vystupňované do nedozerných výšok. Ale uvedomme si tú ohromnú zmenu v Tomášovej duši: Z priepastnej hĺbky pochybností a nevery dostáva sa na najvyšší možný vrchol viery: „Pán môj a Boh môj.“
To je vrcholná chvíľa poznania hlbokej podstaty Ježišovej bytosti. Všetko to krásne, čo sa v Evanjeliu podľa Jána hovorí o Ježišovom tesnom, bezprostrednom vzťahu k nebeskému Otcovi, všetko to vrcholí v tejto vete. Ako keď kráčame horskými dolinami a hrebeňmi vždy vyššie a vyššie a napokon dosiahneme samotný vrchol. „Pán môj a Boh môj.“ Len s nesmiernou bázňou a úctou môžeme v mysli zotrvať pri tomto vyznaní, lebo v celom obrovskom svete ľudského poznania sa mu nič nevyrovná. Toto vyznanie vyčnieva vysoko nad všetko ostatné.
Toto vyznanie bolo Tomášovi darované. Nedopracoval sa k nemu vlastným rozumom. Veď ako by sa aj z priepasti pochybností a nevery mohol sám dostať na tento vrchol?! Toto poznanie a vyznanie daroval Tomášovi vzkriesený Pán. Nielen u Tomáša, ale aj u každého iného človeka je ono darom vzkrieseného Pána.
Toto vyznanie sa týka nielen poznania Ježišovej bytosti a jeho skutočnej podstaty; toto vyznanie má nesmierny, nekonečný dosah pre Tomáša a pre každého, kto z hĺbky srdca povie Pánu Ježišovi: „Pán môj a Boh môj.“ V tom krátkom vyznaní Tomáš dva razy použil slovo „môj“. To znamená: nielen Pán pre niekoho, Boh pre niekoho, Pán všeobecne, Boh všeobecne, ale: Pán pre mňa, Tomáša, Boh pre mňa, Tomáša. Pánov vo svete môže byť mnoho, ale Ježiš je pre mňa Pánom v absolútnom zmysle. Ja budem jeho poslúchať bezpodmienečným, absolútnym spôsobom. Vo svete môžu ľudia veriť vo všelijakých bohov a za bohov si môžu povýšiť najrozličnejšie pominuteľné veci, ale pre mňa prichádza do úvahy jedine Boh, ktorého mi zjavil, zvestoval a celým svojím životom predstavil a reprezentoval Ježiš Kristus. „Pán môj a Boh môj“ – to je nielen vyznanie, ktoré ukazuje nekonečnú vznešenosť a dôstojnosť Ježiša Krista, ale to je súčasne poznanie, ktoré vyznávajúceho človeka dvíha do výšok, na vysokú úroveň skutočnej ľudskej dôstojnosti. Kto sa dá zdvihnúť do týchto výšok, ten z tohto vysokého postu pozerá a správne hodnotí všetko, čo je pod touto úrovňou. Ten spozná pominuteľnosť všetkých časných vecí a nebude si na ne viazať srdce, spozná ničivú silu alkoholu a drog a dovolí Ježišovi, svojmu Pánovi a svojmu Bohu, aby ho vytrhol z týchto démonských pazúrov, spozná špinu všetkého špinavého a získa voči tomu odolnosť, imunitu. Nekonečné množstvo ďalších očisťujúcich, oslobodzujúcich dôsledkov vyplýva pre praktické formovanie z tohto veľkonočného vyznania: „Pán môj a Boh môj.“
Tomášovi bolo ľahko povedať toto vyznanie, keďže vzkriesený Pán takto reagoval na biedu jeho duše a predstavil sa mu ako živý. Ale z prečítaného textu cítime, že to bol výnimočný dar. Vzkriesený Pán mu naznačuje, že mal uveriť svojim priateľom a nemusel si žiadať osobitný dôkaz: „A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili.“ Vzkriesený Pán sa neprejavil každému človeku ako živý, ale len určitej skupine svedkov, ktorí mali aj ostatným povedať, že Ježiš Kristus žije. Keď bol apoštol Peter v dome pohanského stotníka Kornélia, priamo formuloval túto zásadu slovami: „Toho Boh vzkriesil v tretí deň a dal Mu zjavovať sa nie všetkému ľudu, ale svedkom, Bohom vopred vyvoleným, nám, ktorí sme s Ním jedli a pili po Jeho zmŕtvychvstaní.“ Toto svedectvo sa od prvých očitých svedkov naozaj šíri z generácie na generáciu a aj dnes, takmer po 2000 rokoch je viera vo vzkriesenie Ježiša Krista živá.
Ale existuje aj dosť pochybujúcich a neveriacich Tomášov. S každým takýmto Tomášom sa neopakuje to stretnutie, ktoré bolo darované učeníkovi Tomášovi. Každý je dnes postavený pred rozhodnutie, či prijme alebo neprijme správu o Ježišovom vzkriesení – aj so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Uvedomme si, aká ohromná strata by to pre Tomáša bola bývala, keby sa nebol dostal k viere, že Ježiš žije. To by bola najväčšia tragédia jeho života. To isté platí i dnes. Kto odmieta prijať vieru vo vzkriesenie Ježiša Krista, kto odmieta odvodiť z nej všetky dôsledky vo svojom živote, ten sa ochudobňuje o to najcennejšie, čo môže v živote mať. Ale pochybujúcim a neveriacim Tomášom ani dnes nič nebráni vyskúšať za nejaký dlhší čas, čo by to pre nich znamenalo brať nekonečne vážne vieru vo vzkriesenie Ježiša Krista. Človek by túto vieru nemal vopred, mechanicky odmietať, ale mal by vyskúšať, čo môže znamenať pre jeho praktický život a potom sa rozhodnúť. Pri úprimnej snahe o to by skúsenosti boli určite krásne, obohacujúce, tvorivé. Z takýchto skúseností so vzkrieseným Pánom by potom spontánne vytrysklo aj to krásne tomášovské vyznanie: „Pán môj a Boh môj.“
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
