V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Veľkonočný pondelok, Lukáš 24, 13 – 35

A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emaus. A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali. Povedal im: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. Jeden z nich, menom Kleofáš, Mu odpovedal: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. A naplnili nás úžasom aj niektoré ženy spomedzi našich, ktoré na svitaní boli pri hrobe, a keď nenašli Jeho telo, prišli a povedali, že sa im aj anjeli zjavili, ktorí hovoria, že žije. I niektorí z našich odišli ku hrobu a našli ho tak, ako aj ženy povedali, ale Jeho nevideli. On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba. (Lukáš 24, 13 – 35)

Zaujímavá mohla byť cesta týchto dvoch učeníkov z Jeruzalema do Emaus. Šesťdesiat honov, ktoré udáva text ako vzdialenosť medzi oboma mestami, je približne 1 km. Omnoho zaujímavejšia je ich vnútorná cesta, to, cez čo vo svojej duši počas tejto púte prežili. Predovšetkým toto je pre nás poučné. Na to chceme sústrediť svoju pozornosť. Lebo cez podobné štádiá, i keď možno v rozličných obmenách, prichodí aj nám neraz prechádzať.
Začiatočné štádium je zúfalstvo. Vo vzájomnom rozhovore si opakovali a z rozličných stránok preberali udalosti posledných dní. Boli to udalosti, o ktorých sa zrejme v Jeruzaleme veľa hovorilo. Spomínali všetky okolnosti, ktoré viedli k ukrižovaniu Ježiša. Ale nech spomínali akékoľvek podrobnosti a nech uvádzali akékoľvek príčiny toho, čo sa stalo, záver celého uvažovania bol jeden a ten istý: veľký smútok a zúfalstvo z toho, že nádeje skladané v Ježiša sa nesplnili.
K zúfalstvu a sklamaniu sa pripojil strach. Nevieme presne, prečo odchádzali preč z Jeruzalema. Je možné, že z Jeruzalema odchádzali zo strachu. Bol to strach o existenciu. Veď mohli predpokladať, že po Ježišovom ukrižovaní začnú židovské úrady sliediť aj po jeho prívržencoch. Tento strach nám ilustrujú aj iné správy z evanjelií, v ktorých sa hovorí, že sa učeníci zatvárali zo strachu pred Židmi. Je celkom možné, že v tejto všeobecnej situácii strachu strach poháňal aj našich dvoch učeníkov z Jeruzalema.
Práve vtedy, keď sa nachádzajú v zúfalstve a strachu, pristupuje k nim vzkriesený Pán Ježiš. Len s veľkou bázňou a úctou môžeme o tom hovoriť. Lebo tu už nejde o stretnutie s Ježišom v jeho pozemských dňoch. Jeho vzkriesenie nebolo návratom do nám známeho spôsobu života. Jeho vzkriesenie znamenalo prechod do nebeského, osláveného spôsobu bytia. Nijaké podrobnosti o tomto spôsobe bytia nemôžeme uviesť, lebo nič podobné sme neprežili. Môžeme len povedať, že je to bytie, ktoré je všestranne vysoko nadradené nad naše pozemské bytie. Tento vzkriesený čiže oslávený Pán sa pripojil k zúfalým a prestrašeným učeníkom.
Prvé, k čomu ich vedie, je, aby urobili bilanciu svojej situácie, aby si jasne uvedomili a slovami formulovali, v akom položení sa nachádzajú. K tomu smeruje jeho otázka: O čom sa rozprávate? Ak sa človek má dostať dopredu, musí najprv poznať, kde sa nachádza. Ak chce od zúfalstva prejsť k istote, musí si najprv jasne uvedomiť: Som zúfalý. Ak chce prejsť k pokoju, musí si najprv uvedomiť: V srdci mám veľký strach. Ak chce od nevery prejsť k silnej viere, musí si najprv uvedomiť: Moja viera je veľmi otrasená. Otázka osláveného Pána provokuje učeníkov, aby si toto všetko o sebe uvedomili.
Okrem zúfalstva a strachu musia sa učeníci vo svojej odpovedi priznať aj k nevere. Pochybovačne odmietajú správy žien o Ježišovom vzkriesení. To je jeden príklad nevery, o ktorej sa hovorí vo veľkonočných evanjeliových textoch.
Bilancia, ku ktorej ich priviedol vzkriesený Ježiš, je teda smutná. Veľké nádeje sa celkom nečakane rozbili. Pred sebou nevidia nič iné, len dlhé dni spomienok, ktoré budú mať nevyhnutný nádych smútku.
Ale keď oslávený Pán pristupuje k človeku, nerobí to nato, aby ho ponechal v smútku, aby v ňom smútok upevnil. Po zavŕšení jedného štádia vnútornej cesty učeníkov ide s nimi hneď do druhého štádia. V prvom štádiu ich viedol, k tomu, aby si uvedomili svoje položenie. V druhom štádiu začína so svojou kritikou. Hovorí im: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy?“
„Ó, nerozumní“ – to je prvé slovo jeho kritiky. Existuje rozumnosť ľudská a rozumnosť Božie. Ľudská rozumnosť nás učí, ako sa máme šikovne pretĺkať životom. Božie rozumnosť nás vyvádza na vysoké hľadisko, odkiaľ vidíme náš časný život len ako jednu malú časť celej skutočnosti. Keď Ježiš kritizuje učeníkov pre nerozumnosť, nevyčíta im nedostatok ľudskej rozumnosti. Tú iste majú, a tá v tejto chvíli nie je rozhodujúca. Ale vyčíta im nedostatok Božej rozumnosti. Že nie sú schopní alebo ochotní nazrieť trocha hlbšie do Božích plánov, do Božieho plánu celého diela spasenia. Prorocké knihy by im dali na to dosť predpokladov, len keby boli ochotní pristupovať k nim s veriacim srdcom.
Ako často by aj na našu adresu znela kritika osláveného Pána tak isto ako na adresu týchto emauských učeníkov! „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci!“ Nechýba nám ľudská rozumnosť. Sám život nás učí každý deň osvojovať si nové a nové prvky ľudskej rozumnosti, šikovnosti. Ale čo nám tak často chýba, to je Božia rozumnosť, ponorenie sa do Božieho vedenia sveta, aj nášho osobného života. Čo nám tak často chýba, to je práve hlboké pochopenie a osvojenie si kľúčovej udalosti Božieho konania s ľudstvom, totiž Ježišovho ukrižovania a vzkriesenia. Ak chceme vystopovať príčiny svojho zúfalstva, svojho strachu, svojej slabej viery, tak tieto príčiny nájdeme tam, kde ich odhalil Ježiš u učeníkov: v nedostatku Božej rozumnosti v nás, v nedostatočnej ochote veriť, čo napísali proroci.
Túto Ježišovu kritiku možno odmietnuť alebo prijať. Emauskí učeníci nehovoria výslovne, že ju prijímajú, ale z celého ich správania vidíme, že oslávenému Pánovi vo všetkom dávajú za pravdu. Zdržiavajú ho, keď sa tvári, že chce ísť ďalej. Na konci celej udalosti, keď ju znova v duchu preberajú, konštatujú o sebe: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“ Kto Ježišovu kritiku odmietne, ten na tejto ceste nemôže napredovať. Kto kritiku prijme, toho vedie oslávený Pán na ďalšie štádium tejto zaujímavej a dôležitej cesty.
Čo je to ďalšie štádium? Mocná túžba po Ježišovi, po jeho spoločenstve, po jeho priateľstve. Preto ho prosia, aby nešiel ďalej, ale zostal s nimi. Ak človek túto túžbu vysloví z hĺbky svojho srdca, Ježiš ju spĺňa. Ostal s nimi a podal im jedinečný dôkaz svojho priateľstva. Lámanie chleba pripomína sviatosť, ktorou oslávený Pán všetkým túžiacim daruje svoje spoločenstvo. Učeníci dosahujú vrcholné štádium duchovnej cesty, aké vo svojich zemských podmienkach môžu dosiahnuť: stretnutie s osláveným Pánom, stretnutie, pri ktorom im Ježiš Kristus daruje nezvratný dôkaz svojho priateľstva, lásky a záujmu.
Netreba osobitne zdôrazňovať, že dosiahnutím tohto štádia sa anulujú, rušia, predchádzajúce negatívne štádiá. Mizne zúfalstvo, mizne strach, mizne nevera. Tak ako si človek naraz neuvedomí, kedy ho niečo prestane bolieť, tak si ani oni neuvedomujú, kedy im zo srdca zmizli tie nepríjemné pocity. Sú totiž celkom naplnení niečím novým. Sú tým novým tak zaujatí, že na staré, nepríjemné veci nemajú času ani len spomínať.
Vracať sa nocou do Jeruzalema mohlo byť nebezpečné. Vracať sa do nepriateľsky naladeného Jeruzalema mohlo byť nebezpečné. Ale svetlo, ktoré im bolo darované stretnutím s osláveným Pánom, im dalo toľko sily, že tieto riziká v ich úvahách veľa nezavážia. Návrat do Jeruzalema je zreteľným dôkazom celkom nového vnútorného rozpoloženia v ich srdciach.
Ako sa k tomuto novému vnútornému rozpoloženiu dostali? Nie vlastným uvažovaním, ale zásahom vzkrieseného Pána. Všimnime si ešte jednu pozoruhodnosť. Spomienky na zemské pôsobenie Ježiša, o ktorom hovoria, že bol muž prorok mocný v slovách a skutkoch sú síce veľmi dôležité, ale samotné tieto spomienky ich nestačia vytrhnúť zo smútku. Musí prísť istota, že Ježiš žije, že Ježiš je prítomný. Až táto istota ich oslobodzuje od zúfalstva, strachu, nevery. Ani nám nestačia spomienky na zemské účinkovanie Pána Ježiša, hoci sú nesmierne poučné, dôležité, pôsobivé. Musíme získať vieru, že on je vzkriesený, oslávený, dnes živý, dnes mocný, dnes prítomný. Vo svetle jeho vzkriesenia a oslávenia, nadobúda všetko, čo učil a konal vo svojich pozemských dňoch, bezpodmienečnú záväznosť a platnosť.
Cesta z Jeruzalema do Emaus v nedeľné popoludnie bola možno zaujímavá. Omnoho zaujímavejšia bola vnútorná cesta, ktorú tí dvaja učeníci prekonali. Pre nás by bolo najzaujímavejšie, keby aj nám bola darovaná rovnaká istota Pánovho vzkriesenia a jeho nového života a keby sme zažili taký istý prechod od zúfalstva, strachu a nevery k mocnej viere a spoločenstvu s Pánom Ježišom. Donútiť ho k tomu nemôžeme. Ale môžeme vytvoriť vonkajšie predpoklady na to, aby sme aj my zažili niečo podobné: sústredené uvažovanie v tichosti svojho súkromia alebo aj v samote prírody, a úpenlivá modlitba, aby vzkriesený Pán aj nás, podobne ako tých dvoch, viedol po tej dôležitej vnútornej ceste.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.