V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Zelený štvrtok, Lukáš 22, 24 – 27

Povstal medzi nimi spor, kto z nich je asi najväčší. On im povedal: Kráľovia panujú nad svojimi národmi, a tí, čo majú moc nad nimi, volajú sa dobrodincami. Vy však nie tak! Ale najväčší medzi vami nech je ako najmenší; a vodca ako slúžiaci. Lebo kto je väčší: ten, čo sedí za stolom, a či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí? Ale ja som medzi vami ako ten, čo slúži, (Lukáš 22, 24 – 27)

Posledná večera Pána Ježiša s učeníkmi bola večera na rozlúčku. Učeníci to mohli pokladať iba za pravidelný hod veľkonočného baránka, sviatok paschy. Ježiš okrem toho vedel, že sa zároveň lúči s učeníkmi. Vedel to, lebo predvídal svoju smrť, ako to učeníkom niekoľkokrát predpovedal. Vedel to, lebo mal istotu, že po smrti bude nasledovať jeho vzkriesenie, vstup do novej dimenzie života. Pretože toto všetko vedel, chcel sa postarať o budúcnosť učeníkov a o budúcnosť všetkých, ktorí prostredníctvom ich posolstva uveria v neho.
Jeho starosť o učeníkov a o cirkev, ktorá prostredníctvom ich činnosti vyrastie, nespočívala v zaistení hmotných potrieb. Postaral sa o to, aby mohli, aby sme my mohli aj po jeho odchode zakusovať a prežívať jeho prítomnosť. Jeho prítomnosť je pre duchovný rast a duchovné zdravie rozhodujúca. V rozlúčkových rečiach povedal: „Neopustím vás ako siroty, prídem k vám“. Poznáme aj ďalšie jeho slová s podobným obsahom: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ V rámci hodu veľkonočného baránka ustanovil svätú večeru, Večeru Pánovu. Pri tomto ustanovení identifikoval svoju bytosť s chlebom a s vínom v kalichu, ktorý im podával. Kto Večeru Pánovu prijíma s vierou, môže prežiť pri nej Pánovu prítomnosť, spoločenstvo s Pánom.
Keď si toto uvedomíme a prežijeme, je naraz prekonaná vzdialenosť takmer 2000 rokov, ktoré nás delia od tej pamätnej udalosti – poslednej večere Ježiša s učeníkmi a zároveň prvej Večere Pánovej. Sme jej účastníkmi. Po všetkom, čo nasledovalo, ako o tom čítame v evanjeliách a ďalších častiach Novej zmluvy, sme poučenejší ako boli učeníci v ten večer pred Veľkým piatkom.
Vieme, že slová „toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva“ a: „toto je moja krv, ktorá sa za vás vylieva“ poukazujú na udalosť Veľkého piatku, na nepredstaviteľne bolestnú smrť Pána Ježiša na kríži. Pri každom prijímaní Večere Pánovej by sme mali na to myslieť s ľútosťou, uznaním, vďačnosťou. A slová „za vás“ by sme si mali osobne osvojiť vo forme: „za mňa“ – to aj za mňa, priniesol Pán Ježiš Kristus túto veľkú obeť.
Vieme, že po Veľkom piatku nasledovalo ráno vzkriesenia, ktoré bolo šokujúcim prekvapením aj pre priateľov aj pre nepriateľov. Pre priateľov radostným, pre nepriateľov znepokojujúcim. Pri prijímaní Večere Pánovej by sme vždy mali mať na mysli aj toto Ježišovo veľkonočné víťazstvo. Jeho smrť neznamenala koniec, ale bola cestou k novému pokračovaniu, cestou k Ježišovmu vstupu do nebeskej slávy. Toto by sme mali mať na mysli pri každej účasti na Večeri Pánovej.
Pri poslednej večeri hovoril Pán Ježiš o novej perspektíve. Hovoril o novom slávení tohto hodu v dokonalom Božom kráľovstve. Takže pri Večeri Pánovej pozeráme aj dopredu, ďaleko dopredu, do večnosti. Keď pristupujeme k Večeri Pánovej, nachádzame sa uprostred dlhej línie, ktorej východiskovým bodom je prvá Večera Pánova a cieľovým bodom trvalé slávenie spoločenstva s Pánom Ježišom Kristom vo večnosti. Apoštol Pavel hovorí, že nám Pán Boh dal ovocie Ducha Svätého ako závdavok toho, čo nám v plnosti má byť darované vo večnosti. Aj o Večeri Pánovej, aj o tej dnešnej, môžeme povedať, že nám je ponúknutá ako závdavok, ktorý nás uisťuje o tom, že naše plné a trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom sa raz stane skutočnosťou. Tento sľub, tento závdavok dáva nový zmysel aj nášmu zomieraniu. Smrť nie je chaotický koniec tohto života, ale z Božej milosti je to bod prechodu do plného spoločenstva s Kristom. Ak pri prijímaní Večere Pánovej budeme mať na mysli aj tento jej význam, zmení sa dosť podstatným spôsobom náš pohľad na život a na smrť.
Názov dnešného dňa je Zelený štvrtok. Tento názov pochádza z nemeckého Gründonnerstag. Slovo „grün“, zelený, vzniklo údajne skomolením starého nemeckého slovesa grienen, plakať. V tento deň totiž prichádzali do chvámu kajúcnici, ktorý pre nejaký hriech boli vylúčení z cirkvi a s plačom prosili, aby boli znova prjatí. Takže by to potom bol deň plaču kajúcich ľudí. Niektorí vysvetľujú slovo „zelený“ v tom zmysle, že plačúci kajúcnici, ktorým bolo odpustené, boli ako zelené vetvy znova zaštepení do stromu cirkvi. Nech je už vysvetlenie názvu dnešného dňa akékoľvek, je jedným jeho dôležitým prvkom pokánie. A aj predpokladom všetkého toho dobrodenia, ktoré ponúka Večera Pánova, je pokánie. Preto je pred Večerou Pánovou spoveď so zvestovaním odpustenia hriechov. Len preto, že Pán Ježiš obetoval svoj život na kríži, môžeme dostať odpustenie hriechov a s nádejou očakávať vzkriesenie a večný život.
Text, ktorý sme čítali ako kázňový text nemá zdanlivo nič spoločné s Večerou Pánovou. Hovorí o tom, ako sa Ježišovi učeníci dostali do vzájomného sporu o tom, koho z nich treba považovať za najvýznamnejšieho, za najväčšieho. V Lukášovom evanjeliu je tento text zaradený bezprostredne za stať o poslednej večeri, ktorú sme čítali ako liturgický text. Všimnime si tú mimoriadne smutnú súvislosť. Ježiš sa lúči s učeníkmi, vysvetľuje zmysel svojej smrti, ktorá ho čaká na druhý deň, predpovedá učeníkom, že jeden z nich ho zradí, a hneď zatým nasleduje náš text, ktorý hovorí o tom, ako sa učeníci hádajú, kto z nich je najväčší, najdôležitejší. Učeníci síce nevidia túto súvislosť v plnom rozsahu, lebo nepochopili, čo sa chystá. Ale i tak je spojenie tých dvoch textov – Večera Pánova a hádka učeníkov o prvenstvo – veľmi zarážajúce.
Primálo sa naučili v Ježišovej škole. Ježiš im musí sj teraz otvorene povedať, že takýto spôsob myslenia a správania je typický pre pohanských panovníkov. Učeníci sú nato Ježišovými učeníkmi, že nemajú jednoducho kopírovať, napodobňovať myslenie, metódy a spôsoby tohto sveta, ale majú sa učiť od Ježiša celkom novým spôsobom. Na ich hádku reagoval Pán Ježiš týmito slovami: „Kráľovia panujú nad svojimi národmi, a tí, čo majú moc nad nimi, volajú sa dobrodincami. Vy však nie tak! Ale najväčší medzi vami nech je ako najmenší; a vodca ako slúžiaci. Lebo kto je väčší: ten, čo sedí za stolom, a či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí? Ale ja som medzi vami ako ten, čo slúži,“
Ježiš sa usiloval viesť ich k pokore aj svojím učením aj svojím príkladom. V evanjeliách je viacero Ježišových slov o tom, že veľkosť človeka nespočíva v tom, akú mieru prestíže sa mu podarí dosiahnuť, ale v tom, že sa usiluje urobiť čím viac pre druhých. Tieto slová znejú jednoducho, ale v skutočnosti je to nesmierne prevratné učenie. Veľkosť človeka nespočíva v tom, aké znaky prestíže, vonkajšej úcty a moci získa, ale v tom, koľko dobrého urobí pre druhých. Toto učenie si už dávno mali osvojiť učeníci, a oni sa práve teraz začínajú hádať, kto z nich je najväčší.
Pán Ježiš poukazuje na seba ako príklad tohto celkom nového postoja. Pri poslednej večeri je on hostiteľ, on ich obsluhuje, oni sú obsluhovaní hostia. Po poslednej večeri im on umýva nohy, teda vykonáva službu, ktorá sa bežne pokladala za službu otroka. Ak sa nepoučili z jeho slov, tak jeho vzorový príklad sa im mal vryť hlboko do duše a zabrzdiť ich pri každom vzniku túžby po prestíži. A každá takáto pokušiteľská túžba mala byť ihneď nahradená otázkou: čo dobré by som mohol urobiť pre druhých? A mali sa dať touto otázkou motivovať k činnosti.
Môžeme sa síce rozhorčovať nad učeníkmi, že aj v takejto vážnej chvíli sa usilujú, či priamo bojujú o svoju osobnú prestíž. Ale ak sme rozhorčení, ako bol rozhorčený Dávid, keď si vypočul príbeh o ovečke, tak nám okamžite prorok Nátan povie: „Ty si ten muž!“ Ide totiž o to, že kresťanstvo, či konkrétnejšie: my kresťania ako Kristovi nasledovníci sme už dávno mali absolvovať a denno-denne praktizovať túto Kristovu lekciu o pokore: Veľkosť človeka záleží nie v tom, koľko vonkajšej prestíže sa mu podarí dosiahnuť, ale v tom, koľko dobra urobí pre druhých. Každý by si mal osobne povedať: Moja veľkosť nie je v tom, aký vonkajší imidž prezentujem vonkajšiemu svetu, ale v tom, koľko dobrého, aj nevideného, nepochváleného, urobím druhým ľuďom. Ak už chceme v niečom súťažiť, tak v tomto. Ak sa kresťanské konfesie, podobne ako učeníci, chcú hádať, ktorá z nich je lepšia, tak by si mali osvojiť túto Ježišovu lekciu.
Problém nie je v tom, žeby človek bol taký tupý, žeby neporozumel, o čom tu Ježiš hovorí; problém je v tom, že človeku sa do toho nechce. Hľadať prestíž, pestovať svoj imidž, zháňať sa po obdive – to je presa také milé, lákavé, a pomáhať druhým aj vtedy, keď nás nik nevidí, to predsa nie je veľmi atraktívne. Ale v dnešný deň nemôžeme utiesť pred Ježišovými slovami.
Vyzývajú nás jednak na to, aby sme sa kriticky pozreli na svoj vlatný život, aby sme sa zmapovali a zistili, kedy, v akých situáciách, aký spôsobom sme sa podobali učeníkom, ktorí sa škriepili o prvnestvo. Potom by sme to mali oľutovať, uvedomiť si, že to bolo veľmi nesprávne. A mali by sme prosiť o odpustenie. A keď sa potešíme z posolstva, že napriek našim zlyhaniam nás Pán Ježiš nezavrhuje, ako nezavrhol svojich učeníkov, mali by sme si pevne zaumieniť, že svoju primitívnu túžbu po prestíži nahradíme niečím, čo v Ježišových očiach má skutočnú cenu: snahou robiť čím viac dobrého pre druhých. To bude opravdivé svätenie Večere Pánovej a opravdivá spomienka na všetko, čo Pán Ježiš svojím utrpením a víťazstvom nad smrťou pre nás vykonal.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.