V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Kvetná nedeľa, Ján 19, 38 – 42

Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým, ale tajným pre strach zo Židov, požiadal Piláta, aby mohol sňať telo Ježišovo; a Pilát privolil. Prišiel teda a sňal Jeho telo. A prišiel aj Nikodém, ktorý prvý raz v noci prišiel k Nemu, a priniesol asi sto funtov myrhy zmiešanej s aloe. Potom vzali telo Ježišovo a zavinuli ho aj s tými voňavými vecami do plátna, ako je u Židov v obyčaji pochovávať. Na mieste, kde Ho ukrižovali, bola záhrada, a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nikdy nikto neležal. Tam teda položili Ježiša, keďže bol prípravný deň Židov a hrob bol blízko. (Ján 19, 38 – 42)

Jozef z Arimatie a Nikodém boli tajnými učeníkmi Ježišovými. Ježišovo učenie a celé pôsobenie ich zrejme veľmi priťahovalo. Nikodém je v 3. kapitole Evanjelia podľa Jána predstavený ako „popredný muž medzi Židmi“, teda ako človek z vyšších spoločenských vrstiev, ktorý zastával aj určité vedúce postavenie. Tento Nikodém prišiel raz v noci za Ježišom s úmyslom nadviazať dôležitý teologický rozhovor. Začal slovami, ktoré sú pekným vyznaním toho, čo si Nikodém myslel o Ježišovi na základe jeho dovtedajšieho pôsobenie. Povedal: „Majstre, vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha, lebo nikto nemôže činiť znamenia, aké ty činíš, ak len Boh nie je s ním.“ Z týchto slov zaznieva zároveň túžba dozvedieť sa o Ježišovom poslaní niečo viac Ide zrejme o tú istú otázku, s ktorou prišli predtým za Jánom Krstiteľom vedúci predstavitelia židovského spoločenstva – či nie je Mesiáš. Ale svoju túžbu vyjadruje veľmi opatrne. Z Ježišovej reakcie na tieto slová sa Nikodém dozvedel dôležité veci, ktoré mu zrejme veľmi pomohli na jeho ďalšej duchovnej ceste. Je celkom možné, že takýchto súkromných stretnutí s Ježišom bolo viac.
Pozoruhodné je aj to, že hovorí v množnom čísle: „Majstre, vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha.“ Z toho vidno, že v Nikodémovej spoločenskej skupine bolo viac ľudí, ktorí zaujímali k Ježišovmu pôsobeniu takéto pozitívne stanovisko, ale vyčkávali, ako sa jeho pôsobenie bude vyvíjať ďalej. O svojom pozitívnom hodnotení Ježiša títo ľudia nehovorili na verejnosti. Lebo reprezentatívnym predstaviteľom židovského spoločenstva sa Ježiš javil čím ďalej tým viac nepohodlný. Postupom času sa došlo k tomu, že boli vyhlásené tresty pre tých, ktorí by o Nazaretskom Ježišovi hovorili ako o Mesiášovi.
Jasne je táto hrozba vyslovená v príbehu o uzdravení človeka, ktorý bol slepý od narodenia. Čítame o tom v 9. kapitole Evanjelia podľa Jána. Pán Ježiš mu daroval zrak, takže znova videl. Pre uzdraveného to bola ohromná, hádam najväčšia udalosť jeho života. Ale pre vedúcich židovského spoločenstva to bolo nepríjemné, lebo týmto uzdravením ohromne stúpla v očiach ľudí úcta k Ježišovi. Tak to chceli nejako bagatelizovať a vyšetrovali celú záležitosť. Okrem iného sa pýtali jeho rodičov, či je to ich syn a či je naozaj pravda, že sa narodil slepý. A pýtali sa ďalej, ako to, že teraz vidí. Odpoveď rodičov znela: „Vieme, že je to náš syn a že sa slepý narodil, ale nevieme, akým činom teraz vidí, ani nevieme, kto mu oči otvoril; spýtajte sa jeho, má svoje roky, sám povie o sebe..“ Vidíme, že je to veľmi vyhýbavá odpoveď. Evanjelista k tomu poznamenáva: „To povedali jeho rodičia, lebo sa báli Židov; Židia sa totiž boli uzniesli, že toho, kto by Ježiša vyznával ako Krista – teda ako Mesiáša – vylúčia zo synagógy.“ Pozoruhodná je aj veta, ktorú čítame v Jánovom evanjeliu o pár kapitol ďalej: „Aj z poprednejších mnohí uverili v neho, ale nepriznávali sa k tomu pre farizejov, aby ich tí nevylúčili zo synagógy.“ Vylúčenie zo synagógy, ktoré sa tu spomína bolo vylúčením nielen z náboženského, ale aj z občianskeho spoločenstva, čo malo veľmi nepríjemné následky pre praktický život. Takto sa ľudsky dá pochopiť, že mnohí sa báli priznať sa verejne k viere v Ježiša ako Mesiáša. U spomenutých dvoch tajných učeníkov, Nikodéma a Jozefa z Arimatie vidíme takisto oba postoje: aj pozitívne stanovisko k Ježišovi a jeho učeniu a súčasne aj strach priznať sa k tomu na verejnosti.
Fenomén tajného učeníctva jestvoval nielen vtedy. Vždy, keď je nebezpečné priznať sa k Ježišovi, priznať sa k viere v Pána Boha, nájdu sa tajní učeníci. Zápasia v nich oba motívy: pozitívny postoj k viere a súčasne strach. Z druhej polovice minulého storočia vieme, že toto vnútorné napätie sa nachádzalo v srdciach mnohých ľudí. Nie je jednoduché a ľahké nosiť v sebe tieto protikladné motívy. Tajné učeníctvo je prechodný a dočasný jav. Po určitom čase sa končí buď rozchodom s Ježišom Kristom alebo smelým priznaním sa k nemu. Popudom k prechodu od dvojkoľajnosti k jednoznačnému rozhodnutiu môžu byť rozličné vonkajšie udalosti alebo vnútorné zážitky.
U Nikodéma a Jozefa z Arimatie bola takouto rozhodujúcou udalosťou Ježišova smrť a jeho pohreb. Ukrižovaní mali byť čím skôr zložení z krížov, lebo cez blížiace sa sviatky nesmeli podľa židovských náboženských predpisov zostať mŕtve telá na kríži. Jozef a Nikodém zrejme zobďaleč pozorovali, čo sa deje na Golgote. Nevieme, aká myšlienková a citová búrka prebiehala v ich vnútri. Ježišovým ukrižovaním boli určite hlboko zasiahnutí. Hrozili sa predstavy, že Ježišovo mŕtve telo bude pochované nejakým nedôstojným spôsobom. Nebolo ani mnoho času na rozmýšľanie, lebo hodina, do ktorej musel byť pohreb ukončený, sa rýchlo približovala. V piatok večer sa objavením prvej hviezdy začínal sviatočný sobotný deň s veľmi prísnymi predpismi jeho svätenia. Museli sa rýchlo rozhodnúť a rozhodli sa spôsobom, ktorý im zaručil trvalé miesto v evanjeliu. Rozhodli sa vystúpiť z anonymity a svojím rozhodnutím sa priznali k Ježišovi. Z ich činu, ktorý každý videl, sa dalo usúdiť, že k Ježišovi a jeho učeniu prechovávajú veľkú pctu. Úplne na okraj dostala sa v ich vedomí myšlienka, aké následky ich za to čakajú. Boli ovládaní inou myšlienkou: aké výčitky svedomia by ich po celý život prenasledovali, keby to neurobili. Z tajných učeníkov sa takto stávajú otvorení stúpenci Ježišovi. A to v najnebezpečnejšej situácii.
Priznávajú sa k Ježišovi vtedy, keď sa jeho ostatní učeníci zo strachu rozutekali, keď jeden z učeníkov zradil svojho Učiteľa, keď iný zo strachu presviedčal svoje okolie, že s Ježišom Nazaretským nemá absolútne nič spoločného. V tejto chvíli sa Jozef a Nikodém vystupujú z utajenosti tak, že ich každý môže vidieť. Nemuseli povedať ani slovo vyznania, ich čin piétnej úcty hovorí jasnou rečou.
Čo ich viedlo k tomu, že sa rozhodli k tomuto odvážnemu činu? Iste aj spomenutý motív: strach, aby Ježišovo mŕtve telo nebolo pochované nedôstojným spôsobom. Ale zrejme tu musel byť aj ďalší motív. Za tie hodiny Ježišovho výsluchu pred židovskou vysokou radou, Ježišovho procesu pred Pilátom, za tie nepredstaviteľne bolestné hodiny Ježišovej popravy a zomierania musela ich myseľ horúčkovito pracovať. Uvedomili si ďalšie veci o svojom tajne uctievanom Učiteľovi.
Uvedomili si, že zostal verný svojmu poslaniu i za cenu najvyššej bolesti a smrti a že teda všetko, čo hovoril a robil, bral on sám nesmierne vážne. Veď by bolo stačilo, keby bol niečo zo svojej zvesti a svojej kritiky poodvolával a bol by sa vyhol smrti. Ale on zostal verný sebe i za cenu najvyššej obete. Tým nesmierne stúpla úcta k nemu a aj tá prispela k ich odvážnemu rozhodnutiu.
Na myseľ im pravdepodobne prišli aj piesne o Hospodinovom služobníkovi z Izaiáša, služobníkovi, ktorý zomiera zástupnou, vykupiteľskou smrťou na prospech mnohých. Veď Ježiš sám povedal, že on, Syn človeka prišiel nie na to, aby si dal slúžiť, ale aby on slúžil a obetoval svoj život za mnohých. Títo dvaja tajní učeníci si teda uvedomili, že jeho smrť nie je len martýrskou smrťou verného svedka nezamlčovanej pravdy, ale že tu ide o tajomstvo, že tu majú do činenia priamo s konaním živého Boha. Ježišove slová, ktorými predpovedal svoje utrpenie a vysvetľoval jeho zmysel, museli títo dvaja teraz vnímať celkom novým spôsobom. Celé ich vnútro bolo v tejto chvíli naplnené tušením a poznaním tajomnej veľkosti Ježiša a jeho neopakovateľnej jedinečnosti. Tou mierou, akou dozrievalo v nich toto tušenie a menilo sa na fascinujúce poznanie, tou mierou sa strácal ich strach a zbabelosť. Vieme dobre z vlastnej skúsenosti: Keď sa nás vnútorne zmocní niečo nesmierne veľké, veľké poznanie, veľká myšlienka, vtedy mnohé veci z tých, čo nás predtým pútali, strácajú význam. Niečo podobné, ale v celkom jedinečnom zmysle, prežívali teraz tí dvaja.
Nebolo by správne povedať, že ich odhodlanie vyjsť z anonymity tajných učeníkov a urobiť tento riskantný čin, bolo plodom momentálneho, chvíľkového vzplanutia. Nie, bolo to ovocie nového, ohromujúceho poznania, poznania, ktoré zaplavilo, a to natrvalo, celú ich bytosť. Ježišov kríž začal vyžarovať svoje pôsobenie. Títo dvaja sú vari prví, ktorí po meditácii, hlbokej a prenikavej, boli krížom Kristovým privedení k novému životu.
Kríž Kristov odvtedy neprestával vyžarovať na ľudí túto silu. Mnohí i v neskorších dobách vystúpili z utajovaného učeníctva. Rozhodli sa správať sa radikálne ako Kristovi učeníci. Nezatajovali, ako veľmi si vážia aj Ježišovo učenie aj jeho osobu ako Pána a Spasiteľa. Medzi ľudí, ktorí boli posolstvom Kristovho kríža bytostne premožení, patrí napríklad Pavel. V Liste Rímskym, ktorý bol jeho prípravou príchodu do vtedajšieho centra obrovského Rímskeho impéria, napísal smelo, bez strachu: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému, kto verí.“ Je mnoho iných, ktorí prešli cez takúto bytostnú premenu práve pod vplyvom posolstva o Kristovom kríži. Keď o nich čítame, či v Biblii alebo v životopisoch veľkých kresťanských osobností, mali by sme v nich vidieť ľudí, ktorí sa nám núkajú ako modely smelej, otvorenej kresťanskej existencie.
Len kto je pevne presvedčený o veľkom význame diela a osoby ukrižovaného a vzkrieseného Pána Ježiša Krista, a kto tvorivé vplyvy tohto diela cíti na svojej bytosti a na svojom živote, dokáže sa s radostným pokojom priznať k svojej viere v Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa. Aj dnešná Kvetná nedeľa, aj Tichý týždeň, do ktorého vstupujeme, nás k tomu povzbudzujú.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.