5. nedeľa po Veľkej noci, 2Kor 6, 14 – 7, 1
Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi, lebo čo má spravodlivosť spoločné s neprávosťou? Alebo aké je spoločenstvo svetla s tmou? Aká zhoda medzi Kristom a Beliálom? Alebo aký podiel veriaceho s neveriacim? Aké spojenie medzi chrámom a modlami? A my sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa, a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán; nečistého sa nedotýkajte, a ja vás prijmem, budem vám otcom, a vy budete mi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. Milovaní, keďže teda máme také zasľúbenie, očisťme sa od všetkých poškvŕn tela i ducha a v bázni Božej dokonajme svoje posvätenie. (2Kor 6, 14 – 7, 1)
Pre kresťanov v prvých kresťanských zboroch znamenali tieto slová výzvu, aby sa nevracali k pohanským modlám a pohanským spôsobom života, od ktorých odišli, keď uverili v Ježiša Krista. Ide tu o vážny psychologický problém. Roky a desaťročia žili títo ľudia v ovzduší pohanského náboženstva. V ich srdciach bol hlboko zakorenený pohanský svet predstáv, pohanský spôsobom myslenia a životných spôsobov. Krstom a vyznaním viery prešli síce do nového duchovného sveta, do kresťanstva, ale nedokázali v jednom momente zmeniť celé svoje vnútro. Prechod od pohanstva ku kresťanstvu nie je jednorazový akt, ale dlhý proces, v ktorom sa postupne mení obsah myslenia a cítenia, obsah podvedomia a všetkých životných spôsobov.
Vážnym problémom bol plný prechod k novému náboženstvu aj v dôsledku spoločenskej situácie. Len malá časť obyvateľstva, napríklad takého Korintu, sa stala kresťanmi. Väčšina ostala pri pohanstve. Kresťania žili medzi týmito ľuďmi, a pohanskú náboženskú prax, pohanské myslenie, pohanské správanie mali stále pred očami. Preto bolo také ťažké odlúčiť sa dokonalým spôsobom od pohanstva.
Pri silnom náboženskom zážitku prebieha táto zmena rýchlo, a je prenikavá. Tak je to u Pavla po búrlivom damaskom zážitku. V Skutkoch apoštolov sa táto udalosť spomína dokonca na troch miestach. Ale i on musel stráviť nejaký čas v samote, aby si premyslel, aké premeny v jednotlivých oblastiach života tento zážitok pre neho bude mať.
Pri silnom náboženskom zážitku môže dôjsť k tomu, čo spomína Pán Ježiš v podobenstve o nájdenom poklade a vzácnej perle, teda o objavení kráľovstva nebeského, pri objavení Ježiša Krista, ktorý je osobným stelesnením tohto kráľovstva. V podobenstve hovorí Pán Ježiš, že človek pri takomto vzácnom náleze predá všetko, čo má, aby si mohol kúpiť to mimoriadne cenné, čo našiel, to znamená že sa vzdá všetkého, čo mu prekáža osvojiť si naplno to nové, objavené. – Ale u všetkých kresťanov, ktorí tvorili napríklad cirkevný zbor v Korinte, nemôžeme predpokladať, že by boli mali takýto prevratný zážitok. Preto pohanská minulosť bola pre nich lákadlom, ktoré ich vábilo späť, bola problémom, s ktorým museli dlho zápasiť.
A predsa napriek všetkým týmto ťažkostiam apoštol v prečítanom texte požaduje radikálny rozchod s pohanstvom. Počuli sme, že používa veľmi silné slová, aby im túto povinnosť zdôraznil. Uprostred pohanského náboženského sveta mali žiť podľa kresťanskej viery so všetkými praktickými dôsledkami, Uprostred pohanských životných spôsobov mali žiť novým, kresťanským štýlom.
Toto nebol iba problém korintských kresťanov a ostatných prvotných kresťanských zborov, ale problém každého jedného kresťana vo všetkých dobách, i dnes. Neexistovala a neexistuje taká čistá kresťanská spoločnosť, v ktorej by každý bol na výške kresťanského života. Kresťan, ktorý chce byť kresťanom v plnom zmysle slova, sa nachádza vždy v mori nekresťanských životných spôsobov.
Tak ako vtedy pre korintských kresťanov, tak i pre dnešného kresťana je to nielen spoločenský problém, že totiž žije v mori nekresťanských životných spôsobov, ale aj psychologický problém, týkajúci sa jeho vlastnej bytosti. Lebo v srdci kresťana, aj toho, ktorý chce byť do dôsledkov vážnym kresťanom, nachádza sa mnoho starých životných vzorcov, modelov, ktoré sa stavajú na odpor novým kresťanským životným spôsobom. A tak kresťan, ktorý berie vážne apoštolove slová z prečítaného textu, musí celý život bojovať na dvoch frontoch: na jednej strane sa brániť proti pohanským vplyvom zo svojho okolia, na druhej strane sa brániť proti pohanským vplyvom zo svojho vlastného srdca a proti týmto vplyvom sa usilovať presadiť a uplatniť to nové, čo priniesol Pán Ježiš Kristus.
Je vôbec možné žiť novým, kresťanským spôsobom uprostred starého sveta? Nie je to neuskutočniteľný ideál? Vyskúšal to už niekto? Bol nám darovaný príklad takéhoto nového života. Týmto príkladom je život nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ako ho poznáme z evanjelií. Uprostred starého sveta on žil radikálne novým spôsobom. Žil tak preto, lebo to zodpovedalo jeho podstate. Žil tak preto, aby každému ukázal, že je to možné, a ako je to možné.
Uprostred starého sveta, ktorý si nachádza modly v pominuteľných veciach: v bohatstve, kariére, plytkej rozkoši, si má kresťan zachovať čistú a mocnú vieru v Pána Boha. -- Uprostred zúrenia zla, krivdy, nespravodlivosti, nezmyselného utrpenia si má kresťan zachovať vieru v konečné víťazstvo dobra. Nejde pritom o nepodložený optimizmus, ale o vieru v Boha, ktorý miluje život a má zvrchovanú moc, a nakoniec privedie v plnom rozsahu k víťazstvu dobro, pravdu, lásku, spravodlivosť. – Uprostred starého sveta, ktorý je utrápený o zajtrajšok, má sa kresťan cítiť pevne chránený v Božích rukách. – Uprostred starého sveta, ktorý sa trápi a sužuje pre bezvýznamné, pominuteľné veci, má kresťan ostať trvalo orientovaný na najvyššie hodnoty. – Uprostred sebeckého sveta, v ktorom sa každý krúti okolo svojej osoby a okolo svojich záujmov, má kresťan mať otvorené oči pre druhých ľudí, pre ich radosti i problémy. – Uprostred starého sveta, ktorý často prechádza ľahostajne a nevšímavo popri utrpení druhých, má kresťan všemožne pomáhať trpiacim. – Uprostred nespravodlivého sveta, ktorý spôsobuje krivdu a nespravodlivosť, má sa kresťan riadiť zásadou odpozorovanou z Ježišovho života a vyjadrenou apoštolom: Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé.
Žiť novým spôsobom uprostred starého sveta, to je spojené s rizikom a obeťami. Pán Ježiš zakúsil na sebe veľa nenávisti preto, že uprostred starého sveta žil novým spôsobom, že sa nedal nijakým pokušením strhnúť k starým, rozšíreným metódam života. Pretože nie je možné, aby sa bez tohto rizika a obetí dostalo do starého sveta niečo nové, sú Kristovi nasledovníci povinní brať na seba riziko a znášať obete. Žiť novým spôsobom uprostred starého životného štýlu nemá kresťan so zatrpknutosťou, s pocitom, že on je úbohý obetný baránok. Ani nemá kalkulovať s osobitnou odmenou za to, že v záujme nového života berie na seba riziko a obete. Samotný nový život, v ktorom už žije, je pre neho dostatočnou odmenou za všetko úsilie a prípadné utrpenie. Nový život, to je kus večnosti vnesený do starého sveta. Vedomie, že vždy, keď sa riadime pravidlami nového života, že vtedy žijeme uprostred starého sveta večným životom, by nás malo naplniť radosťou a dať nám silu k pokračovaniu.
Vplyv starého sveta, ktorý na nás každý deň dolieha, musí byť vyvážený stálym vplyvom nového života. Toto pôsobenie nového života získame tak, že sa budeme pravidelne stavať pod vplyv vznešenej Kristovej osobnosti, že sa budeme stavať pod vplyv veľkých kresťanských a humánnych osobností, že v modlitbe budeme otvárať svoje srdce pôsobeniu Božieho Ducha. To všetko sú spôsoby, ako uprostred starého sveta čerpať z večnosti silu k novému životu.
Musíme si uvedomiť ešte túto dôležitú vec: Kto uprostred starého sveta žije novým životom, buduje takto najkrajším spôsobom svoju osobnosť. Osobnosť sa totiž buduje mravným konaním, mravnými postojmi, mravnými rozhodnutiami.
I keď boj o nový život uprostred starého sveta trvá celý život, nestojíme v ňom na jednom mieste. Každé víťazstvo, ktoré dosiahneme, upevňuje v nás pozíciu nového života. To, k čomu sa spočiatku musíme tvrdo prebojovávať, stáva sa postupne, po mnohých víťazstvách, samozrejmosťou, nad ktorou sa už ani nepozastavujeme.
S duchovným vývojom, s postupným upevňovaním nového života mení sa aj citový sprievod nového života. Spočiatku sme naplnení obavami, či nové životné postoje budú u nás stabilné, a či budeme mať silu znášať riziká a obete. Spočiatku sme možno naplnení ľútosťou nad sebou pre nepríjemnosti, ktoré znášame kvôli vernosti Pánu Ježišovi, ale postupne sa tieto pocity odplavia z nášho srdca a pod pôsobením Božieho Ducha sa v našom vnútri objavuje vždy viac istoty, vnútorného pokoja a radosti.
Prečo apoštol tak veľmi zdôrazňuje, že sa kresťania majú radikálne odlišovať od starého pohanského sveta? Prečo Pán Ježiš Kristus povedal, že v starom svete majú byť jeho učeníci soľou zeme a svetlom sveta? Preto, že týmto novým životným postojom majú byť mnohí ľudia upozornení na kráľovstvo Božie a privedení ku kráľovstvu Božiemu. Ani zďaleka tu teda nejde iba o súkromnú záležitosť kresťana, ale o poslanie, ktoré cirkev dostala pre tento svet. Novým životom konajú kresťania misijnú službu uprostred starého sveta. Mnohí ľudia sa síce z nového životného štýlu vysmejú ako z nereálneho, ktorý sa nehodí do tohto sveta, ale nájdu sa i takí, ktorým dá nový život kresťanov látku na rozmýšľanie a ktorých to možno privedie k novému životu.
Tento text nás núti, aby sme sa kriticky pozreli na seba. Koľko situácií objavíme vo svojom živote, v ktorých sme sa jednoducho prispôsobili pravidlám starého sveta alebo nízkym popudom vlastného srdca a zapreli sme nový život, ktorého ako kresťania máme byť svedkami a realizátormi! Ak cirkev vo veľkom rozsahu prestane byť nositeľom nového, kresťanského životného štýlu, ak sa jej životné spôsoby nelíšia skoro ničím od sekulárneho sveta, alebo ak sa dokonca cirkev a jej jednotlivé spoločenstvá správajú horšie ako slušný sekulárny svet, ak ľudia o niektorých aspektoch cirkevného života musia povedať: Takéto spôsoby a takéto podrazy som nezažil ani v sekulárnom svete, tak potom už jestvovanie cirkvi ako cirkvi nemá opodstatnenie. Z tohto dôvodu sa v dejinách uskutočňoval a v prítomnosti sa môže uskutočňovať takýto Boží súd nad mnohými cirkevnými útvarmi. Soľ, ktorá stratí chuť a prestane plniť svoju funkciu, bude podľa Ježišových slov vyhodená von a pošliapaná.
Preto nám tieto slová treba chápať aj ako vážne varovanie na adresu cirkvi a na adresu každého jednotlivého kresťana. Pán Boh nám hrozí svojím súdom, ak nebudeme alebo prestaneme byť nositeľmi nového života, ktorý poslal vo svojom Synovi. Máme však krajšiu možnosť: bojovať každý deň o nový život v sebe, a tak plniť poslanie, ktoré nám v tomto svete dal Pán Boh aj ako cirkvi aj ako jednotlivým kresťanom.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
