V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. nedeľa po Veľkej noci (Kantate – Spievajte), Sk 16, 22 – 34

Milí bratia a milé sestry!
V priebehu niekoľkých minulých desaťročí utrpela cirkev vážne škody. K tým najväčším patrí, že nepriateľom cirkvi sa podarilo vo veľkej miere dosiahnuť – nie bez našej viny – sprivatizovanie viery a s tým spojené sprivatizovanie radosti. Množstvo – štatisticky zdá sa väčšina členov evanjelickej cirkvi – žije svoju vieru bez spoločenstva. Teraz nemyslíme na starých, chorých, nevládnych, na tých, ktorí ich opatrujú, či na mamičky s malými deťmi, ktorým pre vážne objektívne príčiny nie možné zúčastňovať sa služieb Božích.
Nemalo by nám byť ľahostajné, že v našej cirkvi žije vieru väčšina ľudí osamotene, privátne; ak vieru vôbec žije... Viera totiž nie je iba názor, ale predovšetkým denne žitý vzťah lásky, dôvery, úcty a poslušnosti Pánovi Ježišovi Kristovi a lásky k blížnym.
Mnohí si vieru sprivatizovali. Tvrdia, že ako a čo veria, aké dôsledky – prejavy má viera v ich žití, je vraj len a len ich privátnou vecou. Nevadí im, že je to v rozpore s Bibliou, na zvesti ktorej naša cirkev stojí. Písmo sväté nás napomína, aby sme neopúšťali svoje zhromaždenia (Žid 10, 25). Sprivatizovanie viery protirečí aj Augsburskému vyznaniu (AV), ktoré nesie naša cirkev vo svojom mene. AV cirkev definuje ako zhromaždenie – spoločenstvo veriacich (AV čl. 7 a 8), teda hovorí, že cirkev tvoria ľudia, ktorí sa zhromažďujú pri Božom slove a sviatostiach. Podľa AV cirkev nie je súčtom – množinou privátnych veriacich – ľudí bez spoločenstva, ale zhromaždením veriacich.
So sprivatizovaním viery úzko súvisí aj privatizácia radosti. Jedným z príkladov sprivatizovania radosti je neochota sobášiť sa. Sobáš je pritom skvelou príležitosťou, ako sa možno podeliť s radosťou z toho, že sa muž a žena majú radi, aj so širším spoločenstvom občianskej komunity či cirkevného zboru. Sobášom sa radosť z lásky stáva už nie len vecou snúbencov, ale na tejto radosti má podiel, tešia sa z nej príbuzní, občianska komunita i rodina cirkevného zboru. Sobášom radosť nie je sprivatizovaná, ale znásobená, rozmnožená.
Sobášom sa dar lásky medzi mužom a ženou prijíma nie ako samozrejmosť, ale s vďakou – s modlitbou, s Božím slovom a požehnaním. Kto vie s vďakou rozpoznať, že všetko, dobré, čo máme, je Boží dar, tomu nie je zaťažko podeliť sa o radosť s inými. Ten radosť neprivatizuje – ako sa to pri neochote sobášiť sa stáva viacerým párom.

Sú aj príklady iných situácií, keď sa širšie spoločenstvo nevie tešiť s tými, ktorí sa chcú so svojou radosťou podeliť, keď sa zriekame podielu na spoločnej radosti a tým ochudobňujeme sami seba. Ako ilustráciu spomeňme nesprávne chápanie konfirmácie. Dnes ju viacerí chápu iba ako slávnosti rodiny, príbuzných a samotných konfirmandov, a nie ako to, čím je – slávnosť cirkevného zboru. – Podľa účasti na konfirmačných službách Božích – sa neraz zdá, že schopnosť tešiť sa s inými, schopnosť vnímania dôvodov pre spoločnú radosť a vďaku, u nás nie je veľká.
Privatizáciu radosti či malú schopnosť spoločne sa tešiť nespomínam, aby som moralizoval alebo napomínal vás, ktorí chodievate na služby Božie pravidelne. Spomínam ju, lebo dnešná nedeľa Kantate (Spievajte) nás pozýva a podnecuje nezostať so svojou vierou a radosťou z Boha sám. Nedeľa Kantate nám pripomína: Nenechajte si zdroje vašej viery a radosti zarásť machom, zarásť burinou. Neprivatizujte si vašu vieru a radosť. Nanovo objavte silu, ktorá tkvie vo viere – v radosti z Boha.
Pavel a Sílas mali dostatok dôvodov k malomyseľnosti a reptaniu. Nespravodlivo zbití a zajatí, sedia vo vnútornom väzení – v najtemnejšom žalári s nohami zovretými do klady. Namiesto reptania, výčitiek a otázok: „Bože, prečo?“ sa okolo polnoci modlia a spevom chvália Boha (Možno to bola podobná pieseň, akou je „hymna všetkých väznených“, pieseň č. 211 z nášho ES: Otvorte mi krásnu bránu...). Títo muži sa modlia, spievajú a chvália Boha preto, lebo veria, že Pán Boh ich ani v najväčšej núdzi a pochybnostiach nenechá v „štichu“, že Hospodin na nich nezabudol. Veď kríž a prázdny hrob Ježiša Krista je znamením, že nie sme Bohom zabudnuté, ale nadovšetko milované a draho vykúpené Božie deti. Dôvera v Božiu lásku a blízkosť podnes pôsobí oslobodzujúco; mení pochybnosti na istotu, mení úzkosť na radostnú nádej.
Pri Pavlovi a Sílasovi – sťa odpoveď na ich chválospev – nastalo zemetrasenie. – Ako na objednávku. Dvere väzenia sa otvorili a väzňom sa uvoľnili okovy. Majú možnosť utiecť z väzenia a dostať sa na slobodu. No Pán Boh má iný plán. On chce oslobodiť ľudí z vnútornej neslobody, z ich stratenosti – zatratenosti. Hospodin otvára aj iné dvere, ako dvere väzenia. Žalárnikovi – pánovi riaditeľovi Ústavu na výkon väzby, zvesťou Božieho slova cez apoštolov, otvára Pán Boh dvere srdca. Žalárnik hlboko dotknutý evanjeliom, túži patriť živému Bohu. Preto sa nechá pokrstiť i so svojou domácnosťou. Vieru a radosť z odpustenia, radosť z toho, že je prijatý Bohom, si pán riaditeľ väznice neprivatizuje. Krst prijíma on i jeho domáci. Neplatí to, čo u nejedného z našich súčasníkov: Viera či radosť z Boha je moja súkromná vec, ale biblické: „Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi“ (Joz 24, 15).
Pokušenie privatizovať si vieru či radosť z Boha nás neobchádza. Náš text zo Skutkov apoštolov je však mocným svedectvom, že spoločný spev – modlitby môžu otvoriť nielen dvere, ale otvoriť aj srdcia ďalších ľudí pre vieru v Ježiša Krista. Preto si neprivatizujme vieru, ani radosť z Boha. Preto Ho spoločne oslavujme – aj tu, na službách Božích, na ďalších podujatiach v našom cirkevnom zbore. Znovu a znovu objavujme, aká moc je v spoločnej oslave Boha. Oslavujme Hospodina, verme v Ježiša Krista a radujme sa z Neho – nie len privátne, ale aj spoločne, verejne. Pretože kríž a prázdny hrob Ježiša Krista je znamením, že nie sme Bohom zabudnuté, ale nadovšetko milované a draho vykúpené Božie deti. Veď ktovie, koho cez to, že Hospodina chválime, môže Pán Boh priviesť k novému životu. Aj naše oslavovanie Boha – slovami i činmi – si Pán cirkvi môže použiť ako prostriedok, ktorým otvára srdcia ďalších ľudí pre vieru, pre večný život.
Nedeľou Kantate i celou zvesťou Písma sme volaní k oslavovaniu Boha. On, náš Pán, nešiel cestou tých, ktorí sú v očiach sveta múdri, slávni a mocní. – Ktorí stoja v žiari reflektorov, kamier a fotoaparátov. Naopak, Boh sa ponížil a v Ježišovi prišiel k všetkým, ktorí sú preťažení bremenom hriechu a životných problémov (por. Mt 11, 28). Náš Pán sa skláňa k nám, hriešnikom. Ježiš chváli nebeského Otca, že sa nevyjavil iným spôsobom. Boh nepotrebuje blesky fotoaparátov, ani svetlá reflektorov či objektívy kamier. On je slávny. A Jeho sláva sa stáva zrejmejšou, keď Ho my, nehodní a hriešni, chválime slovom i životom.
Pripojme sa k tomuto chválospevu. Veď aj našu oslavu Boha si Pán môže použiť ako prostriedok, ktorým otvára srdcia ďalších ľudí pre vieru, pre večný život.

Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.