3. nedeľa po Veľkej noci, 1. Korintským 1, 4 – 9
„Neprestajne ďakujem Bohu za vás, za Božiu milosť, ktorej sa vám dostalo v Kristovi Ježišovi, že ste v Ňom boli obohatení všetkým, každým slovom a všetkou známosťou, len čo sa utvrdilo medzi vami svedectvo o Kristovi, takže nemáte nedostatok v nijakom dare milosti, očakávajúc zjavenie sa nášho Pána Ježiša Krista. On vás aj utvrdí až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.“ (1. Korintským 1, 4 – 9)
Milí bratia a milé sestry!
Skúsme trochu zablúdiť v pamäti a spomenúť si, čo pekné sme zažili v cirkvi. Tu, v našom cirkevnom zbore. Niekomu prídu na služby Božie, inému stretnutia pre tú-ktorú generáciu. Ďalší môže myslieť na tábory pre deti a dorastencov, na dobrý koncert či na posilňujúce momenty pri Večeri Pánovej. A mohli by sme tento zoznam rozširovať o iné požehnané chvíle.
Aj apoštol Pavel spoznal, že spoločenstvo kresťanov je niečo mimoriadne. Veriacim v Korinte píše: „Neprestajne ďakujem Bohu za vás“. Iste, nik z nás nie je apoštol Pavel, predsa: premýšľajme, či sa s jeho vyznaním vieme stotožniť a pri pomyslení na zbor vieme povedať: Ďakujem Bohu za vás. Keď to konkretizujeme, či viem-e vyznať: Ďakujem Bohu
za vernú službu vás, ktorí sa venujete deťom, dorastu, mládeži,
za ochotu a obetovaný čas vás, ktorí ste členmi presbyterstva, spevokolu, ktorí vediete tieto, či ďalšie spoločenstvá, grémiá a výbory v našom zbore;
za vás, ktorí podporujete cirkev finančne i praktickou pomocou, službou starým a chorým;
za vás, ktorí sa zhromažďujete k počúvaniu Božieho slova i za tých, ktorí už síce prísť nevládzu, ale za cirkevný zbor sa modlia.
Opäť by sme mohli tento zoznam rozširovať.
Bratia a sestry, učme sa od apoštola Pavla vnímať cirkevný zbor ako čosi vzácne. Nie je samozrejmé, že sa smieme slobodne stretávať, že tvoríme cirkevný zbor, že máme bratov a sestry, s ktorými nás spojil Kristus. Keď Pánu Bohu ďakujeme za spoločenstvo cirkvi, za bratov a sestry vo viere, potom ich prestávame chápať ako súperov, nemôžeme nimi opovrhovať, odvrátiť sa od nich, nemôžu nám byť ľahostajní. Keď Bohu ďakujeme za cirkev – za ľudí, ktorí ju tvoria, budeme sa varovať vnášať do cirkvi spôsoby sveta – napr. vidieť najmä to, čo sa nedarí a nie aj to, čo je dobré, budeme sa varovať dvojtvárnosti a kritiky, ktorá nie je konštruktívna.
Keď Bohu ďakujeme za spoločenstvo cirkvi, potom sa tešíme na nové stretnutie s bratmi a sestrami vo viere. Keď sa odvážime ďakovať Bohu za cirkev, budeme stavať mosty, dávať iným chuť a motiváciu ku konaniu dobrého a potom aj to, čo je v cirkvi hodné kritiky, dokonca i naše sklamania, nás posunú vpred.
Všimnime si: Pavel ďakuje Bohu za cirkevný zbor v Korinte, zároveň však o tom píše aj veriacim v Korinte. Nie preto, aby sa im zaliečal, ani preto, aby vytvoril priateľskú atmosféru prv, ako ich bude napomínať. (Keď sa doma začítate do tohto listu, uvidíte, že ich mal v mnohom čo napomínať, zbor v Korinte vonkoncom nebol dokonalý.) Vďačnosť nie je pre Pavla – a kiež ani pre nás, záležitosťou formálnej slušnosti, nie je iba vecou zdvorilosti, a už vonkoncom nie líškaním či pascou. Je prejavom vedomia, že iba Boh môže dať svoju milosť, skrze ktorú vzniká v srdciach ľudí viera a títo ľudia tvoria cirkev.
Aké rozdielne je, keď sa navzájom prijímame ako ľudia, ktorým Kristus prejavil svoju milosť – svoju odpúšťajúcu náklonnosť – aké odlišné je to od toho, keď dívame na seba zvrchu alebo sme voči sebe ľahostajní. Aké iné je to v cirkevnom zbore, kde navzájom ďakujeme Bohu jedni za druhých, kde sa chápeme nie ako konkurenti, ale ako dar od Boha. Tam nám je dobre. Tam prežívame radosť a povzbudenie. Tam sa spolu dokážeme tešiť i plakať, oslavovať Krista a – podľa Jeho príkladu – niesť vzájomne bremená jedni druhých.
Dôvodom vďaky je Božia milosť – Božia nezaslúžená dobrota, v ktorej sa k nám Pán sklonil; obzvlášť v obeti Ježiša Krista za nás. To, že patríme spolu, že tvoríme cirkev, nie je predne naša iniciatíva, ale Božie dielo. A Boh nás v Ježišovi Kristovi hojne obohatil. Koľkí dnes považujú Pána Boha za Toho, kto akurát „pokazí hru“. Písmo sväté nám vraví, že Boh nie je kaziteľom hry, ale Tým, kto nám priateľsky žičí. Pavel píše v Liste Rímskym (8, 32): „Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ A v 2. liste Korintským (8, 9): „Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že bohatý schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou.“ Boh nie je kaziteľom hry, nie je neprajníkom, ale nás obohacuje, hojne obdarúva. Len premýšľajme a zrátajme, čím všetkým obohatil Pán Boh náš život! Keď o tom budeme uvažovať, ak sa sústredíme na to, čo od Boha prijímame, nie na seba, nie na svoje pocity a obavy, potom budeme mať pevný základ našej viery. Je ním to, čo Boh pre nás koná – Jeho milosť – nás obohacujúca. Pevným základom našej viery je Pánova odpúšťajúca náklonnosť voči nám nehodným, ktorú nám Boh preukázal vo svojom Synovi.
To, čo si chceme zobrať ako nosné z posolstva Božieho slova, je Božia vernosť. Stojí v ostrom protiklade s našou nevernosťou Bohu. My sa Pánu Bohu neraz a rozličným spôsobom spreneverujeme, ale Boh je verný. Je hodno vrátiť sa k vernému Bohu, k Ježišovi Kristovi. Nie v nás sú zdroje zotrvania vo viere, ale vo vernom Bohu. On, ktorý nás povolal k viere, ktorý nás prijal do svojej cirkvi, je a zostáva nám verný – i vtedy, keď sa Mu spreneverujeme, keď opúšťame „Božiu cestu“. Ani naša viera, ani naša spása nezačína naším rozhodnutím a nekončí našou spoľahlivosťou. Je založená na Bohu, na Pánovej vernosti k nám – od začiatku až do konca.
Biblia hovorí, „my milujeme, lebo On (Boh) nás miloval ako prvý“ (1J 4,19). Praktizovanie lásky k Bohu i ľuďom s teda nedeje, nemá diať, aby sme si Boha naklonili, ale preto, že nás obohatil svojou milosťou, že nám je verný. Na základe toho sme aj my povolaní preukazovať lásku Bohu i našim blížnym. Môžeme sa tomu učiť aj z Božieho stvorenstva. Počas tohto víkendu je naše mesto otvorené pre mnohých hostí. S deťmi sme včera navštívili ZOO. Bolo milé vidieť, ako si opice navzájom pomáhali zbavovať sa parazitov – jedna čistila od nich druhej srsť. Ak to dokážu už tie nemé tváre,. I my sme povolaní preukazovať lásku blížnym. Nie z vlastných zdrojov a síl, ale posilňovaní spoločenstvom Božej cirkvi.
Neprestaňme si dar spoločenstva cirkvi vážiť a byť zaň vďační.
Amen.
Pramene: A kámen je ten tam (vyd. Ochranovský seniorát pri ČCE, Dištrikt Jednoty bratrské, 2000); Ľudovít Fazekaš: Prvý list Korinťanom (vvd. UMB PF, B. Bystrica 1997); myšlienky Marcely Sabovej z jej homiletickej prípravky k 18. NE po Trojici vypracovanej pre ZED LOS ECAV, samizdat 2006.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
