3. nedeľa po Veľkej noci – Nedeľa Biblie, Žalm 8
Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi! Velebu svoju rozprestrel si nad nebesá. Z úst detí a tých, čo sú pri prsiach, si pevnosť založil proti svojim protivníkom, aby si umlčal nepriateľa i pomstiteľa. Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? O niečo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil. Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy: Všetky ovce i voly, aj poľnú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo chodí morskými cestami. Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi! (Žalm 8)
Dnešná nedeľa je v našej cirkvi nedeľou Biblie. S Bibliou sa stretávame na každých službách Božích, a to v liturgických textoch, v kázňovom texte, v samotnej kázni ako aplikovanom výklade Božieho slova. Napriek takémuto pravidelnému každonedeľnému, a u mnohých kresťanov každodennému stretaniu s Bibliou má dobrý zmysel pripomenúť si občas trochu dôraznejšie význam Biblie pre náš ľudský život. Význam Biblie pre človeka je mnohoraký. Dnes by sme si z tohto veľkého množstva myšlienok chceli uvedomiť aspoň jednu vec: Čo sa z Biblie dozvedáme o nás samých, o našej ľudskej bytosti. Javí sa nám síce ako celkom samozrejmé, že my ľudia sme, že existujeme. Ale v tichých chvíľach zamyslenia sa nás zmocňuje túžba poznať a vedieť povedať o ľudskej existencii niečo hlbšie, podstatnejšie. Preto s touto otázkou a túžbou otvárame Bibliu, aby sme si na príklade jedného pozoruhodného žalmu, žalmu ôsmeho, uvedomili vždy aktuálny význam tejto svätej knihy.
Je dôležité, aby človek pochopil, poznal svoje miesto vo svete. Kto nevie, aké je jeho miesto, aké je jeho určenie, robí mnoho chýb a neraz sa v dôsledku toho vrhá do nešťastia. Filozofia sa snaží objaviť a formulovať, aké je miesto, poslanie, určenie človeka. K odpovedi na túto otázku sa totiž nemožno priblížiť povrchným, ale iba hlbokým rozmýšľaním. Hlbšie než filozofické úvahy, hlbšie než ľudská múdrosť preniká Božie slovo. Biblia v rozličných formuláciách ukazuje, aké je miesto človeka v tomto svete. Medzi hlboké pohľady, ktoré hovoria na túto tému, patrí aj 8. žalm.
V tomto žalme je vyjadrený úžas človeka nad Božím stvoreným svetom, nad prírodou, nad vesmírom. K hlasu človeka, ktorý pred niekoľkými tisícročiami napísal tieto slová, môžeme sa bez všetkého pripojiť aj my, moderní ľudia. Lebo máme dôvody žasnúť nad Božím stvoreným svetom ešte omnoho viac ako ľudia v starých dobách. Veda nám totiž o prírode na našej zemi a vo vesmíre odhalila toľko úžasných vecí, že nás to napĺňa najhlbším údivom. Kto je ešte schopný čudovať sa, ten má k tomu v Božej prírode nesmierne množstvo príležitostí. Príroda so všetkými svojimi zákonitosťami, vnútornou pospájanosťou, účelnosťou vedie k úžasu človeka veriaceho i neveriaceho.
Kto neverí v Boha, musí vesmír a prírodu na našej Zemi chápať ako anonymné dielo bez autora. Kto verí v Boha, ten sleduje v prírode stopy Božej stvoriteľskej činnosti. Autor žalmu používa obraz z ľudského života a o vesmíre hovorí ako o diele Božích prstov. Myslí to, pravdaže, v prenesenom, obraznom zmysle. Kedykoľvek sa veriaci kresťan dozvie z kníh a médií niečo nové o prírode, vždy si môže a má povedať: Aj toto stvoril Boh, v ktorého verím; moja úcta k Stvoriteľovi je zo dňa na deň väčšia. Tak robí aj autor nášho žalmu. Na začiatku i na konci žalmu, v ktorom vyjadruje svoj údiv nad Božím stvoriteľským dielom, vzdáva Pánu Bohu chválu týmito slovami: „Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne tvoje meno na celej zemi!“
V nepredstaviteľne veľkom vesmíre je človek ako zrnko prachu. Veľa záleží na tom, na akom pozadí pozerá človek na seba. Keď si uvedomí veľkosť prírody, do ktorej je zasadený, musí sa ho zmocniť pocit vlastnej malosti. Keď má na mysli ohromné vzdialenosti vo vesmíre a ohromné rozmery nebeských telies, pocit vlastnej nepatrnosti sa ešte vystupňuje.
Začali sme uvažovať o otázke: Aké je miesto človeka vo svete? Pri úvahách o prečítanom žalme začína sa nám pomaly rysovať odpoveď na túto otázku. Človek má mať na pamäti svoju malosť. Má si uvedomiť, aký je nepatrný v ohromnom Božom stvorenom svete. Obyčajne sa nás chcú zmocniť iné pocity, iné myšlienky: velikášske myšlienky, myšlienky o tom, akí sme veľkí, akí sme významní, akí sme dobrí. Vtedy by sme mali preniesť svoj pohľad na hviezdy, na nekonečné množstvo vzdialených svetov. Taký pohľad človeka predsa trocha vylieči z jeho velikášstva.
Autor žalmu je prekvapený veľkosťou sveta. Je prekvapený malosťou človeka v pomere k prírode a vesmíru. Ale okrem toho je tu ešte niečo, čo ho prekvapuje: „Čo je človek, že naň pamätáš a čo syn človečí, že sa ho ujímaš? Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy, všetky ovce a voly a poľnú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo chodí morskými cestami.“ Čo autora žalmu napĺňa údivom, je toto: Že nekonečný Boh má na pamäti malého, nepatrného človeka.
Toto je ďalšia časť odpovede na otázku, aké je miesto človeka vo svete. I keď je človek taký nepatrný, Boh o ňom vie. I keď je človek taký nepatrný, nie je zabudnutý. Kto chodí stále s týmto vedomím, ten nosí vo svojej duši pokoj, vyrovnanosť. Pocit, že sme v tomto šírom svete zabudnutí, by bol strašný. Pri domyslení do dôsledkov by viedol k zúfalstvu. Istota, že Boh o nás vie a má o nás záujem, vyháňa z duše strach a vkladá do nej pokoj.
V čom vidí autor žalmu Boží záujem o človeka? V tom, že Boh urobil človeka pánom nad dielom svojich rúk. Už na začiatku Biblie sa hovorí o tom, že Pán Boh dal človeku k dispozícii mnoho zo svojho stvoriteľského diela. Človek sa zmocňuje vždy viac a viac pokladov v prírode. Podľa Biblie je to celkom v súlade s programom, ktorý dal Boh človeku v tomto svete. Poznať a ovládnuť prírodu – to je teda ďalšia časť odpovede na otázku, aké je miesto človeka na svete, čo všetko patrí k jeho určeniu. Zvieratá, ktoré nemajú myseľ tak prebudenú ako človek, a ktoré nemajú voľné ruky k práci, nemajú ani také postavenie, aké je pririeknuté človeku. Človek má v prírode zvláštne, privilegované postavenie. Práve toto napĺňa autora žalmu takým údivom.
Náš údiv je ešte nekonečne väčší. Svoj záujem o človeka, o nás dal Pán Boh najjasnejším možným spôsobom najavo tým, že nám poslal svojho Syna Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa. Z toho vidíme, že jeho vzťah k nám nie je mechanický, ale celkom osobný. K údivu autora žalmu pripájame svoju osobitnú vďačnosť za Boží osobný prístup ku každému z nás. Spasiteľné, zachraňujúce poslanie Ježiša Krista musí stáť na veľmi dôležitom mieste pri hľadaní odpovede na otázku, aké je naše miesto, naše postavenie vo svete.
Vraciame sa k tomu, čo o postavení človeka vo svete hovorí prečítaný žalm. Program, ktorý dal Stvoriteľ človeku, je v porovnaní s ostatnými živočíchmi v prírode veľmi vznešený. Ale tento program má svoje hranice. Kto chce správne pochopiť, aké je jeho miesto v živote, vo svete, ten musí vedieť aj o týchto hraniciach. Tak často ľudstvo na ne zabúda. Preto treba o nich hovoriť. To, čo človek dostal k dispozícii, sa dá používať na rozvíjanie života, ale dá sa to postaviť aj do služby záhuby a smrti. Stvoriteľ chce, aby si človek dobrovoľne vybral len jednu z týchto dvoch možností. Všetko, čo dostal od Pána Boha k dispozícii, má človek postaviť do služby života.
Žiaľ, túto hranicu človek veľmi často prekračuje. Devastovanie Božej prírody, zneužívanie prírodných prostriedkov na vojny a všetko, čo s nimi súvisí, nespočetné príklady zneužívania Božích darov na poškodzovanie a ničenie života. To všetko sú príklady toho, ako hrubo vie človek zneužiť rozum a prostriedky, ktoré dostal od Pána Boha. Ale aj v našich drobných každodenných životoch prekračujeme tak často Bohom stanovenú hranicu, a dary, ktoré nám dal Pán Boh, dávame nie vždy do služby života, naopak, tak často ich zneužívame na kazenie života. Toto rozhodne nie je naše určenie. Všetky Božie dary treba využívať na rozvíjanie života.
Existuje ešte druhá hranica. Pán Boh dal človeku v prírode privilegované postavenie, ale nedal mu ho na to, aby sa povyšoval na Božie miesto. Človek má ostať človekom, má si byť vedomý svojej malosti a obmedzenosti. Nemá prekračovať stanovenú hranicu, nemá túžiť po tom, aby sa stal bohom. Ale ľudia rozličným spôsobom chcú tak často dosiahnuť práve toto. Nepovedia síce: Chceme sa stať bohom, ale pri všetkom sebectve, pri všetkej pýche, pri všetkom povyšovaní sa, pri všetkej túžbe po lichotení nachádza sa v podvedomí človeka táto skrytá túžba. Aj každý z nás bez výnimky prekračuje túto hranicu. Ale len ten žije podľa Božieho určenia, kto túto hranicu rešpektuje a nechce uchvátiť miesto, ktoré patrí len Pánu Bohu. To ostatne nie je ani možné. Ale človek, ktorý toto chce vedome alebo neuvedomene dosiahnuť, vrhá do nešťastia seba a mnohých iných okolo seba. O tomto nebezpečenstve nám treba vedieť, aby sme sa ho mohli vyvarovať.
Proti tomuto pokušeniu dôrazne hovorí náš žalm. Na začiatku i na konci sú slová, ktoré sme už citovali, slová o veľkosti a vznešenosti Pána Boha: „Ó Hospodine, Pane náš, aké slávne je tvoje meno na celej zemi.“ Tieto slová na oslavu Pána Boha majú nás sprevádzať celý život. Tak ako stoja na začiatku a na konci žalmu, tak majú stáť na začiatku a na konci každého nášho dňa, na začiatku a na konci každej našej práce. Ony majú byť rámcom celého nášho života, každého nášho počínania. Keby sme si tieto slová pravidelne opakovali a o nich rozmýšľali, vyhnali by sme zo svojej duše démona pýchy a povýšenectva.
Aké je miesto človeka vo svete? Na záver zhŕňame poučenie, ktoré sme k tejto téme našli v prečítanom žalme. V duši máme stále nosiť myšlienku, aký vznešený je Stvoriteľ, aké veľké, dokonalé a ešte vždy tajomné je jeho dielo. Na tomto pozadí si máme uvedomiť, akí sme my ľudia nepatrní. A s vďakou myslieť na to, že napriek tomu nám Pán Boh dal vo vesmíre a prírode zvláštne postavenie. Všetky dary, ktoré nám dal, máme však postaviť do služby života. V pyšnom sebapovyšovaní nemáme prekračovať hranicu, ktorú nám Pán Boh postavil. Kto toto poučenie žalmu bude nosiť v mysli, priblíži sa k tomu, čo sa nazýva skutočný človek.
Toto je jedno dôležité posolstvo a súčasne jedna dôležitá lekcia, ktorú nám ponúka Biblia. Takýchto tém, posolstiev, lekcií je v Biblii omnoho viac. Dnešná nedeľa Biblie by nás mala povzbudiť, aby sme tieto témy v Biblii objavovali a v ich svetle vždy presnejšie chápali a podľa toho aj formovali svoj život.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
