V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. list Tesalonickým 4, 3a

„To je vôľa Božia: vaše posvätenie“ (1. list Tesalonickým 4, 3a) v kontexte v. 1 – 8

Milí bratia a milé sestry!
Blížia sa sviatky Svätého Ducha, ktoré sú zároveň aj pripomienkou vzniku cirkvi. Formou piesne, alebo slovami Apoštolského vierovyznania, vyjadrujeme nedeľu čo nedeľu to, čo je naším presvedčením: „Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých.“ – Zároveň platí, že to, čo sa (aj v cirkvi) často opakuje, býva najväčším trpiteľom, napríklad Otčenáš alebo aj Viera všeobecná kresťanská. Vzniká nebezpečenstvo, že budeme odriekať len isté naučené formulácie bez toho, aby sme im v hĺbke srdca porozumeli.
Ako rozumieť slovám vyznania: „Verím spoločenstvo svätých“?
Od nášho krstu patríme do spoločenstva svätých. Slovo „svätý“ znamená oddelený pre Boha, byť prijatý do spasiteľného spoločenstva s Bohom. Sú ľudia, ktorých pápež prehlásil za svätých. Stalo sa tak dlhší či kratší čas po ich smrti, po kritickom skúmaní ich života cirkevnou komisiou a nesmel chýbať dôkaz, že vykonali nejaké zázračné skutky. To je rímske chápanie svätých. Biblia však svätých poníma inak. Ako? Aká je biblická predstava o svätých?
Písmo nemyslí na bezchybných „nadľudí“, ale pod svätými mieni tých, ktorí patria k Bohu, lebo sú im odpustené ich hriechy. Svätí sú podľa Biblia tí, ktorí vierou prijali, že Ježiš podstúpil smrť namiesto nich a veria, že pre Kristovu obeť im Pán Boh nepočíta previnenia a sú Božím vlastníctvom. Sú prijatí do spasiteľného spoločenstva s Bohom.
Ako Boží svätí nie sme pomníkom, nemennou mŕtvou sochou. Naopak, Pán Boh, ktorý nás povolal do spoločenstva so sebou na nás pracuje. Chce premieňať náš charakter. „To je vôľa Božia: vaše posvätenie“ (1Tes 4, 3a). Všetko, čo konáme, myslíme, cítime, má byť určované Božím – Svätým Duchom. Nie vždy je to pohodlné. Preto napomínanie apoštola Pavla k posväteniu, nie je nadbytočným.
Pán Boh nás, kresťanov, povolal, aby sme svojím životom ukázali príklad toho, čo značí žiť podľa Božej vôle. Pán Ježiš hovorí: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 5, 16).
Ľudí dnes málo zaujíma naše učenie, dogmy, teológia, no Božím Duchom napĺňaný a obnovovaný život ich dokáže osloviť. Ktosi povedal, že kresťanská viera a láska sú ako rieka. Niekto sa v nej kúpe – pláva v nej, iný sa v nej topí a niekto iba chodí po brehu. Ako je to s nami? Plávame v živých vodách Ducha, alebo je naša viera povrchná, je iba chodením po brehu? V žití nás, kresťanov, ide o to, aby sa Božie spôsoby v nás tak hlboko zakorenili, ako schopnosť plávať. Vo vode niet času na dlhé rozjímanie. Kto v hlbokej vode nepláva, toho život je vážne ohrozený. Výzva k posväteniu znamená: Plávaj vo viere, netop sa v nej, nekráčaj iba po brehu.
Posvätenie znamená, že všetko, čo konáme, cítime, to, ako zmýšľame, má byť určované Duchom Svätým. On pôsobí cez slová Biblie. I keď sa človek nechá viesť Svätým Duchom, nezmení na dokonalú, bezchybnú bytosť. Ak padne, nebude však maskovať svoje previnenie, nebude si hnisavú ranu hriechu prikrývať čistými obväzmi, ale vystrie ruky k Bohu, aby ho z pádu pozdvihol, aby jeho hriech uzdravil.
Život určovaný Božím Duchom, nepokrytecká viera v Ježiša Krista, je podnes oslovujúca. Formuje náš život a pretvára ho od koreňov až k drobným prejavom v praktických vzťahoch. Život v posvätení značí, že uprostred pohanskej zmyselnosti a bezuzdnosti sú veriaci kresťania svedkami čistoty a bratskej lásky (por. 1Pt 2, 12; Filip 2, 15).
Čo znamená posvätenie dnes? Nie je možné dať na to paušálnu, všeobecnú odpoveď, veď žijeme v rozličných situáciách a okolnostiach. Znamená to napr., že sa nenecháme ovplyvniť novodobými pohanskými spôsobmi, ktoré nám dnes servírujú médiá. Robia reklamu tomu, čo Biblia (R 1, 24 – 27) označuje za protiprirodzený styk, za čosi, čomu Pán Boh nežehná. Posvätenie tiež znamená, že nebudeme za normálne pokladať to, čo je síce bežné – v masovej miere rozšírené, no v Božích očiach nie normálne, totiž tzv. voľnú lásku. Voľná láska je protiklad sám v sebe. – Akoby ten, kto miluje, bol alebo mohol byť niekedy voľný. Spomeňme lásku matky k bábätku. Matka nie je voľná, je k svojmu dieťatku pripútaná. Nie otrockým putom, ale putom lásky. V prirodzenej povahe lásky je zaväzovať sa. A tak aj inštitúcia manželstva preukazuje normálnemu človeku česť tým, že ho berie za slovo, keď vyznáva (partnerke/partnerovi): Mám ťa rád/rada, milujem ťa.
Navonok žijeme v kresťanskej krajine. I v súčasnosti je však nemálo prejavov pohanstva, mravnej svojvôle a bezuzdnosti. Žiť v posvätení znamená, že svojimi postojmi dáme najavo, že pred Bohom nejestvujú žiadne privátne záležitosti, nijaké súkromné veci, do ktorých Hospodina nič. Naopak, Ježiš Kristus je Pánom aj najintímnejších pohnútok a oblastí v našom žití. Pánom aj nad vzťahmi medzi pohlaviami, Pánom nášho osobného života, manželstva, Pánom našich rodín.
Prečo je zachovávanie Božích poriadkov pre manželstvo a rodinu dôležité, si priblížme na príklade. U väčšiny živých tvorov si mláďa vyžaduje starostlivosť rodiny iba počas niekoľkých mesiacov, výnimočne počas jednej dvoch sezón. Naproti tomu ľudské „mláďa“, dieťa, nie je schopné samostatne prežiť najmenej po dobu 7. rokov a spravidla i dlhšie. Reprodukcie je schopné v 11-tich či 12-tich rokoch, no postarať sa o vlastné „mláďatá“ až o ďalších 6 rokov, či ešte neskôr. Preto ľudské spoločenstvá vyžadujú stabilnú spoločenskú jednotku, ktorá by sa po značnú časť života starala o deti. Vzhľadom na to, je podľa Božej vôle manželstvo viac ako len časovo obmedzená zmluva. Iste, s láskou medzi mužom a ženou Boh ľuďom dáva aj obšťastňujúcu radosť, no ona pretrváva, len ak manželia spolu žijú v úcte a ohľaduplnosti – slovami 1Tes 4. kapitoly, ak je medzi nimi posvätnosť a úctivosť, nie pohanská sebecká žiadostivosť (v. 4 – 5).
Posvätenie patrí k nášmu povolaniu ako kresťanov. Boh sám nad ním bdie, On pracuje na našom vnútri. Kto o to nestojí, kto o toto formovanie Božím Duchom nedbá, privoláva na seba Boží súd. Pánovi sa raz budeme zodpovedať z toho, či sme s blížnymi – i našimi domácimi zaobchádzali podľa Božej vôle. A to je vôľa Božia: naše posvätenie (1Tes 4, 3); lebo Boh nás nepovolal k nečistote, ale v posvätení (1Tes 4, 7). Jemu sa máme páčiť (1 Tes 4, 1). Boh predovšetkým, je divákom, publikom nášho konania. Pán Boh z nás chce mať ľudí, ktorí iným ukážu, aké pozitívne dôsledky má to, že patríme do spoločenstva svätých.
Kto nasleduje Krista, žije podľa Božieho slova, ten dovolí, aby ho Pán Ježiš menil, aby sa jeho charakter stával čo najpodobnejším Kristovmu charakteru. Dovolí to nie iba jednorazovo, dočasne, ale deň čo deň, týždeň čo týždeň, po celý život. – To je vôľa Božia: naše posvätenie. Pán nám je verný, i vtedy, keď my zlyháme, keď klesneme. Žijeme z toho, že Svätá Boh sa nás – svojich svätých – nevzdáva. Preto túto Jeho lásku a vernosť sa nevzdávajme ani my Jeho. Nezriekajme sa Božieho povolania žiť v posvätení, v zodpovednosti pred Bohom. Žime vo vedomí, že Boh predovšetkým, je divákom, publikom nášho počínania. Tiež, že tak má svietiť naše svetlo pred ľuďmi, aby videli naše dobré skutky a velebili nie nás, ale nášho Otca, ktorý je v nebesiach (por. Ž 115, 1; Mt 5, 16). – Aby náš život orientoval na Pána Boha aj ďalších ľudí. Amen.

Pramene:
Karl Heinz Neukamm – Andacht /24. 10/: in: Feste Burg – Andachtsbuch 2004 /24. 10./ (Freimund-Verlag, Neuendettelsau 2003); Hrsg. von: Hildegard Führ und Heinz Blauert: Halt uns bei festem Glauben 1969 – 2-tes Halbjahr Andacht /20. 11./ (Evangelische Verlagsanstalt, Berlin 1969);
Dr. J. L. Hromádka - výklad /21. 12./: in: Na každý den 1961 (vyd. Kalich, Praha 1960);
Erazim Kohák Svoboda, svědomí, soužití (vyd. Slon /Sociologické nakladatelství/, Praha 2004);
Hana Pinkerová, Karel Řežábek: Mozaika (vyd. Postilla, Brno 2002).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.