Prvý list Korintským 7, 29 – 31
Ale prízvukujem, bratia, čas je krátky! Ostatne, aj ženatí nech sú, akoby nemali ženu, a plačúci, akoby neplakali, a radujúci sa, akoby sa neradovali, a kupujúci, akoby nič nemali, a tí, čo užívajú svet, akoby neužívali, lebo spôsoby tohto sveta hynú. (Prvý list Korintským 7, 29 – 31)
Toto sú slová, ktoré hovoria o vnútornej slobode, o vnútornom odstupe od dočasných hodnôt, ktoré máme v tomto svete. Nielen hovoria o vnútornej slobode, ale chcú nás naučiť vnútornej slobode. Človek môže byť otrocky pripútaný na veci, ktoré ho obklopujú, ktoré má, ktoré mu prirástli k srdcu, a na druhej strane môže to síce všetko mať, žiť v tom, používať to, ale súčasne byť voči tomu všetkému vnútorne slobodný. Svoju otrockú poviazanosť človek často ani nepozoruje, svoje vnútorné otroctvo si neuvedomuje. Ale otroctvo je otroctvo, či človek o tom vie či nevie. Písmo sväté nám otvára oči, aby sme spoznali svoje zotročenie vecami okolo nás a aby sme sa usilovali dosiahnuť slobodu.
Človek môže byť otrokom pozemskej radosti, otrokom vecí, ktoré mu spôsobujú radosť. To sa stáva vtedy, keď sa jeho srdce neodpútateľne zviaže s týmito vecami, keď sa z nich teší ako z najvyššieho šťastia, keď sa veľmi bojí, žeby ich mohol stratiť, lebo by to pokladal za veľké stroskotanie svojho života, keď sa vo svojich citoch, myšlienkach slovách neprestajne vracia k týmto veciam, keď si nevie predstaviť, žeby mal byť od nich odlúčený. Je to zdanlivo príjemné otroctvo a človek ho nevníma ako otroctvo. Ale skutočnosť je, že takýto človek nie je slobodný, ale veľmi zotročený. Mnohé z tých vecí potrebujeme k životu, ale je veľký rozdiel, či človek k nim pristupuje s otrockou pripútanosťou alebo s vnútornou slobodou.
Otrocká pripútanosť sa prejavuje v praktických postojoch a správaní človeka v súvislosti s takýmito vecami. Ak ich chce získať, obetuje im prakticky všetko. Ženie sa za nimi bez ohľadu na to, či porušuje etické zásady, mravné princípy, bez ohľadu na to, či tým spôsobí krivdu a bolesť druhým ľuďom. Ak ich nedosiahne alebo ak ich stratí, keď ich už za nejaký čas mal, pociťuje to ako hroznú tragédiu. Nie on ovláda tieto veci, ale tieto veci ovládajú jeho. Takéto vnútorné zotročenie nie je dôstojné človeka, ktorý bol stvorený na Boží obraz.
Apoštol videl ľudí takto zotročených, a na ich adresu napísal slová: „Tí, ktorí sa radujú, nech sú, akoby sa neradovali.“ Nekáže zahodiť takéto veci, ale chce priviesť ľudí k tomu, aby sa vnútorne, svojím srdcom od nich odpútali, aby vedeli voči nim zaujať vnútorný odstup, aby kvôli ich získaniu alebo udržaniu nešliapali po zásadách práva, spravodlivosti, mravnosti, aby kvôli tým veciam nikomu nespôsobili krivdu, aby neboli sebecky na ne pripútaní, ale aby sa vedeli podeliť s druhými. V takomto prípade nie tie veci sú pánom človeka, ale človek je pánom tých vecí. To je znak slobody, slobodného prístupu.
Človek môže byť otrokom smútku a plaču. V živote prichádzajú udalosti a veci, ktoré nás napĺňajú zármutkom. Aj tu je veľkou otázkou, aký vnútorný postoj zaujme človek voči stratám a udalostiam, ktoré vyvolávajú smútok. Je možné tie nepríjemné udalosti a straty zabsolútniť, a mnohí tak robia. Zabsolútnenie smútku znamená, že tie udalosti vnímame ako definitívnu pohromu, z ktorej neexistuje východisko. Takíto ľudia sú otrokmi svojho smútku. Máme to pokladať za niečo normálne alebo nenormálne?
Apoštol odpovedá, že sa nemáme stať ani otrokmi smútku. „Tí, ktorí plačú, nech sú, akoby neplakali.“ Smútok sa nedá odstrániť, to by bolo neľudské. Ale smútok nesmie byť zabsolútnený. Straty, ktoré nás postihnú, nemajú posledné slovo. Posledné slovo má Božie láska, či už tu, či vo večnosti. Nie je správne upadnúť v smútku do rezignácie alebo do zúfalstva.
Nemáme sa stať otrokmi ani príjemných ani nepríjemných vecí. Voči všetkým veciam z tohto sveta, voči všetkým udalostiam svojho života, ktoré nás viažu s týmto svetom, treba zaujať vnútorný odstup, zachovať si vnútornú slobodu.
Toto stanovisko apoštol odôvodňuje. Prvý dôvod je poukaz na to, že žijeme nie v definitívnom svete, ale vo svete, v ktorom sa všetko mení a míňa. Čas potichu a nezadržateľne postupuje a prináša zmeny. Nikto nemôže zastaviť čas, aby všetko zostalo stáť tak, ako nám to momentálne vyhovuje. Jestvuje Pán času, ale to nie sme my. Spojiť otrocky svoje srdce s tým, čo podlieha zmenám a zániku uprostred nezastaviteľného toku času – to je veľmi nebezpečné. Preto tie opakujúce sa výzvy: „akoby sa neradovali ... akoby nič nemali ... akoby neplakali“.
Ešte viac ako na neprestajný tok času, v ktorom sa všetko mení a míňa, myslí apoštol na blížiaci sa koniec sveta, koniec dejín. Prví kresťania očakávali blízky koniec sveta a druhý príchod Kristov. I keď odvtedy ubehli skoro dve tisícročia, my sme zásadne v tej istej situácii. Po prvé: kedykoľvek môže prísť koniec sveta a my by sme mali byť naň stále pripravení. I ak nepríde za nášho života, tak predsa v priebehu najviac niekoľkých desaťročí príde náš osobný koniec, a to znamená osobne pre nás definitívny koniec svetských vecí. Za týchto okolností je nebezpečné pripútať tak silno svoje srdce na hodnoty, o ktorých stopercentne vieme, že nám budú vytrhnuté z rúk. Preto namiesto vnútorného otroctva treba zaujať postoj vnútorného odstupu, vnútornej slobody.
Je tu ešte ďalší veľmi závažný dôvod. Okrem pominuteľných hodnôt, vecí, udalostí, ktoré bežne vyvolávajú radosť alebo smútok, existujú hodnoty nepominuteľné, trvalé. To je poznanie nesmierneho dosahu. Vo svete, v ktorom neprestajný tok času všetko mení a vedie k zániku, existujú hodnoty, ktoré sa nemenia, nezanikajú a ktoré prežijú aj koniec sveta. V Hymne lásky hovorí apoštol okrem iného o tom, že raz zaniknú pominuteľné hodnoty, ale na tomto pozadí hovorí o hodnotách, ktoré nepodliehajú korozívnemu pôsobeniu času. Zostáva viera, láska, nádej. Zdôrazňujeme ešte raz: Napriek pominuteľnosti časných hodnôt zostávajú nepominuteľné hodnoty: viera, láska, nádej.
Pre človeka by malo byť normálne, aby svoje srdce pripútal nie na pominuteľné, ale na nepominuteľné, večné hodnoty. Lenže kto sa stane otrokom pominuteľných vecí, kto na ne plne pripúta svoje srdce, ten už nemá záujem, čas, chuť, vôľu upriamiť sa na nepominuteľné veci. Nie je možné orientovať sa naraz celým srdcom aj na pominuteľné, aj na nepominuteľné veci. Pán Ježiš Kristus to vyjadril slovami: „Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“ Kto je otrokom pominuteľných vecí, ten stráca veci nepominuteľné. To je najväčšia tragédia ľudského života. Varoval pred ňou Pán Ježiš: „Čo prospeje človeku, keby získal i celý svet a duši by si uškodil?“
Toto je hlavný apoštolov argument, keď nabáda, aby sa človek naučil zaujímať postoj vnútornej slobody. Človek je len vtedy v plnom zmysle človekom, keď sa orientuje na nepominuteľné hodnoty, keď na ne plne pripúta svoje srdce. V záujme takto pochopeného normálneho života je potrebné dopracovať sa k vnútornej slobode od pominuteľných vecí a udalostí, ktoré síce vyvolávajú dočasnú radosť alebo smútok, ale ich hodnota pre večnosť je nulová alebo v nejednom prípade záporná.
S hlavnou orientáciou na večné, nepominuteľné hodnoty je spojená úplná reorganizácia vnútorného a vonkajšieho života, teda úplná zmena citových postojov, myslenia, vonkajšieho správania. Nejde o útek od časných, pominuteľných vecí, hodnôt, udalostí, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do nášho života, ale ide o zaujatie vnútorného odstupu, ktorý má byť charakteristický pre každé Božie dieťa.
Zdá sa, že určité ťažkosti spôsobuje v našom texte veta: „Ostatne, aj ženatí nech sú, akoby nemali ženu“. Čo tým chcel apoštol povedať? Zo súvislosti celej siedmej kapitoly vieme, čo tým nechcel povedať. Nechcel povedať, žeby manželský život mal byť akokoľvek oklieštený. V celej tejto kapitole prízvukuje apoštol, že manželstvo má byť plným, fungujúcim spoločenstvom, a to aj po telesnej, aj po duchovnej stránke. V citovanej vete ide apoštolovi zrejme o toto: Ani manželstvo sa nesmie človeku stať prekážkou na ceste k večnému cieľu. Najlepšie je, ak manželia spoločne pripútajú svoje srdce na večný cieľ a na tie nepominuteľné hodnoty. Také manželstvo nadobudne omnoho vyššiu kvalitu, kvalitu plného spoločenstva. Z tohto vidíme, že apoštolove vety, ktoré sme čítali, nevedú k ochudobneniu života, ako by sa mohlo azda niekomu zdať, ale k obohateniu života a k jeho zdvihnutiu na vyššiu úroveň.
Ježiš Kristus nás oslobodil, aby sme boli natrvalo slobodnými. Ide pritom o slobodu vo vzťahu k najrozličnejším veciam. Vnútorný odstup od pominuteľných hodnôt tohto sveta je jedna dôležitá stránka tejto slobody. Je to sloboda, ktorá nám uvoľňuje srdce a ruky pre mimoriadne cenný životný obsah a program. To je tá slávna sloboda Božích detí, ktorú nám ponúka náš nebeský Otec.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
