V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa po Vstúpení, Ján 14, 1 – 6

Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu, kam idem, poznáte. Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14, 1 – 6)

Pán Ježiš vstupuje na nebo a svojim učeníkom a prostredníctvom nich aj nám zanecháva testament. Jeho testamentom sú predovšetkým slová na rozlúčku, ktoré sú zapísané v niekoľkých kapitolách Evanjelia podľa Jána. V širšom zmysle sú týmto testamentom všetky jeho slová, ktoré máme zapísané v evanjeliách, a slová o ňom, ktoré sú obsahom nielen evanjelií, ale aj ostatných častí Novej zmluvy. Nie je náhoda, že vo viacerých rečiach, ako je latinčina, francúzština, angličtina, nemčina a iné, sa Nová zmluva označuje výrazom „Nový testament.“ Podobné označenie má aj ruština: „Novyj zaviet“, čo sa rovná nášmu „Nový závet“.
Obsahom tohto testamentu, závetu, nie sú peniaze, majetky, domy, ale je to duchovný odkaz Pána Ježiša. Veľmi sa odlišuje od tých testamentov, s akými sa stretávame pri smrti rodičov, manželov a iných blízkych ľudí. Prvý veľký rozdiel je v obsahu Ježišovho testamentu, čo sme práve naznačili. S tým súvisí aj druhý rozdiel. S pozemskými testamentmi sú často spojené spory o dedičstvo, ktoré niekedy vedú aj k trvalým hádkam, hnevom a nepriateľstvám. O dedičstvo, ktoré nám vo svojom testamente zanechal Pán Ježiš, nie sú potrebné spory, lebo z tohto dedičstva si každý môže vziať, koľko len chce, a čím viac si každý vezme, tým lepšie.
Pri čítaní evanjelií a ostatných častí Novej zmluvy by sme si mohli občas robiť aj zoznam toho, čo všetko je obsahom tohto dedičstva. Aj slová, ktoré sme prečítali ako kázňový text, sú súčasťou tohto testamentu. Ich obsah by sme mohli stručne vyjadriť takto: Raz, keď príde naše posledná hodina, skončí sa náš terajší život, náš pobyt na tejto zemi. Pán Ježiš nás vo svojom testamente ubezpečuje, že z toho nemusíme mať strach. Ak veríme v Pána Boha, ak veríme v Spasiteľa Ježiša Krista, je o nás postarané aj vtedy, keď prekročíme tú tajomnú hranicu medzi časným životom a večnosťou. Keď opustíme svoje zemské príbytky, keď opustíme aj príbytok svojho tela, máme vo večnosti pripravený nový príbytok, novú formu existencie. Apoštol Pavel túto novú formu existencie označuje výrazom „duchovné telo“. V tom novom svete nebudeme sami, lebo Pán Ježiš nám sľubuje, že budeme žiť v jeho blízkosti, v jeho spoločenstve. Pre nás je veľmi dôležité, s kým žijeme, s akými ľuďmi žijeme. Ak žijeme s dobrými ľuďmi a ak sme my dobrí voči druhým, je taký život rajom. Ak žijeme so zlými ľuďmi a aj my sme zlí, je život peklom. Pán Ježiš je tá najčistejšia, najláskavejšia bytosť, akú poznáme. Žiť s ním vo večnosti – to je ten skutočný raj. A práve toto nám v prečítanom texte sľubuje. Nečaká na nás pasívne, nečinne, ale robí všetko potrebné, aby nás sprevádzal cestou k tomuto cieľu. Pretože on je, ako sám hovorí, cesta, pravda i život a skrze neho sa dostávame k nebeskému Otcovi. Toto je perspektíva, pohľad dopredu, ktorým je načrtnutý smer a cieľ našej životnej cesty.
Je tento obsah Ježišovho testamentu pre nás dôležitý? Má pre nás nejaký veľký význam? Má vôbec pre nás nejaký význam. Odpoveď závisí od toho, čomu človek pripisuje dôležitosť. Dnes je mnoho ľudí, ktorí by sa tvárili celkom nechápavo, keby sme im povedali, že Pán Ježiš aj im toto zanecháva vo svojom testamente. Mnohí sú orientovaní, nasmerovaní na celkom iné hodnoty. Tieto hodnoty sa dajú rýchlo vypočítať: Sú to: peniaze, majetok, rozkoše, sex, alkohol, drogy, hráčska vášeň a podobne. Sú aj takí ľudia, ktorí sa kvôli získaniu týchto vecí nezastavia ani pred klamstvom, krádežou, lúpežou, násilím, znásilnením, vraždou. Keď im uvedené hodnoty opantajú srdce, nevidia nič iné, ženú sa za nimi ako šialení, ako zdivočené kone s klapkami na očiach. Keby sme takýmto ľuďom ponúkli Ježišov testament, vysmiali by sa nám.
Ale otázka je, či je to múdry výsmech. Výsmechom chce dať človek najavo svoju nadradenosť. Ale je aj mnoho takého výsmechu, ktorý je prejavom úbohej obmedzenosti, nerozumnosti, neznalosti, hlúposti. Výsmešné odmietnutie toho, čo Pán Ježiš ponúka, patrí k takémuto primitívnemu, obmedzenému výsmechu. Lebo skutočnosť je taká, že ten Ježišov testament, aj tie jeho myšlienky, ktoré sú obsiahnuté v dnešnom kázňovom texte, nevyhnutne, potrebujeme pre život, na pekné zvládnutie života. Človek totiž nie je podenková, jednodňová, krátkodobá bytosť. Keď sa zamyslí nad svojím životom – a také chvíle môžu prísť celkom nečakane – pozerá do budúcnosti, aj do ďalekej budúcnosti. Vtedy sa ho zmocňujú otázky: Načo ja vlastne žijem? Veď by som mohol aj nebyť. Ale ja som. A keďže som, chcel by som vedieť, načo som, aký je zmysel môjho bytia, k akému cieľu tento život vedie. A vedie vôbec k nejakému cieľu? Za dlhý čas sa človek môže ponoriť len do požívania hodnôt tohto časného sveta, ako sme ich pred chvíľou vyrátali. Ale aj uprostred radostí a rozkoší ho môže prepadnúť myšlienka: Načo je táto radosť? Načo je táto rozkoš, keď i tak dobre viem, že sa pominie? Keď príde ťažká a dlhá choroba, človek sa neubráni otázkam o tom, aký zmysel má tento život, aký zmysel majú jeho radosti a aký zmysel má utrpenie, pred ktorým človek nemôže utiecť. A keď nám zomrie niekto blízky, alebo keď si v dôsledku rozličných udalostí pripomenieme, že aj my raz zomrieme, vtedy tieto otázky doliehajú na nás s veľkou silou. Človek môže tieto otázky odháňať od seba, alebo sa môže snažiť utopiť ich v alkohole či vo vášnivej rozkoši, ale ony sa nám vrátia, ony si nás nájdu. A tak si tieto otázky žiadajú odpoveď, vážnu odpoveď.
Ak človek ako mysliaca bytosť nenájde uspokojivú odpoveď na tieto otázky, má to veľmi zlé následky. Ak poslednú udalosť zemského života, teda smrť, pokladá človek za definitívny koniec, po ktorom pre neho už nič nenasleduje, musí sa mu smrť javiť ako chaotický, nezmyselný koniec života, ktorého konečný zmysel nedokázal objaviť. My síce máme v rámci časného života mnoho zmysluplných činností: nájsť si primerané zamestnanie, dobre sa vydať či oženiť, vychovať deti, postaviť si dom, vykonať dobré veci vo svojom povolaní, dosiahnuť slušné spoločenské postavenie a podobne. Keď človek má stále pred očami určitý cieľ, ktorý si zvolil a usiluje sa o jeho dosiahnutie, tak ho taká myšlienka či predstava motivuje, mobilizuje jeho sily. A keď taký cieľ dosiahne, má z toho radosť, a hneď hľadá ďalší cieľ, o ktorý sa bude usilovať. Ak sú tie ciele, ktoré si zvolil, dobré, užitočné, nielen pre neho ale aj pre druhých, môže ho to napĺňať pocitom spokojnosti. Ale potom sa objaví otázka, ktorú sme už spomenuli: A aký je zmysel tých cieľov, ktoré sú samy osebe zmysluplné? Ak človek nenájde uspokojivú odpoveď na túto otázku, začína pochybovať aj o zmysle toho, čo sa mu dovtedy zdalo zmysluplné. Lebo sa ho zmocňuje zlé tušenie vyjadrené otázkou: Azda všetko to, čo je obsahom môjho života, smeruje do prázdna, do tmy a ničoty? Prázdnota a ničota, to predsa nemôže byť cieľ, ktorý by človeku dával chuť do života a odvahu žiť. Aj ľudí, ktorí sú veľmi bohatí, ktorí si môžu všetko dovoliť, prepadnú neraz tieto otázky a takéto zlé tušenie. Zo svojho rozumu a svojej sily nemôže človek, nemôže ľudstvo nájsť riešenie tohto problému.
Keď stojíme takto bezradní nad záhadou vlastného života a nad hľadaním jeho zmyslu, vtedy máme šancu porozumieť, aký ohromný význam má pre nás testament Pána Ježiša Krista. On nás chce najprv oslobodiť od nášho pocitu prázdnoty, rezignácie, zúfalstva, keď nám – na začiatku nášho textu - hovorí: „Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa!“ Rovnaký utišujúci účinok má jeho ponuka pokoja, ktorá je zapísaná v tejto istej, 14. kapitola Evanjelia podľa Jána: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ Chce utíšiť naše vnútro, aby sme spozorneli a v tichosti dokázali počúvať a do srdca si vkladať jeho veľké slová: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja?“ Namiesto tej smutnej, temnej perspektívy, žeby sa život človeka mal definitívne skončiť smrťou, otvára tu Pán Ježiš celkom novú perspektívu, ktorá sa týka každého jedného z nás. Z Božej milosti, z jeho tvorivej, stvoriteľskej milosti, a pre vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista má život človeka pokračovanie. Nie síce priamočiare, neprerušené pokračovanie, ale pokračovanie cez smrť, ktorá je ukončením jednej formy života človeka a prechodom do novej formy bytia vo večnosti. To znamená, že keď pozerám do budúcnosti, do svojej budúcnosti, nemusím pozerať do prázdnoty a tmy, ale môžem pozerať na cieľ, na cieľ, ktorý svojou kvalitou prevyšuje všetko, čo je obsahom môjho terajšieho pozemského života. Apoštol Pavel hovorí o tom známymi slovami: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“
Ak mám neprestajne na očiach a na pamäti tento konečný cieľ svojho života vo večnom svete, mení sa tým radikálne môj pohľad na môj terajší pozemský život. Tým, že viem o konečnom cieli, uvedomujem si, že aj môj terajší, časný život má zmysel, je zmysluplný. Myšlienka na ten konečný cieľ sa mi stane zároveň smernicou, ako mám upravovať a stvárňovať svoj terajší život, aby bol v súlade s tým životom vo večnosti, ktorý je cieľom mojej životnej cesty. Prijmem a dovolím si len tie radosti, ktoré neškodia mojej duši, mojej najvnútornejšej bytosti, ktorú si predsa odnesiem so sebou do večnosti. Každý svoj deň sa budem usilovať naplniť činmi lásky, keďže láska je najvyššie pravidlo, podľa ktorého sa žije vo večnom Božom kráľovstve. Keď príde utrpenie, využijem aj utrpenie na to, aby som sa upevňoval v dôvere v Pána Boha a aby som čistil svoj život od sebectva a od všetkého iného, čo ma poškvrňuje. Za všetkých okolností sa budem cítiť chránený v mocných rukách Pána Ježiša Krista, z ktorých ma podľa jeho vlastných slov nemôže nikto a nič vytrhnúť – ak len ja chcem v týchto chrániacich rukách zostať.
Takýto význam, praktický, pretvárajúci, transformujúci, môže mať pre nás testament, ktorý aj nám zanechal pri svojom vstúpení na nebo Pán Ježiš Kristus. Kto ho prijme a bude v plnom zmysle uplatňovať na sebe, život toho sa zmení na nepoznanie k lepšiemu. Spozná to on sám, spozná a pocíti to jeho okolie. Táto veľká možnosť sa ponúka každému bez výnimky.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.