Nedeľa po Vstúpení, Józua 24, 15, Kázeň na ekumenickej bohoslužbe slova – vďakyvzdaní kresťanov za Boží dar rodiny
„Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.“ (Józua 24, 15)
Milí bratia a milé sestry, drahí hostia!
Dovoľte mi na úvod podeliť sa s vami o skúsenosť z môjho predošlého pôsobiska. Šiel som po chodníku v centrálnej časti mesta a míňal som sa istou paňou, ktorá kráčala opačným smerom. Uplynulo iba pár sekúnd, keď táto žena, vrátiac sa, popri mne rýchlo prebehla. Pomyslel som si: Asi niečo stratila. Ona sa však na chvíľu zastavila, zdvihla svoje oči k veži kostola, aby zistila koľko je hodín a potom pokojne pokračovala ďalej svojím pôvodným smerom.
Veža kostola – hodiny na nej – pomohli onej žene v orientácii, umožnili jej orientáciu v čase. Uvedomil som si, že je v tom aj čosi symbolické. Kostol – vežové hodiny – symbolizujú poslanie cirkvi – jednej kresťanskej cirkvi a rôznych rodín – konfesií v nej. Úlohou nás, kresťanov rôznych konfesií, je poskytovať ľuďom orientáciu v čase a v živote vôbec. Kresťan by mal byť pre iných takými „vežovými hodinami“, aby im ukázal smer, pomohol im v orientácii na Pána Ježiša Krista – na vieru v Neho, na Kristovo nasledovanie. To isté môžeme povedať o úlohe kresťanských rodín, osobitne rodičov. Našou úlohou je poskytovať deťom jasnú životnú orientáciu. – Orientáciu na Pána Boha, na Jeho vôľu, ktorá zamýšľa pre nás vždy dobro.
Orientovať sa v dnešnom svete nie je ľahké. Dospelí, deti i mládež sú denne vystavení dezorientujúcim, pravdu skresľujúcim skutočnostiam. Napríklad temer každá pieseň o láske, ktorú odznie v rozhlasu, či mladí ju spolu s videoklipom môžu vidieť v televízii alebo na internete, skresľuje, obmedzuje, zužuje skutočnosť. Posúva do centra len jednu časť lásky – lásku telesnú. Nič proti nej, bez nej by sme tu neboli – aj telesná láska, pohlavný život je dôležitou súčasťou lásky, no ani zďaleka to nie je všetko, čo by sme o láske mali povedať, čo by o láske mala vedieť mladá generácia. Vyplýva to už z označenia: je to život pohlavný = nie hlavný. Aj keď je v manželstve dôležitý, nie je hlavný. Hlavné je to, čo je v hlave: Rozum, pamäť, svedomie. Hlavné – prvoradé má zostať to, čo je v srdci: Viera, nádej, láska. Hlavné je dôverovať Bohu – Láske (1 J 4, 8b) a od Neho sa učiť, aká má byť naša láska (por. 1 Kor. 13. kap.).
Dnes sme sa zišli, aby sme ako veriaci rozličných kresťanských konfesií ďakovali Pánu Bohu za dar rodiny. Práve rodina je tým miestom a rodičia sú tými ľuďmi, u ktorých by sa malo dieťa, či mladý človek naučiť rozpoznať lásku od len inštinktívnej príťažlivosti. Práve rodina je tým miestom, kde by sa mali mladí naučiť rozlíšiť lásku – ktorá sa vie obetovať – od iba nezáväzných sympatií bez zodpovednosti. Práve v rodine a pri rodičoch by mladá generácia mala spoznať, že manželstvo, ako zväzok dvoch zreteľne odlišných osobností, nie je ako vo videoklipe len romantická láska – hoci zaiste aj to – ale vzťah, ktorý treba trpezlivo budovať, obnovovať aj priznaním si vín, odpustením, vzájomným zmierením.
V úvode boli spomenuté vežové hodiny. Každé hodiny môžu zastať, môžu sa pokaziť. Ako kresťanskí rodičia a rodiny potrebujeme vyznať, že, hoci sme dospelí a hoci deťom máme byť ukazovateľmi životnej orientácie, potrebujeme opravu od toho Božieho Hodinára, o ktorom žalmista vyznáva: „V Tvojej ruke sú moje časy“ (Ž 31, 16a). Deti v našich rodinách by mali zažiť okamihy, keď vidia ako Pánu Bohu vyznávame hriechy, či už doma, alebo tu v kostole v spovedi. Doprajme im vidieť to, že i my, dospelí, sa skláňame pred Tým, ktorí sa nehanbí menovať nás svojimi bratmi (Žid 2, 11) a ktorého drahou a nevinnou krvou sme boli vykúpení z našich previnení (por. 1Pt 1, 18 – 19). Vedome sa snažme dať našim deťom príklad kresťanského života. Nech nás neuspokojí, že sami veríme, že máme vzťah dôvery k Pánu Bohu, ale vedome pomáhajme v orientácii na Pána Ježiša Krista prichádzajúcej generácii. Nechcime zostať iba „vreckovými hodinkami, ktoré tikajú a ukazujú čas akurát pre svojho majiteľa, ale pamätajme, že podľa evanjelia žijúci kresťan by mal byť pre iných „vežovými hodinami“, aby im ukázal smer a pomohol im v orientácii na vieru v Ježiša Krista, na Jeho nasledovanie.
Čítali sme slová z knihy Józuovej 24, 15: „Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.“ Józua veril v silu osobného príkladu. Veril, že ak pôjde dobrým príkladom on, pôjdu i druhí. A naopak, keď nepôjde, nepôjdu ani druhí. A tak nech už ostatní budú slúžiť komukoľvek a čomukoľvek, Józua vyznáva: „Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.“ Józua berie na seba plnú zodpovednosť. Neuhýba námahe nasledovania Božej vôle výhovorkou, že aj tak nebude jeho služba, jeho úsilie o vernosť Pánu Bohu a dobrý príklad iným nič platné, že neprinesie ovocie. Práve preto, že dnes mnoho ľudí takto rezignovane zmýšľa a hovorí, preto sa veci menia k lepšiemu len veľmi málo alebo temer vôbec. Iste, nerobíme si ilúzie – príklad nikoho z nás nepomôže všetkým, ale pomôže aspoň niekomu. A príklad viery, lásky a nádeje iného človeka pomôže zase ďalšiemu a tak bude menej žiaľu a viac radosti, viac dôvery, viac lásky. Nad jej nedostatkom dnes svet často vzdychá, ale málo robí pre to, aby sa zmenilo niečo k lepšiemu.
Józua nehovorí iba o sebe, že bude slúžiť Hospodinovi. Nechce byť „vreckovými hodinkami“, ktoré zorientujú len jeho samého. Chce byť „kostolnou vežou“ – „vežovými hodinami“, aby poslúžil v orientácii na Pána Boha i mnohým ďalším. Preto vraví: Ja a môj dom – ja a moja domácnosť, tí, ktorých mi Pán Boh daroval, budeme slúžiť Hospodinovi. Józua považuje za povinnosť slúžiť Bohu nielen sám, ale cíti zodpovednosť za všetkých, ktorí sú v jeho blízkosti, za všetkých, na ktorých má vplyv. Kráľovstvo Božie sa šíri ako dobrá „nákaza“. Tak sa šírilo i v ranej kresťanskej cirkvi. Prví kresťania nemali kostoly, ale Božie kráľovstvo sa šírilo od srdca k srdcu od človeka k človeku, od kresťanskej rodiny k ďalšej rodine, od domu k domu. Nechajme sa tým povzbudiť a inšpirovať.
Milí bratia, milé sestry, možno sa vám neraz zdá, že vaša práca je bez ovocia, sťa by nezmysluplná, neohodnotená, že – najmä matky môžu mať ten dojem – po celom dni námahy za vami nič nevidno. Nevieme s určitosťou povedať, čo – akí ľudia vyrastú z našich detí, pod naším vplyvom. To, na čo sa smieme spoľahnúť je Božia milosť. To, čo vieme a môžeme urobiť, je vedome prijať rozhodnutie, že bude mojím – naším bytostným záujmom, aby môj dom, moja domácnosť, tí, ktorí sú v mojom dome, slúžili Hospodinovi. A veríme, že takéto rozhodnutie Pán Boh požehná. Čím teda chceš/chceme byť? „Vreckovými hodinkami“, ktoré tikajú a ukazujú čas akurát pre svojho majiteľa, pre teba, alebo „vežovými hodinami“, aby si aj iným – predovšetkým svojim najbližším, ukázal smer a pomohol im v orientácii na vieru v Ježiša Krista, na Jeho nasledovanie? – V pokore a s prosbou o Božiu milosť a pomoc sa odvážme z Józuom vyznať: „Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.“
Amen.
Literatúra: Josef Doubrava: Mozaika lásky (vyd. Cesta, Brno 2000).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
