Nedeľa po Vstúpení, Marek 16, 9 – 18
„A keď (Ježiš) vstal na úsvite v prvý deň po sobote, zjavil sa najprv Márii Magdaléne, z ktorej kedysi vyhnal sedem démonov. Ona šla a zvestovala to tým, čo bývali s Ním a teraz žalostili a plakali. Tí však, keď počuli, že žije a že Ho videla, neverili. Potom zjavil sa v inej podobe dvom z nich na prechádzke, keď išli do poľa. Aj títo šli oznámiť to ostatným; ale ani im neuverili. Konečne ukázal sa jedenástim, keď sedeli za stolom, a karhal ich nedôveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo Ho videli vzkrieseného. Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, novými jazykmi budú hovoriť, hady budú brať, a keby vypili niečo smrtonosné, neuškodí im; na chorých budú klásť ruky a tí budú zdraví.“ (Marek 16, 9 – 18)
Milí bratia a milé sestry!
Pred dvomi týždňami bola v NK, pred týždňom vo VK a o týždeň bude v Dúbravke konfirmácia. Už dávnejšie sa ma jedna konfirmandka spýtala: „A to dostaneme aj diplom?“ Vysvetlil som jej, že diplom síce nedostane, ale pri osobnom konfirmačnom požehnaní obdrží Svedectvo o konfirmácii. Po starom sa táto listina, na ktorej je napísané meno konfirmanda, dátum a miesto konfirmácie a biblický verš, ktorý ho má sprevádzať životom, volala Rozpomienka na konfirmáciu.
Konfirmandi nedostávajú diplom, ale Svedectvo či Rozpomienku. Diplom by napovedal, že konfirmand je vo viere už hotový, vyučený. Keby sme toto tvrdili, nestáli by sme na pôde skutočnosti. Rozpomienka či Svedectvo o konfirmácii, chce pripomenúť, že nie sme diplomovaní kresťania, ktorí by dostávali odmenu za zásluhy, ale sa máme v časoch dobrých i zlých rozpomínať na to, že Pán Boh sa k nám priznal a aj my sa máme ďalej priznávať k Nemu, svedčiť o Jeho láske ďalším. Na toto Božie priznanie sa k nám sa máme rozpomínať i v situáciách, keď hrozí, že na to, čo pri nás koná Boh, zabudneme.
Preto Rozpomienka či Svedectvo o konfirmácii, a nie diplom. Nie: buď pyšný na to, čo si dosiahol, ale buď vďačný za Božiu lásku, rozpomínaj sa na to, že Pán Boh s tebou ráta, že ťa požehnáva, má ťa rád a svedč o tom.
V takomto duchu sa nesie aj text zo záveru Evanjelia podľa Marka. Obsahuje správu o nevere Ježišových učeníkov, po Kristovom vzkriesení. Čakali by sme, že učeníci sa po 3-ročnom pobyte v Ježišovej blízkosti, po 3-ročnom veľmi praktickom Ježišovom vyučovaní, lepšie dokážu. Namiesto toho počujeme, že neverili. Neverili ani tomu základnému, že Kristus žije – že vstal z mŕtvych.
Mohli by sme sa pýtať: Ako je to možné? Tak dlho v byť v bezprostrednej Ježišovej blízkosti, tak dlho sa od Neho učiť a tak málo vedieť? Takto sa však pýta len ten, kto ešte sám neskúsil byť v Ježišovej škole. Naopak, kto to skúsil vie, že aj po mnohých skúsenostiach s Pánom Ježišom dokáže byť naše srdce tvrdé a že napriek tomu, že sa k Pánovi priznávame už roky, sa predsa musíme učiť dôverovať, spoľahnúť sa na Božie slovo vždy nanovo. Z prečítaného textu nám teda znejú 2 správy:
Prvou je pokarhanie od Pána Ježiša. Patrí aj nám, lebo Kristus nám toľko krát podáva pomocnú ruku, no my uprednostňujeme svoje riešenia. Toľko ráz – rozličným spôsobom nás Ježiš oslovuje, no my počúvame radšej iné hlasy.
Je tu však aj druhá správa, totiž že Pán Ježiš zveruje zodpovednosť niesť evanjelium nie dokonalým ľuďom, ale hŕstke maloverných učeníkov. On dáva poverenie zvestovať dobrú správu o Božom odpustení tým, ktorým samým chýbala viera, ktorých viera bola veľmi nedokonalá. Nám sa zdajú byť učeníci nevhodní, nespoľahliví, priam nepoužiteľní pre službu v Kristovom diele. Netreba veľa sebakritiky, aby sme sa v maloverných – pre v Ježišovu vec nepoužiteľných učeníkoch – spoznali sami. Aby sme porozumeli: to je aj náš príbeh. Nám patrí Pánovo pokarhanie, ale aj s nami Pán Ježiš vo svojom diele počíta. Lebo k tomu, aby nám Boh dal veľké veci nemusíme byť dokonalými kresťanmi, nemusíme mať obrovskú vieru. Evanjelium na inom mieste hovorí, že ak naša viera bude ako horčičné zrno (– ktoré je len o málo väčšie ako zrniečko maku), že z tejto viery môžu vyrásť veľké veci.
To, čo treba teda nie je dokonalá 100%-ná viera, ale ochota prijať poverenie. Schopnosť vyznať: Pane, mám ďaleko od ideálu, ale túžim, aby si Ty formoval môj život. Nechcem byť ľahostajný, ani hluchý, keď ma Ty oslovuješ. Nechcem si poradiť sám, kde mi chceš radiť Ty, kde mi Ty s láskou podávaš pomocnú ruku.
Nemusíme byť dokonalými vo viere, aby sme sa mohli stať Božím nástrojom použiteľným v Pánovej službe. Evanjelista Marek to ilustruje na príklade krstu. Ježišove slová: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený“, sa často vysvetľujú v tom zmysle, že človek najprv musí uveriť a potom, ako dôsledok toho, sa dá pokrstiť. Takýto výklad sa neraz používa ako argument proti krstu nemluvniatok, ktorý praktizuje aj naša ECAV. Oponenti krstu nemluvniat vravia: „Dieťa nemôže veriť, a ak aj, nie je to zrelá, dospelá viera, preto deti neslobodno krstiť, lebo to je blud.“ – Naozaj?
Kto Bibliu nečíta ako Jehovisti, ktorí vytrhávajú jednotlivé verše z kontextu, ale číta ju pozorne, v súvislostiach, ten neprehliadne, že tesne predtým, ako dal Ježiš učeníkom poverenie zvestovať evanjelium a krstiť, karhá ich neveru, ich malovernosť. Ako málo viery, alebo priam nijakú vieru mali učeníci a Ježiš ich za to aj karhá, riadne ich za to „zvozí“. A predsa ich posiela do sveta, ako svoje nástroje, ako svedkov dobrej zvesti o spáse. Teda nie v tom je naša duchovná sila, že veríme, že sme „diplomovaní“ kresťania a že slúžime Pánovi, ale v tom, že Boh nás z lásky prijíma a nás nedokonalých si používa ako svoje nástroje v tomto svete.
V pôvodnom gréckom texte NZ je pokrstenia vyjadrené v pasívnom tvare. To podčiarkuje, že sila krstu a nakoniec aj spása nie je v našom ľudskom čine, ani v čine viery, nie je v tom, že človek uverí a následne sa dá pokrstiť, ale v skutočnosti, že Boh nás v krste prijíma, a to bez veľkých starostí o našu vieru. Pán Boh nás prijíma napriek našej malovernosti, navzdory našej nedokonalej viere, lebo nás má rád a chce nám žehnať. Ako Bohom prijatí, ako pokrstení máme Ježišovi dôverovať, máme sa spoliehať na Božie slovo a tiež ochotne v dôvere nie vo vlastné sily, ale v Božiu moc prijať Pánovo poverenie slúžiť. Keď to konáme, tak to, čo sa bude diať potom, má v rukách Boh. Ak dáme Pánovi Ježišovi rozhodujúce slovo v našom žití, potom spoznáme, že On má moc vykonať to, čo by sme sami nezvládli, čo by nás položilo, otrávilo, usmrtilo. To je význam Kristových slov, že ak by Jeho učeníci aj niečo smrtonosného vypili, neuškodí im to.
Kto dá vo svojom živote rozhodujúci priestor Ježišovi, kto Mu dôveruje, ako zvrchovanému Pánovi, ten neraz okúsi, že s Ježišom je možné to, čo by sme ináč nezvládli, čo by nás položilo, otrávilo, usmrtilo.
Boh nám chce dať tuto skúsenosť. Chce byť aj našou silou a žehnať nás, hoci naša viera má trhliny. No pre túto Božou lásku sa aj v dňoch, ktoré sú pred nami otvárajme Kristovi, dôverujme Mu a spoliehajme sa na slovo za nás obetovaného, vzkrieseného i vyvýšeného Pána.
Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
