Vstúpenie Krista Pána, Lukáš 24, 51 – 52 a Zjavenie 1, 4a. 5 – 6
„A keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a bol unášaný do neba. A oni poklonili sa Mu.“ (Lukáš 24, 51 – 52)
„Milosť vám a pokoj od ... Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vladára zemských kráľov. Jemu, ktorý nás miluje, ktorý nás svojou krvou oslobodil od našich hriechov a učinil kráľovstvom, kňazmi svojmu Bohu a Otcovi, Jemu buď sláva a vláda na veky vekov! Amen.“ (Zjavenie 1, 4a. 5 – 6)
Milí bratia a milé sestry!
Cieľom kresťanských sviatkov je ozrejmiť: Kto je Ježiš Kristus a: Kým je Ježiš Kristus pre nás?
Čo sa dozvedáme o Ježišovi prostredníctvom sviatku Vstúpenia? – Skôr ako prídeme k odpovedi si povedzme, čo sa o Ježišovi nedozvedáme, ako Vstúpenie nemáme chápať:
Nemáme ho chápať ako Ježišov útek od učeníkov. Vstúpenie nehovorí o tom, že by bol Ježiš dezertérom, že by nás opustil – ponechal vo svete ako siroty (J 14, 18). Vstúpením nás Ježiš neopustil, ale ujal sa moci, ktorá Mu je daná na nebi i na zemi (Mt 28, 16 – 20).
Sviatok Vstúpenia o Ježišovi hovorí, že vládne, že má svet i náš život pod kontrolou. Boh sa vzkriesením priznal k tomu, čo Ježiš učil a konal a vstúpením Ho povýšil za Jeho vernosť. Vstúpenie na nebo je povýšením Ježiša za Jeho vernosť. Hovorí, že ako verný svedok a prvý vzkriesený, ktorý viac neumiera, dostal od Boha vládu nad celým svetom.
Pojmu „nebo“ pri Vstúpení nerozumejme ako astronomicko-atmosferickej skutočnosti – ako označeniu vesmíru. Keď vravíme, že Ježiš vstúpil na nebo – pod nebom chápeme vyšší životný poriadok, odlišný od poriadku tohto sveta, Božiu slávu, vznešenosť, zvrchovanosť. V ES je (na str. 651) parafráza Otčenáša, v úvode ktorej sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Vieme, že nie si v priestorovej diaľke. Si blízko pri nás, si uprostred nás. A jednako si celkom iný, prítomný v svojom i našom svete. – Nie zemepisnú lokalitu, ale slávu, vznešenosť a inakosť, odlišnosť Boha od nás vyjadruje pojem nebo – nebesá.
Vstúpenie Ježiša Krista na nebo hovorí, že vzkriesenému Ježišovi bola – ako vernému Božiemu svedkovi – darovaná spoluúčasť na Božom vládnutí. Naznačuje to aj slovný zvrat: „Sedí na pravici Boha Otca všemohúceho“. Po pravici panovníkov sedávali splnomocnenci, ktorí vládli z poverenia panovníkov. Spomeňme napríklad starozmluvného Jozefa, ktorému dal faraón podiel na moci; Jozef sa stal správcom celej egyptskej krajiny (1M 41, 38 – 44).
Jedným z dôrazov Vstúpenia je, že odmena nie je daná úspešným (veď pri smrti ukrižovaním o úspechu nemôže byť ani reči), ale verným. Na to je radno pamätať v cirkvi i súčasnosti. Vernosti Bohu, nie úspechu u sveta, sa dostáva Božej odmeny.
To najväčšie a najlepšie, čo nám Ježiš dáva je, že svojím životom, smrťou, vzkriesením i vládou hľadá naše dobro. Ježiš je tým, kto všemožne usiluje o naše dobro. Odstraňuje to, čo nás delí od Boha aj od ľudí. – Naše hriechy, ktoré nás oddeľujú od Boha i blížnych, berie na seba – prijíma trest, pôvodne určený nám, stáva sa naším Záchrancom. Jemu, ktorý sa neštítil byť Spasiteľom hriešnikov, byť v blízkosti ľudí, ktorí sa odcudzili Bohu i sebe, je daná Božia blízkosť, Božia sláva. – To sa udialo 40 dní po Veľkej noci, keď Ježiš vstúpil na nebesá.
Aj ako Ten, komu je daná Božia sláva nás bohato obdarováva. Urobil nás kráľovským kňazstvom – teda i nás povýšil a dáva nám podiel na svojej sláve. Ako tí, ktorým je darovaná kráľovská sloboda Božích detí, smieme stáť v Pánovej službe. – Byť Božími kňazmi; čiže prihovárať sa v modlitbách za iných, deliť sa s ostatnými o to, čo Ježiš pre nás vykonal. Byť Kristovým kňazom znamená odovzdávať – preukazovať Božiu lásku iným. A to nie je čosi nezaujímavé, či nudné, ale radostné a slávne. Kristus vykonal pre každého z nás dosť toho, o čo sa môžeme s inými podeliť.
Sviatok Vstúpenia nechce byť spomienkovou slávnosťou na udalosť, ktorá sa udiala 40 dní po Ježišovom vzkriesení; je pripomenutím misijného programu cirkvi. Apoštolovia po Ježišovom vstúpení nezostali nečinne stáť s pohľadom upreným do neba, ale pustili sa do šírenia evanjelia po celom svete. Z Evanjelia podľa Lukáša sme počuli, že učeníci sa Ježišovi klaňali – uctievali Ho. Uctievanie Ježiša Krista – modlitbami, spevom, v spoločenstve cirkevného zboru, je prvým krokom nášho svedectva pred svetom o Pánovi Ježišovi. Tam, kde je Ježiš neformálne, nepokrytecky uctievaný, kde sa pred Ním skláňame v úcte, tam i dnes možno zažiť čosi z Božej slávy. On, Syn Boží i ľudský, trpiaci, potupne zabitý, ale tiež vzkriesený a oslávený chce, aby všetci ľudia žili v Božej sláve (por. 1 Tim 2, 4; J 17, 24 a 20n), aby nebo nezostalo nikomu pre vlastnú ľahostajnosť a neveru zatvorené. Keď k nám Pán hovorí vo svojom slove, keď k nám Ježiš prichádza v krste a daroch Večere Pánovej, už teraz zažívame čosi z Jeho slávy.
Vstúpenie je pre nás povzbudením: Zostať vernými v plnení poslania, ktoré sme ako cirkev dostali – byť Božími kňazmi – preukazovať, odovzdávať Ježišovu lásku iným. Sláva, oslávenie nepatria úspešným, ale verným.
Ani dnes sa neskláňame pred nejakou neznámou mocou, či pred tajuplnou energiou. V úcte sa skláňame pred živým Bohom, ktorý si k nám vyhľadal cestu v Ježišovi, prišiel do nášho sveta prelial svoju nevinnú krv, aby odčinil naše previnenia. Naše uctievanie Krista nech je prvým krokom nášho svedectva o Pánovej láske iným. Jemu, Ježišovi Kristovi – Bohom oslávenému Pánovi sveta, nech je vzdávaná česť a sláva i z našich životov.
Amen.
Pramene:
Hartmund Ellinger - Andacht /1.6./ in: Feste-Burg-Kalender 2000 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1999);
Juraj Bándy - homiletická prípravka k sviatku Vstúpenia in: Služba Slova, č. 2/2005 (vyd. VMV ECAV na Slovensku v Bratislave 2005);
Jan Pokorný - výklady (19.-20.3.) in: Na každý den 1991 /vyd. Kalich, Praha 1990/;
Andreas Heinicke - Andacht /8.5./ in: Feste-Burg-Kalender 1997 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1996);
Kol. autorov: Průvodce životem,- Zjevení /vyd. IBS a Luxpress, Praha 1997/.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
