V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Sviatok Svätej Trojice, 2. list Korintským 13, 13

Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého so všetkými vami! Amen. (2. list Korintským 13, 13)

V súčasnej psychológii a filozofii sa rozlišuje medzi dvoma príbuznými pojmami, medzi „strachom“ a „úzkosťou“. Pod „strachom“ sa rozumie konkrétny strach, keď človek celkom presne vie, čoho sa bojí. Žiak môže mať strach pred skúškou, rodič môže mať strach o svoje deti, môžeme mať strach zo straty peňazí, strach, že sa nám stane nehoda a podobne. V týchto a podobných prípadoch vieme presne opísať predmet svojho strachu.
Pod úzkosťou rozumieme taký strach, ktorý síce pociťujeme, neraz veľmi silne, ale nevieme celkom jasne určiť, čoho sa konkrétne bojíme. Toto rozlišovanie medzi strachom a úzkosťou nebolo umelo vyšpekulované, ale je odvodené zo skúsenosti, ktorú má človek sám so sebou. My budeme dnes podrobnejšie uvažovať o úzkosti a o tom, ako je možné prekonať ju.
I keď pri úzkosti nemôžeme hovoriť o jej predmete tak konkrétne ako pri strachu, tak predsa aj úzkosť má určitý obsah. Štúdiom literatúry a filozofie z celého priebehu ľudských dejín sa došlo k záveru, že existujú tri veľké typy úzkosti: úzkosť pred osudom a smrťou, úzkosť pred vinou a odsúdením, úzkosť pred prázdnotou a nezmyselnosťou.
Úzkosť pred osudom je pocit, že sme v rukách nejakých slepých síl osudu, ktorý nás ovláda a proti ktorému sme bezmocní. Úzkosť pred smrťou nie je iba úzkosť pred bolesťou, ktorá súvisí so zomieraním – to by sme mohli pomenovať skôr strachom pred smrťou. Úzkosť pred smrťou je úzkosť z prázdnoty, ktorá by mohla nasledovať po smrti, úzkosť z možného nebytia, úzkosť z toho, či smrť neznamená náš absolútny zánik.
Úzkosť pred vinou a odsúdením vzniká vtedy, keď sa nás zmocní pocit viny, keď nás začnú trápiť výčitky svedomia a my nemôžeme pred nimi ujsť, keď sa nás zmocní strach pred Božím súdom a tušenie, že na tomto súde neobstojíme.
Úzkosť pred prázdnotou a nezmyselnosťou vzniká vtedy, keď sa človeka zmocní pocit, že nič z toho, čo robí a čo prežíva, nemá zmysel, keď nedokáže mať opravdivú radosť z obsahu svojho života, keď sa mu do duše namiesto radosti nasťahuje trvalý smútok, trvalá melanchólia.
Tieto tri druhy úzkosti nepociťuje každý človek rovnako, nepociťuje ich vždy. Ale v rozličných kombináciách a rozličnej sile nachádzajú sa v bytosti každého človeka. Za dlhý čas môžu byť skryté, nepoznané, ale určité životné okolnosti ich môžu celkom nečakane vytiahnuť zo skrytosti na svetlo vedomia. Hovoríme teda o niečom, čo sa týka každého z nás.
Sú obdobia aj v ľudských dejinách, keď sú tieto úzkosti viac skryté, a iné obdobia, keď sa v masových rozmeroch dostávajú na povrch, ovládnu tisíce a milióny ľudí. Vtedy nachádzajú svoje vyjadrenie aj v literatúre, umení, filozofii a v rozličných duchovných a historických pohyboch. Rozborom dejín sa prišlo na konštatovanie zaujímavej skutočnosti: že totiž jednotlivé typy týchto úzkostí sa vo veľkých rozmeroch a s veľkou silou dostávajú na povrch na konci jednotlivých veľkých historických období.
Na konci staroveku sa veľmi silno dostala do popredia úzkosť pred osudom a smrťou. Na konci stredoveku nadobudla veľkú silu úzkosť pred vinou a odsúdením. Na konci novoveku, teda práve v našej dobe, sa dostáva k slovu hlavne úzkosť z prázdnoty a nezmyselnosti.
Pravdaže, i keď je niektorý typ úzkosti v popredí, neznamená to, že by tie ostatné zmizli. Prítomné sú aj tie ostatné, i keď nie tak výrazne ako ten hlavný typ úzkosti, ktorým je charakterizované príslušné obdobie.
Pre nás je dôležité uvedomiť si, že všetky tri spomenuté typy úzkosti sa môžu zmocniť a zmocňujú aj dnešného človeka. Zmocňujú sa i nás, a hádam každý z nás, ak dokáže aspoň trocha načúvať, čo sa odohráva v jeho vlastných hĺbkach, pozná niečo z týchto úzkostí.
Pocit úzkosti je nepríjemný a človek sa usiluje zbaviť sa ho. Existuje mnoho rozličných pokusov takejto svojpomoci. Viedlo by nás ďaleko, keby sme ich chceli všetky rozoberať. Stačí, keď si uvedomíme výsledok takýchto pokusov. Na nejaký čas dávajú človeku pocit, že sa zbavil úzkosti, ale potom sa ukáže, že to bolo iba dočasné utíšenie, otupenie, a úzkosť sa dostaví opäť, a to neraz s ešte väčšou silou.
Človek, ktorý prešiel cez takéto neúspešné pokusy, alebo ktorý má možnosť sledovať ich v priebehu ľudských dejín a vidieť ich stroskotanie, si kladie otázku: Existuje skutočná pomoc na zvládnutie týchto úzkostí? Existuje možnosť prekonať ich? Ak áno, kde je táto pomoc?
Kresťanská viera na túto otázku odpovedá: Jediná skutočná pomoc na zvládnutie úzkosti, na získanie odvahy k životu je: Božie láska, milosť Ježiša Krista, účastenstvo Ducha Svätého.
Čo všetko ľudia v staroveku a až po dnešné dni robili a robia zo strachu pred osudom?! Astrológia v staroveku nadobúdala až smiešne formy. Kto si to mohol finančne dovoliť, radil sa s astrológom ešte aj o tom, kedy je vhodné ísť k holičovi. Všelijaké kúzla a mágia mala tiež slúžiť na to, aby sa človek aspoň trocha oslobodil od moci osudu. A dnešné horoskopy? Niekto ich číta s pobavením alebo to tvrdí, ale koľko je tých, ktorí im pripisujú vážnosť! Bol by to veľmi obsiahly a pritom smiešna a súčasne smutný zoznam, keby sme pospisovali všetko, čo ľudia robili a robia zo strachu, z úzkosti pred osudom.
Do tohto bezmocného a sebaklamného úsilia vkladá apoštol Pavel jedno posolstvo s mohutným obsahom: Nič, nijaká kozmická moc, nijaká moc osudu nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorú nám Boh prejavil v Pánu Ježišovi. Nedokážeme si v plnom rozsahu ani predstaviť, aké oslobodenie to bolo pre starovekého človeka, keď si mohol s celým srdcom osvojiť toto posolstvo. To je veta, ktorá aj nás oslobodzuje od úzkosti pred osudom. Nie sme v rukách slepého, temného osudu, ale sme v rukách láskavého Boha, nebeského Otca. Nech by nás láskavý Boh viedol aj po cestách, ktorých zmysel momentálne nerozumieme, vedie nás predsa k cieľu a z jeho lásky nikdy nevypadneme. Láska Božie je autentickou, opravdivou odpoveďou aj na tú druhú úzkosť, na úzkosť pred smrťou. Smrťou nevstupujeme do prázdnoty, ale do blízkosti toho istého láskavého Boha, ktorý nás už v tomto zemskom živote viedol tajomným spôsobom.
Milosť Ježiša Krista je odpoveďou na úzkosť pred vinou a odsúdením. Čo všetko ľudia na konci stredoveku robili, aby sa zbavili úzkosti pred vinou a odsúdením, aby našli milostivého Boha – odpustky, púte a podobne. Ale nikdy nemali konečnú istotu, či urobili dosť, či to, čo robia, Boh priaznivo prijíma.
Jediné opravdivé, účinné riešenie tohto problému sa našlo vo viere, že Pán Boh poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby nám priniesol vykúpenie od viny, aby nám priniesol odpustenie hriechov. Nič iné na svete ako viera v milosť Pána nášho Ježiša Krista nedokáže nás oslobodiť od úzkosti pred vinou a odsúdením. Koľkí ľudia, ktorí za dlhú dobu pre svoje viny nemohli nájsť utíšenie výčitiek svedomia, našli nakoniec pokoj duše v milosti Pána Ježiša Krista. To je veľký objav Reformácie. To je aj pre nás jediná cesta. Keď sa nás zmocní pocit viny a nemôžeme pred ním uniknúť, vtedy je Vykupiteľ Ježiš Kristus našou jedinou záchranou.
Účastenstvo Ducha Svätého je odpoveďou na ten tretí typ úzkosti, na úzkosť pred prázdnotou a nezmyselnosťou. Človek sa síce aj v tejto veci usiluje o svojpomocné riešenie. Napĺňa svoj čas obsahom, ktorý sa mu javí ako zmysluplný, ale aj tak sa ho môže zmocniť pocit, že to všetko možno nemá nijaký zmysel, a stará otázka a stará úzkosť pred nezmyselnosťou sa dostavuje s novou silou.
Ako môže byť Duch Svätý odpoveďou na túto úzkosť? Takto: Pôsobenie Ducha Svätého sa týka predovšetkým ľudskej osoby. Podľa biblického svedectva a podľa cirkevného učenia je dielom Ducha Svätého posvätenie človeka. „Posvätenie“ je náboženský pojem a nemusí byť každému na prvé počutie jasný. Vysvetlenie je jednoduché a poukazuje na veľmi závažnú udalosť: Posvätenie znamená, že Duch Svätý vedie človeka k tomu, aby sa skutočne, fakticky stal tým, čím je vo svojej podstate, tým, na čo mu Stvoriteľ dal predpoklady. Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz. Svojím hriechom človek tento obraz v sebe deformoval, pokazil na nepoznanie. Duch Svätý pracuje na jednotlivých ľuďoch, aby sa v nich tento pôvodný Boží obraz obnovil. I keď sa nám nepodarí objaviť, čo by mohlo byť zmyslom jestvovania vesmíru a prírody na tejto zemi, tak predsa jedno, a to práve to najdôležitejšie pre nás môžeme povedať: Zmyslom jestvovania človeka v jeho terajšej situácii je, aby sa v ňom obnovil obraz Boží, aby sa človek stal v plnom, peknom, pôvodnom zmysle človekom. To je náš cieľ. I ak ho v tomto živote v plnosti nedosiahneme, tak predsa zmysluplný život je len ten, ktorý sa pohybuje smerom k tomuto cieľu. Ale pohybovať sa smerom k tomuto cieľu – to nie je v našej moci. Len ak sa otvoríme pre pôsobenie Ducha Svätého, budeme kráčať týmto smerom, a tak sa oslobodíme, budeme oslobodení od úzkosti pred prázdnotou a nezmyselnosťou.
Láska Božia, milosť Kristova, účastenstvo Ducha Svätého – to je jediná skutočná odpoveď na úzkosti, ktorými je preniknutý náš život. Iné riešenie nevidíme. Niet inej cesty. Ponúkajú sa síce – ako sme si všimli – aj rozličné iné riešenia problémov, ktoré sú obsiahnuté v ľudskej situácii. Keby sa našlo lepšie riešenie, radi by sme ho preskúmali a prijali. Ale doteraz sa v našom zornom poli neobjavilo nič lepšie, a ani nepredpokladáme, že sa objaví. Preto tieto tri veci, ktoré sú obsahom nášho textu zo záveru 2. listu apoštola Pavla korintskému cirkevnému zboru: Láska Božie, Milosť Ježiša Krista, Účastenstvo Ducha Svätého – to je naše osobné krédo, osobné vyznanie, ktorého sa pevne pridŕžame, lebo to je pre nás jediný základ, na ktorom môžeme získať odvahu k peknému, dôstojnému životu.
Dnes je sviatok Svätej Trojice. V celej kázni sme hovorili vlastne o diele Trojjediného Boha, o jednej dôležitej stránke tohto diela. Učenie o Svätej Trojici patrí medzi najťažšie články cirkevného učenia. Treba si uvedomiť, že toto učenie nevzniklo z nejakej luxusnej záľuby v špekuláciách. Kresťanstvo vstúpilo do sveta, ktorý bol plný rozličných náboženských a filozofických názorov. Z dejín teológie vieme, že učenie o Svätej Trojici bolo potrebné na obrazu kresťanského posolstva pred deformáciami, ktorými bolo toto posolstvo ohrozené.
I keď do tajomstva Svätej Trojice neprenikneme svojím rozumom, tak predsa i dnes nám toto učenie môže zdôrazniť jedno: Boh, ako jeden Trojjediný Boh, nám okrem mnohých iných vecí pomáha riešiť problémy spojené s našou úzkosťou. Túto pomoc nám ponúka a poskytuje ako Boh Stvoriteľ, Boh Vykupiteľ, Boh Posvätiteľ. Všetko to smeruje k tomu, aby sme nemuseli donekonečna zostať rozorvanou bytosťou, ale aby sme sa stali jednotnou bytosťou, v ktorej budú všetky rozličné sily v dokonalom súlade, v dokonalej harmónii. Čím viac pochopíme tento zámer Boží, čím viac sa k tomuto cieľu dáme privádzať a budeme sa približovať, tým viac pochopíme dielo Trojjediného Boha vo svete a v našom vlastnom živote.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.