1. Mojžišova 6, 5 – 8 a 13 – 14 a17 – 20:
„Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé, 6 Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi, a zabolelo ho srdce. 7 I riekol Hospodin: Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril, ľudí aj zvieratá až po plazy a nebeské vtáky, lebo som oľutoval, že som ich učinil. 8 Ale Nóach našiel milosť v očiach Hospodinových. 13 Vtedy Boh riekol Nóachovi: Koniec nastal každému telu predo mnou, lebo pre ľudí zem je plná násilia. Vyhubím ich zo zeme. 14 Urob si koráb z góferového dreva; urob koráb s priehradami a natri ho zvnútra i zvonku smolou. 17 Lebo ja uvediem potopu vôd na zem, aby som vyhubil spod neba každé telo, ktoré má v sebe dych života. Všetko, čo je na zemi, musí zhynúť.18 Ja však ustanovím svoju zmluvu s tebou a do korábu vojdeš ty a s tebou tvoji synovia, tvoja žena a ženy tvojich synov. 19 Zo všetkých živočíchov, z každého tela, vovedieš do korábu po páre, aby si ich pri sebe zachoval nažive; budú to samec a samica. 20 Zo všetkých druhov vtáctva, zo všetkých druhov dobytka, zo všetkých druhov plazov, zo všetkého vojdú k tebe dvojice, aby ostali nažive.“ (1. Mojžišova 6, 5 – 8 a 13 – 14 a17 – 20:)
Milí bratia a milé sestry!
Viaceré oblasti našej krajiny i Európy sužujú záplavy. Nič nového. V posledných rokoch sa povodne opakujú. Ani pre Bibliu nie sú neznámou témou. Písmo sväté nás však učí dívať sa na záplavy nie len z hľadiska bezpečnostného, vodohospodárskeho či ekonomického, ale predovšetkým z pohľadu Božieho.
Stará zmluva nepochybuje, že Pán Boh má právo dopúšťať katastrofy či dokonca vyhladiť človeka z povrchu zeme. Nám sa takáto reč o Bohu príliš nepáči. Radšej by sme Hospodina videli v úlohe ľudomila, dobrého a láskavého starčeka, ktorý všetko odpúšťa a do života sa nám mieša iba keď súrne potrebujeme pomoc. Nejeden človek dokonca pri pohľade na rozmanité katastrofy a tragédie povie: Keby Boh existoval, nemohol by sa na to pozerať. Do dôsledkov vzaté tento výrok znamená, že Boh je buď surovec a krutovládca a potom v Neho nechceme veriť, alebo že žiadny Boh nie je, lebo inak by sa nemohol na pohromy vo svete pozerať.
Všetkým, ktorí by chceli Pánu Bohu predpisovať, čo je správne, čo si Boh môže dovoliť a čo nie, biblický príbeh o potope zvestuje: Hospodin sa nemusí donekonečna dívať na ľudskú neveru, pýchu, ľahkomyseľnosť, na naše pohŕdanie Božími darmi, na to, ako zanedbávame poslanie, ktoré nám Pán Boh zveril (por. 1M 6, 13). Stará zmluva nepochybuje, že Hospodin má právo súdiť svet, nás, ktorí v ňom žijeme. A je dobré, keď sa naučíme počítať s tým, že to, čo máme, v čom sme sa tak šikovne zabývali, tu nie je na veky. Povodne nás nenechávajú na pochybách, že v priebehu niekoľkých okamihov môže byť všetko inak
Hoci to niekomu môže pripadať ako sektárske maľovanie hrôz konca sveta, Biblia nemá v úmysle zastrašovať nás. No vyzýva nás k pokore, k tomu, aby sme premýšľali ako žijeme a orientovali sa na hlbšie a závažnejšie veci, ako len na prítomnú chvíľu, ktorá sa ľahko zmení.
Počas záplav médiá prinášajú správy ako sa neveľké jarčeky a riečky v krátkej chvíli zmenili na desiatky metrov široký dravý tok, ktorý strháva všetko, čo mu príde do cesty. Nič z hmotných statkov, ktoré máme, tu nie je na vždy. V priebehu niekoľkých momentov o ne môžeme prísť. Preto naliehavá biblická výzva, aby sme sa orientovali na závažnejšie veci, ako len na prítomnú chvíľu, ktorá sa rýchlo zmení.
Pán Ježiš hovorí (L 17, 26 – 29): „A ako bolo za dňov Nóachových, tak bude i za dňov Syna človeka. Jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Nóach vošiel do korábu; prišla potopa a zahubila všetkých. Podobne ako bolo za dňov Lótových: jedli, pili, kupovali a predávali, sadili a stavali, a v ten deň, keď Lót vyšiel zo Sodomy, padol oheň a síra z neba a zahubili všetkých.“ To znamená: Nesmierne záleží, ako naložíme so schopnosťou slobodne sa rozhodovať, ktorú sme dostali ako dar od Boha.
Ako za čias Nóacha, tak i teraz na Slovensku nie je iba jedna potopa, ale dve. Nie sú to len fyzické záplavy, ale aj záplavy zla, hriechu, života bez rešpektu voči Bohu. Počet tých, ktorí sa do cirkvi nielen navonok hlásia, ale vskutku pamätajú na Božie ustanovenia, sa v našich európskych končinách zužuje. Tým, že ľudia strácajú rešpekt voči Božím nariadeniam, Bohom daným pravidlám pre život, trpí celý svet, aj príroda, celé stvorenstvo. Naša budúcnosť závisí od toho, či prijmeme Božiu autoritu, alebo v duchovnej zaslepenosti ani nepostrehneme, že Božiu milosť nevyhnutne potrebujeme.
Azda každá biblická stať má ústredný verš. V našom príbehu sú ním slová: „Nóach našiel milosť v očiach Hospodinových“ (1M 6, 8). Nájsť milosť u Hospodina nie je nejaké pobožné hobby, akýsi kresťanský koníček, na ktorý sa upriamime, keď nám na to vydá čas. Nájsť milosť je základným predpokladom života na zemi i života vo večnosti.
Čo to znamená, že Nóach našiel milosť v čase, keď bola zem naplnená neprávosťou (1M 6, 5)? Nájsť milosť znamená predovšetkým počuť Božie slovo. Prijímať z tohto slova svoju životnú orientáciu, dať sa ním viesť. – I vtedy, keby nás nabádalo k čomusi nečakanému, ľudsky videné nezmyselnému až nenormálnemu. Žiaľ, vo svete, v ktorom žijeme, je toľko prevrátenosti, že mnohé z toho, čo je podľa Božieho slova nenormálne, sa dnes stalo bežným. Stačí spomenúť divoké manželstvá alebo mediálnu propagáciu homosexuality a brutality. Plno násilia je už v rozprávkach. Stačí pomyslieť na mrzké či dvojzmyselné reči, zaznievajúce dokonca i z rozhlasu a televízie, ktoré by kultúru slova mali pestovať. Mohli by sme mnoho hovoriť o vojnách – medzi národmi, aj o tých, ktoré prebiehajú v nejednej rodine, o vykorisťovaní, o nenapĺňaní či až ignorovaní závažných sľubov a ďalšom bezpráví. Je toho vo svete taká záplava, že sme si na to už zvykli. Nie však Hospodin, On nie je povinný donekonečna sa na to prizerať.
Nájsť milosť predovšetkým znamená počuť Božie slovo a dať sa ním viesť. V tomto zmysle na otázku, či je povinnosťou ísť na služby Božie, evanjelik odpovie: Je to milosť, výsada – teda oveľa viac ako povinnosť. Privilégium, že sa nám prihovára Pán Boh, omnoho prevyšuje povinnosť; smiem je viac ako musím.
Nóach počuje Božie slovo: „Urob si koráb z góferového dreva“ (1M 6, 14). Slovo, ktoré je v našom preklade Biblie preložené ako „koráb“, sa v pôvodnej starozmluvnej hebrejčine vyskytuje v príbehu o Mojžišovi. Označuje papyrusový košíček, ktorý Mojžišova mama vymazala asfaltom a smolou a položila doň svojho synčeka – do rákosia na brehu Nílu (2M 2, 3). – Šlo o lodičku nádeje, o loďku záchrany. Nóach mal urobiť koráb z góferového dreva. Biblisti sa líšia v názoroch, o aké drevo ide. Niektorí tvrdia, že to bolo rovnaké drevo, ako materiál, z ktorého bola vyrobená truhla zmluvy. Veta: „Urob si koráb z góferového dreva“ Izrealcom pripomínala Mojžišovu záchranu i dar Božieho zákona, ktorého dve kamenné dosky boli uložené v truhle zmluvy. Milosť teda nájde ten, kto v situácii všeobecnej skazenosti (1M 6, 5) má koráb nádeje, v ktorom sa pustí proti prúdu. Nájde ju ten, kto stavia tento koráb z kvalitného materiálu – z Božieho slova, z Hospodinovej zmluvy, z Pánovho vyslobodenia, z Božieho zákona.
Dôležitým znakom Nóachovho stavania, ktoré má v tomto bode Kristovské črty, je, že Nóach nestavia koráb iba pre seba. Stavia archu záchrany a nemyslí na seba, iba na svoju záchranu, len na svoje spasenie. Každý Nóachov úder kladivom pri stavbe korábu bol aj pozvaním pre ďalších: Dôverujte Božiemu slovu viac, ako tomu čo vidíte okolo seba. Táto Nóachova „drevená kázeň“ – hoci to bola kázeň pravdivá, nenašla u jeho súčasníkov odozvu. – Kiež ju nájde u nás. Kiež porozumieme, že onen starý Nóachov príbeh je príbehom o svete, v ktorom žijeme my; je príbehom aj o nás. Kiež sa prestaneme pýtať: Prečo Bán Boh nezastaví zlo? – A porozumieme, že keby Boh zlo okamžite vyhladil, ako by to dopadlo so mnou, s tebou, s nami, s našou cirkvou, krajinou, s naším svetom?
Milosť u Hospodina nájde ten, kto nežije iba pre terajšiu chvíľu, ale je – ako Nóach – ochotný pracovať pre Božiu budúcnosť, podieľať sa na Božom diele záchrany.
Povodne, záplavy, nie sú iba rôznych častiach našej krajiny. Náš svet, neraz náš vlastný život, je zaplavený zlom. I pri nás dochádza k situáciám, keď sa všetko rúca, stúpa voda, my sa topíme v záplave našich previnení.
Od dávnych dôb je symbolom kresťanskej cirkvi loďka. – Koráb záchrany, vezúci pasažierov, ktorí našli milosť u Hospodina. Tá loď nemá kormidlo. Svojím slovom ju riadi Kristus, ktorého „aj vetry aj more poslúchajú“ (Mt 8, 27b). Pre milosť za nás ukrižovaného Pána Ježiša Krista, ktorej sa nám osobne dostalo v krste (por. 1Pt 3, 20 – 20), smieme byť na korábe záchrany – v spoločenstve s Pánom Ježišom. Skrze Božiu milosť, ktorá k nám prišla v krste smieme byť na strane zachránených. Zostaňme Božími spojencami. Prijímajme Božiu milosť. Veď nachádzať ju nie je akési pobožné hobby pre kresťanskú „smotánku“ – ako, povedzme golf, je športom vyššej spoločnosti. Nájsť Božiu milosť je základným predpokladom našej budúcnosti: budúcnosti tu na zemi i vo večnosti. Držme sa preto poslušnou vierou Božieho slova, Kristovej milosti, navonok ani vnútorne neporušujme zmluvu krstu svätého, navonok ani vnútorne neopúšťajme loďku cirkvi, inak zostaneme v záplave zla a hriechu sami a bez nádeje. Pán Boh sa nám prihovára aj dnes i preto, aby sme vedeli, že to tak nemusí byť, že nemusíme zostať v záplave zla a hriechu, že nemusíme zostať sami a bez nádeje Boh je na strane života. Chce život dávať – požehnávať aj nám: v časnosti i vo večnosti. Amen.
Pramene:
Štepán Hájek: Příběhy nových počátků (vyd. EMAN, Benešov 2004);
Jan Nohavica: Na začátku (vyd. sbor ČCE v Olomouci 1996);
Bengt Pleijel: Ako bolo na počiatku (vyd. Polárka, Vavrišovo 2001).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
