Nedeľa diakonie, Galatským 6, 2
Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. (Galatským 6, 2)
V týchto dňoch zrejme každý myslí na katastrofálne záplavy, ktoré postihli našu vlasť a okolité krajiny. Televízia prináša otrasné obrazy toho, čo sa deje a čo prežívajú postihnutí ľudia. Za krátku chvíľu strácajú prakticky všetko, čo nadobudli mnohoročnou prácou a sporením. Musia sa zachraňovať útekom z vlastných domov, neraz s malými deťmi, a pozerať na skazu toho, čo bolo ich domovom. Je to veľké množstvo osobných tragédií s dlhodobým dosahom.
I ten, kto momentálne nie je zasiahnutý pohromami, cíti bolesť, keď si položí otázku: Ako by to bolo, keby som ja bol na ich mieste? Veď patríme do jedného spoločenstva, bez ohľadu na rozdiely, ktoré sú medzi nami. Spoločenstvo prirovnal apoštol k telu s mnohými orgánmi a napísal: „Keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy.“ Napísal to síce o spoločenstve cirkvi, ale v situácii takejto pohromy to môžeme oprávnene rozšíriť na široké spoločenstvo postihnutých i nepostihnutých.
Zároveň myslíme s úctou a uznaním na obetavú prácu záchrancov, aj profesionálnych aj na veľké množstvo ostatných. V situácii ohrozenia sa dostávajú na povrch dobré stránky ľudskej povahy. Sú to pekné prejavy ľudskej spolupatričnosti, keď ľudia prichádzajú na pomoc tým, ktorí si v ťažkej situácii ohrozenia sami nemôžu pomôcť. Vždy vtedy sa stáva skutočnosťou niečo z tej dôležitej zásady, ktorú sme čítali ako kázňový text: „Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov“.
Poznáme iste slová Pána Ježiša o poslednom súde: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, atď.“ V dnešnej situácii môžeme k nim smelo doložiť: Bol som ohrozený vodou a prišli ste mi na pomoc. Bolo by veľmi pekné, keby sa takáto ohľaduplnosť a solidarita prejavovala nielen v situáciách ohrozenia, ale aj inokedy.
Z iných podobných katastrofálnych udalostí vieme, že takéto situácie zvyknú zneužívať zlí, nezodpovední, bezohľadní ľudia, ktorí sa priživujú na nešťastí iných. Vtedy hovoríme o ľudských hyenách. Patrí to k najodpornejšiemu, najošklivejšiemu správaniu. Boli by sme radi, keby sme v súvislosti s terajšími povodňami nemuseli o ničom takom počuť.
Keď pozeráme na obrazy skazy a začíname uvažovať o tom všetkom, dostavuje sa aj u postihnutých aj u nepostihnutých obvyklá otázka: Prečo? Pane Bože, prečo to všetko? Pane Bože, prečo práve ja? Od nepamäti sa pri podobných udalostiach ozývajú tieto otázky. Nájdeme ich aj v Biblii. Dokonca Syn Boží Ježiš Kristus na kríži zvolal: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ale na otázku „Prečo?“ nemáme uspokojivú odpoveď.
Núka sa nám síce odpoveď z biblickej potopy: Potopa prišla na svet, lebo ľudstvo bolo skazené. Dnes je na svete naozaj mnoho zla: podvody, klamstvo, krádeže, korupcia, znásilňovanie, cudzoložstvo, pedofília, ubližovanie, vraždy, alkoholizmus, drogová závislosť, hráčska vášeň, a tak ďalej. Lenže pri tej biblickej potope bol zachránený aspoň nevinný Noach s rodinou. Ale tieto dnešné povodne nerozlišujú medzi dobrými a zlými. Takže musíme poctivo konštatovať, že nepoznáme uspokojivú odpoveď na otázku „Prečo?“
Meteorológia a ostatné prírodné vedy síce môžu podať určité prírodovedecké vysvetlenie tohto javu, ale nás by zaujímalo aj a hlavne to druhé vysvetlenie, filozofické, metafyzické, teologické. Ale práve v tejto veci vládne ticho, mlčanie, rovnako ako napríklad pri nekonečných otázkach takého extrémne trpiaceho biblického Jóba. Ostáva nám len veriť, že raz, možno až vo večnosti, sa dozvieme odpoveď aj na tieto veľmi naliehavé, akútne otázky.
Pri pohľade na tie obrazy skazy sa dostavujú nielen otázky typu „Prečo?“, ale prichádzajú aj ďalšie myšlienky. Uvedomujeme si, že je to, aj pre postihnutých aj pre nepostihnutých, jedna veľká lekcia o pominuteľnosti. Tu majú miesto slová zo starozmluvnej knihy Kazateľ: „Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom?“
Takéto myšlienky nám navodzuje pohľad na domy, nielen staré, ale aj nové, ktoré sa pukajú a rúcajú, na zaplavené kostoly, podmyté a prepadávajúce sa cesty a železničné trate, zosuvy pôdy, veľké plochy zaplavených obsiatych polí a lúk, ale aj správy o ľuďoch, ktorí v dôsledku povodní zahynuli. V dobe pokoja si človek myslí, že má pevne zaistenú existenciu, aj osobnú aj spoločenskú. A naraz vidí, že mnoho z toho, čo pokladal za pevné, sa otriasa a rúca. Uvedomujeme si krehkosť a labilnosť svojej existencie.
To nás vedie k dôležitému poznaniu: Každý deň, ktorý môžeme prežiť v pokoji a zdraví, nie je samozrejmosť, ale treba nám ho prijímať ako dar od Pána Boha. A zároveň sa nám treba usilovať každý takýto deň prežiť vo vzájomnom pokoji, láske, ohľaduplnosti, harmónii. Lebo môžu prísť zlé dni, keď budeme túto vzájomnú lásku a súdržnosť potrebovať ešte vo väčšej miere.
Súčasne si uvedomujeme, že pri všetkých našich možnostiach a schopnostiach sme závislí od vyššej moci. Je to dávna skúsenosť a poznanie, ktoré je výstižne vyjadrené v jednom biblickom žalme: „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik.“
Túto závislosť od Hospodina si nám treba uvedomovať nielen v takýchto kritických situáciách, ale aj v dobách, keď máme dojem, že sa nám všetko darí a že svoju existenciu držíme pevne vo vlastných rukách. Toto poznanie by nás malo priviesť k životu v bázni pred Hospodinom, aby sme sa pri všetkom svojom počínaní nespoliehali len na svoje sily, ale vždy rátali aj s Božou pomocou a s tým, že Pán Boh na nás stále pozerá a stále nás hodnotí, buď pozitívne alebo negatívne.
Postihnutí ľudia prežívajú veľký šok, otras. To je prvé citové štádium, cez ktoré prechádza každý, komu sa prihodí niečo veľmi zlé, bolestné. Ale Pán Boh nám dáva silu, aby sme potom, po krátkom čase, opäť pokračovali v živote. V Jóbovej knihe čítame o Pánu Bohu tieto slová: „On raní, On aj obväzuje, On udiera, ale Jeho ruky aj liečia.“ Povzbudivé slová čítame aj v jednom apoštolskom liste: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, ktorý nás potešuje v každom našom súžení.“
Tým chce byť povedané, že aj pre človeka, ktorého postihli ťažké životné údery, je otvorená nová budúcnosť a že taký človek, ktorý je pozvaný k novej nádeji, má prísľub Božej pomoci a požehnania. Prosíme Pána Boha, aby sa všetci tí, ktorí sú týmito povodňami bolestne zranení na tele i duši, čím skôr dopracovali k novej nádeji.
Pri pohľade na obrazy skazy sa dostavuje aj ďalšia dôležitá otázka: Keď sa rúca všetko, čo mi bolo a je drahé a vzácne, možno nájsť niečo, čo je pevné a neotrasiteľné?, niečo, čoho sa nemôže dotknúť žiadna osobná, dejinná, prírodná katastrofa? Existuje niečo, čo by mi zostalo, i keby sa zrútili všetky pozemské hodnoty, na ktorých som zakladal svoju dôveru? Toto je otázka, ktorá by uvažujúcemu človeku mohla a mala prísť na myseľ v čase takých katastrof, ako je tá, čo sa odohrávala a odohráva po tieto dni. To je otázka, ktorá by človeka mala sprevádzať nielen výnimočne v čase životnej krízy, ale rovnako naliehavo aj vtedy, keď život prebieha ticho, pokojne, rovnomerne.
To je otázka, na ktorú nás Písmo svätého upozorňuje veľmi často. Pán Ježiš Kristus ju vyslovuje veľmi naliehavo. Vie síce, že k životu je potrebný chlieb a mnoho ďalších hmotných vecí. Ale hovorí: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Poznal ľudí, ktorí sa usilovali získať celý svet hmotných hodnôt, ale povedal, že to nemá žiadnu cenu, ak človek pritom stratí svoju dušu, teda to, čo je pre človeka najpodstatnejšie, čo rozhoduje o jeho skutočnej hodnote. Vedel, že si človek musí robiť nejaké zásoby do budúcnosti, ale človeka, ktorý zakladal svoju budúcnosť iba na tomto a zanedbal svoju dušu, označil za blázna.
Aj udalosti týchto dní, aj tieto naznačené slová Biblie sú veľkým varovaním pre dnešného človeka, ktorý sa sústreďuje iba na takzvané konzumné hodnoty, a ktorého otázky opravdivého, duchovného ľudského bytia nechávajú ľahostajným, hoci práve to sú záležitosti, ktorého sa každého bezpodmienečne týkajú.
Ktoré sú teda tie hodnoty, ktoré prežijú aj životné krízy a katastrofy? Je to predovšetkým istota, ktorú nám priniesol Pán Ježiš Kristus a ktorú opakujú apoštoli: Človeče, za všetkých okolností si v Božích rukách. Boh ťa miluje, Boh sa ťa nikdy nevzdá. Od jeho lásky ťa nemôže odlúčiť nijaké utrpenie, ba dokonca ani smrť. On ťa napriek tvojej hriešnosti pre vykupiteľské dielo Ježiša Krista prijíma, akceptuje za svoje dieťa. Ale od teba žiada radikálne pokánie. Aby si si uvedomil, že tvojím konečným cieľom nie je blahobyt na tejto zemi, ale že sa v priebehu tých niekoľkých desaťročí života na tejto zemi máš pripravovať na večnosť. Vo veľkom prikázaní lásky ti je darované pravidlo, podľa ktorého máš stvárňovať, formovať svoj život. Milovať Boha celou svojou bytosťou a milovať blížneho ako seba. Toto všetko sú hodnoty, ktoré pretrvajú aj rozličné katastrofy, aj smrť.
Dnes, v nedeľu diakonie, služby lásky pre blížnych, si zdôrazňujeme, že čistá, činná, aktívna láska patrí medzi nepominuteľné, neotrasiteľné hodnoty. Myslíme na ľudí, ktorí žijú v diakonickom domove našej cirkvi „Dom na polceste“ vo Veľkom Slavkove, pre ktorý je určená dnešná ofera. Spomíname si, že sa nám predstavili práve v tomto kostole v januári tohto roku. Myslíme na všetkých postihnutých povodňami. Modlitby, aby vnútorne zvládli pohromy, ktoré ich postihli a aby získali nádej na pokračovanie v živote, sú prejavom našej kresťanskej a ľudskej solidarity.
Štátne orgány sa starajú o poskytnutie počiatočnej nevyhnutnej pomoci a budú hľadať aj ďalšie prostriedky. Ale svoju osobnú solidaritu bude môcť každý prejaviť osobnými príspevkami na zbierky na pomoc týmto ľuďom. Tam by každý mal dať prehovoriť svojmu srdcu a svojmu svedomiu. Modlitbami a aktívnou účasťou na pomoci postihnutým budeme realizovať tie pekné slová apoštola: „Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.“
Dôverou v Boha a aktívnou láskou k blížnym, najmä tým, ktorí práve potrebujú našu pomoc, prispejeme k budovaniu pevných základov domu svojho života, o ktorom Pán Ježiš povedal: „Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, oborili sa na ten dom, ale nepadol, lebo bol na skale založený.“ Šťastný je ten, kto si cestou lásky k Bohu a lásky k blížnym vybuduje takýto stabilný, neotrasiteľný dom svojho života.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
