V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. nedeľa po Svätej Trojici, Ev. Jána 5, 1 – 9

Milí bratia a milé sestry!
V dnešnú nedeľu myslíme na siroty. Osobitne na siroty žijúcich rodičov. Je nemálo ľudí, ktorí síce majú fyzických rodičov, no v skutočnosti žijú ako siroty. Aj muž, z evanjeliového príbehu vyznal: „Pane, nemám nikoho.“
Hospodin nechce, aby sme žili ako siroty. Praje si, aby sme žili v spoločenstve s Ním i v spoločenstve navzájom, aby sa nik necítil ako sirota, nemusel povedať: „Pane, nemám nikoho.“
Televízna relácia „Pošta pre teba“ už viac krát priniesla príbeh dospelých, ktorí sa ako deti stali sirotami – často živých rodičov – a v dospelom veku ich hľadajú. Celý ich život bol poznačený absenciou rodičovskej lásky. Naplno prežívali, čo to znamená byť sirotou. Rodičov nehľadali preto, že by v dospelosti potrebovali ich pomoc, ale hľadajú ich, aby aspoň na okamih mohli poznať lásku, o ktorú prišli – nie svojou vinou prišli.
V našej cirkvi sa niekoľko rodín cez ev. diakoniu venuje prevažne sirotám živých rodičov – ako profesionálni náhradní rodičia (v Stredisku ev. diakonie /SED/ v Banskej Bystrici, predtým v Ľubietovej) a v SED Veľký Slavkov v „Dome na polceste“. V túto nedeľu myslíme na všetky siroty a prosíme nášho Pána, a Spasiteľa Ježiša Krista, aby sme im v tom, v čom vieme a môžeme pomôcť, pomohli. – Aby nemuseli znieť smutné hlasy volaní: Bože, pohliadni a viď našu potupu! (Žalosp 5, 1 c).
(1) Pán k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo. Spoločenstvo začína tam, kde si jeden pri druhom všimne, že ten človek trpí, že zostáva osamelý uprostred iných. – Možno navonok slušných ľudí, ktorí plnia všetky prikázania, akurát prikázanie lásky, ktoré najviac poľudšťuje náš život, akosi neplnia.
Práve takto – všímavo, s nefalšovaným záujmom Pán prichádza k nám. On je Ten, kto si pri nás všíma, že niečo je inak ako by malo byť. On aj v našom príbehu nevidel zbožnosť len v modlitbách a obradoch, ale cez sviatočný deň (J 5, 1) zašiel do jeruzalemskej ľudovej nemocnice pri Ovčej bráne. Ježiš zašiel tam, kde boli trpiaci, kde ľudia niesli väčšie bremeno ako vládali uniesť, kde sa aj ten 38-rokov chorý muž cítil nesmierne osamelý. Pán k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo, má o nás nefalšovaný záujem a to je čosi, na čom sa oddá postaviť svoj život. Pán chce mať s nami spoločenstvo, no
(2) On víri aj hladinu ľudskej ľahostajnosti, aby vo svojich starostiach pozdvihli zrak k Nemu samému.
Čo charakterizovalo ľudskú ľahostajnosť? Jej typickým znakom boli priam preteky o to, kto sa prvý dostane do liečivej vody jazera Betezda. Ľudia verili, že anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu a kto prvý vstúpi do liečivého žriedla, bude uzdravený. A tak sa v tejto ľudovej nemocnici zvádzal tvrdý boj o to, kto bude prvý v jazere. Pritom šance neboli rovnaké. „Pretekári“ nemali rovnakú „štartovaciu čiaru“. Veď tu boli slepí, slabí i chromí – ľudia s čiastočnou či značnou stratou mobility. Človek, ktorý sa len-len dokázal pohybovať, v tomto neľudskom preteku nemal žiadnu šancu v tvrdom boji o prvenstvo. A do situácie urputného konkurenčného pretekania sa, kto z koho, vstupuje Ježiš. Všíma si jediného človeka, ktorý bol úplne bez šance. Kým ostatní mohli aspoň dúfať v uzdravenie, jemu, sťa sirote, zostávalo len čakať na človeka. Nemal šancu byť prvý v jazere, keď anjeli zvíril vodu. Preto „dvojnohý anjel“ bez krídel, zato so srdcom plným súcitu a milosrdenstva, prišiel k nemu. Nechceme týmto obrazným prirovnaním Ježiša k anjelovi nijako znižovať Jeho božskosť. Anjel – preložené z gréčtiny znamená posol – ten, ktorého posiela Boh. Ježiša onen chromý muž vnímal ako od Boha poslaného. Naša predstava o anjeloch je, že majú bacuľatú barokovú tváričku, až dievčensky krásny obličaj a krídla. No ako v Biblii, tak aj v živote anjeli neraz nemajú krídla, ale sú podobní bežným ľuďom (por. 1M 18, 1nn; Sud 6, 11nn).
Milí bratia, milé sestry, aj my môžeme byť anjelmi jeden druhému. – Aby pocítili, že sa k nim správame tak, ako by nás k nim poslal sám Boh. Takýto postoj je opakom ľudskej ľahostajnosti, ktorej hladinu prišiel Ježiš zvíriť – aby sme sa učili správať k iným tak, ako by nás k nim poslal sám Pán Boh.
V našom príbehu uzdravenie prichádzalo pomaly. Azda ani nie preto, že voda sa zvírila len raz za čas, ale preto, že tí ľudia si nieže neboli anjelmi, ale ani ľuďmi, ani blížnymi, iba konkurentmi. Ich ľahostajnosť charakterizoval neľudský zápas o to, kto sa prvý dostane do zázračnej liečivej vody jazera Betezda. Keby sa tí ľudia boli pochytali za ruky, odniesli jeden druhého, mohli sa dostať do jazera všetci naraz, mohli zažiť zázrak. Keby si boli vzájomne anjelmi, mohli byť uzdravení. No oni si vzájomne nevedeli byť ani ľuďmi...
Vari aj preto chromý muž, ktorý permanentne zažíval, čo je ľudská ľahostajnosť a už ani nedúfal v uzdravenie – muž, ktorý čakal na človeka, sa dočkal Boha. Ježiš azda preto uzdravil len jeho a nie všetkých hromadne, aby zvíril hladinu ľudskej ľahostajnosti a ukázal nám, že najväčšou chorobou dneška nie je imobilnosť, ochrnutie, slepota, dokonca ani nie srdcové ochorenia či A.I.D.S., ale najväčšou biedou – neduhom súčasného sveta je nedostatok záujmu, skutočnej ľudskosti v nás a pri nás. Ježiš víri hladinu ľudskej ľahostajnosti, aby sme zo svojej ustarostenosti pozdvihli zrak k Nemu samému. K Nemu, o ktorom je napísané v Písme: „Ajhľa, človek!“ (J 19, 5) – K Nemu, ktorý nám ukázal ako žiť.
Pán Boh k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo. On víri hladinu ľudskej ľahostajnosti, aby sme vo svojich starostiach pozdvihli zrak k Nemu.
(3) Boh uzdravuje – často cez ľudskú službu lásky iným.
Platí to aj dnes, aj u nás? Čo robíme v ev. cirkvi? V Domove detí rodinného typu v Ľubietovej boli po r. 1989 cez ev. diakoniu umiestnené prvé tri rodiny, ktoré dostali deti do starostlivosti a výchovy. Neskôr sa stali náhradnými profesionálnymi rodinami. Dnes ich je 11. Každá býva samostatne (v Bratislave, Bystrom, Háji, Hrádku n/V, Hronseku, Krmeši, Krupine, Modre-Kráľovej, Nitre, Novom Meste n/V, Smrečanoch). Okrem vlastných detí vychovávajú spolu 25 detí – mnohé sú siroty žijúcich rodičov. Finančne, odborne a právne sú náhradné rodiny riadené z administratívneho centra SED Banská Bystrica. Je to práca potrebná a modlime sa, aby Pán otváral aj ďalšie srdcia pre pomoc sirotám.
Aké „skraty“ môžu nastať v živote nechcených detí, hovorí nasledovný príbeh (mená sú zmenené): Danka Antalová sa dostala do detského domova keď mala 3 roky. Rodičia sa rozviedli, hádali sa, o dieťa sa nestaral nik. Niekoľko pokusov o nájdenie náhradnej rodiny bolo neúspešných. Keď jej ev. diakonia začala vybavovať občiansky preukaz, s prekvapením zistila, že jej meno nebolo zaznamenané v žiadnej matrike. Po prieťahoch s úradmi sa zistilo, že voľakedy dávno jej súd na žiadosť biologického otca zmenil meno na Danka Balážová. Žiaden súd ani úrad u nás nemá povinnosť oznámiť vám zmenu mena, ak máte 4 roky a ste v detskom domove. Takže 15-ročnej slečne v puberte sa zrútil svet. Čo povedia spolužiaci? Budú sa jej smiať. – Ako to vyzerá, zmeniť meno? – Veď sa nevydala! Meno však musí byť totožné s menom v občianskom preukaze. Pracovníci ev. diakonie sa jej snažili pomôcť.
Medzitým sa objavil biologický otec, pán Baláž. Žil s matkou a dvoma mladšími synmi, Dankinými bratmi. Nedôverčivú dcéru sa snažil presvedčiť návštevami, darčekmi, pozvaniami. Pomaly si zvykala, že má otca, bratov. Až raz stará matka „poučila“ Danku, že tento muž veru nie je jej otcom, zbytočne k nim chodí na návštevu! Znovu jeden zrútený svet. Rany sa prehĺbili: Kto som vlastne? Kto sú moji rodičia? Ako sa volám? Nosím meno muža, ktorý nie je mojím otcom? Čo odo mňa chcel? Prečo ma vôbec pozýval?... Čia som? Ničia. Neverím už nikom!
Danka sa vyučila. Osamostatnila sa, žila s ďalšími dievčatami v prenajatom byte, pracovala. Už nesnívala o rodine. Až raz sa jej pošta dostala k mame, a tá sa rozhodla zavolať. Dcéru obmäkčila, dodnes sa schádzajú. Danka sa pokúsila aj žiť s maminou rodinou, ale nevyšlo to. Nechcela sa deliť o mamu s nikým, bolela ju mamina starostlivosť o synov, lebo ona takúto starostlivosť nezažila. Mama jej vysvetlila, prečo sa to všetko stalo. Rozumom to pochopíte, ale srdcom? Danka má dnes vyše 20 a ešte sa nenašla. Držme jej prsty. Veď Boh uzdravuje – no často práve cez ľudskú službu lásky iným. On – náš Pán k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo. Aj dnešnou nedeľou – myšlienkami na siroty i evanjeliovým príbehom víri hladinu našej ľudskej ľahostajnosti, aby sme zo svojej ustarostenosti pozdvihli zrak k Nemu samému; aby sa nik necítil ako sirota – nemusel povedať: „Pane, nemám nikoho“, ale spoznal, že Boh uzdravuje – často práve cez ľudskú službu lásky našim blížnym. Amen.













Pramene: Na každý den (ČCE, Kalich Praha) – výklady k danému textu v ročníkoch 1998, 1999 a 2001;
Homiletická prípravka Zuzany Kolárovskej k Nedeli diakonie 2010.






































KÁZEŇ Z EV. SLUŽIEB BOŽÍCH V BA, 6. 6. 2010 – 1. NE po Trojici, ES 189, 549, 200, 553; A 57, ep. 1J 4, 16 – 21; ev.: L 16, 19 – 31
Ev. Jána 5, 1 – 9
Milí bratia a milé sestry!
V dnešnú nedeľu myslíme na siroty. Osobitne na siroty žijúcich rodičov. Je nemálo ľudí, ktorí síce majú fyzických rodičov, no v skutočnosti žijú ako siroty. Aj muž, z evanjeliového príbehu vyznal: „Pane, nemám nikoho.“
Hospodin nechce, aby sme žili ako siroty. Praje si, aby sme žili v spoločenstve s Ním i v spoločenstve navzájom, aby sa nik necítil ako sirota, nemusel povedať: „Pane, nemám nikoho.“
Televízna relácia „Pošta pre teba“ už viac krát priniesla príbeh dospelých, ktorí sa ako deti stali sirotami – často živých rodičov – a v dospelom veku ich hľadajú. Celý ich život bol poznačený absenciou rodičovskej lásky. Naplno prežívali, čo to znamená byť sirotou. Rodičov nehľadali preto, že by v dospelosti potrebovali ich pomoc, ale hľadajú ich, aby aspoň na okamih mohli poznať lásku, o ktorú prišli – nie svojou vinou prišli.
V našej cirkvi sa niekoľko rodín cez ev. diakoniu venuje prevažne sirotám živých rodičov – ako profesionálni náhradní rodičia (v Stredisku ev. diakonie /SED/ v Banskej Bystrici, predtým v Ľubietovej) a v SED Veľký Slavkov v „Dome na polceste“. V túto nedeľu myslíme na všetky siroty a prosíme nášho Pána, a Spasiteľa Ježiša Krista, aby sme im v tom, v čom vieme a môžeme pomôcť, pomohli. – Aby nemuseli znieť smutné hlasy volaní: Bože, pohliadni a viď našu potupu! (Žalosp 5, 1 c).
(1) Pán k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo. Spoločenstvo začína tam, kde si jeden pri druhom všimne, že ten človek trpí, že zostáva osamelý uprostred iných. – Možno navonok slušných ľudí, ktorí plnia všetky prikázania, akurát prikázanie lásky, ktoré najviac poľudšťuje náš život, akosi neplnia.
Práve takto – všímavo, s nefalšovaným záujmom Pán prichádza k nám. On je Ten, kto si pri nás všíma, že niečo je inak ako by malo byť. On aj v našom príbehu nevidel zbožnosť len v modlitbách a obradoch, ale cez sviatočný deň (J 5, 1) zašiel do jeruzalemskej ľudovej nemocnice pri Ovčej bráne. Ježiš zašiel tam, kde boli trpiaci, kde ľudia niesli väčšie bremeno ako vládali uniesť, kde sa aj ten 38-rokov chorý muž cítil nesmierne osamelý. Pán k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo, má o nás nefalšovaný záujem a to je čosi, na čom sa oddá postaviť svoj život. Pán chce mať s nami spoločenstvo, no
(2) On víri aj hladinu ľudskej ľahostajnosti, aby vo svojich starostiach pozdvihli zrak k Nemu samému.
Čo charakterizovalo ľudskú ľahostajnosť? Jej typickým znakom boli priam preteky o to, kto sa prvý dostane do liečivej vody jazera Betezda. Ľudia verili, že anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu a kto prvý vstúpi do liečivého žriedla, bude uzdravený. A tak sa v tejto ľudovej nemocnici zvádzal tvrdý boj o to, kto bude prvý v jazere. Pritom šance neboli rovnaké. „Pretekári“ nemali rovnakú „štartovaciu čiaru“. Veď tu boli slepí, slabí i chromí – ľudia s čiastočnou či značnou stratou mobility. Človek, ktorý sa len-len dokázal pohybovať, v tomto neľudskom preteku nemal žiadnu šancu v tvrdom boji o prvenstvo. A do situácie urputného konkurenčného pretekania sa, kto z koho, vstupuje Ježiš. Všíma si jediného človeka, ktorý bol úplne bez šance. Kým ostatní mohli aspoň dúfať v uzdravenie, jemu, sťa sirote, zostávalo len čakať na človeka. Nemal šancu byť prvý v jazere, keď anjeli zvíril vodu. Preto „dvojnohý anjel“ bez krídel, zato so srdcom plným súcitu a milosrdenstva, prišiel k nemu. Nechceme týmto obrazným prirovnaním Ježiša k anjelovi nijako znižovať Jeho božskosť. Anjel – preložené z gréčtiny znamená posol – ten, ktorého posiela Boh. Ježiša onen chromý muž vnímal ako od Boha poslaného. Naša predstava o anjeloch je, že majú bacuľatú barokovú tváričku, až dievčensky krásny obličaj a krídla. No ako v Biblii, tak aj v živote anjeli neraz nemajú krídla, ale sú podobní bežným ľuďom (por. 1M 18, 1nn; Sud 6, 11nn).
Milí bratia, milé sestry, aj my môžeme byť anjelmi jeden druhému. – Aby pocítili, že sa k nim správame tak, ako by nás k nim poslal sám Boh. Takýto postoj je opakom ľudskej ľahostajnosti, ktorej hladinu prišiel Ježiš zvíriť – aby sme sa učili správať k iným tak, ako by nás k nim poslal sám Pán Boh.
V našom príbehu uzdravenie prichádzalo pomaly. Azda ani nie preto, že voda sa zvírila len raz za čas, ale preto, že tí ľudia si nieže neboli anjelmi, ale ani ľuďmi, ani blížnymi, iba konkurentmi. Ich ľahostajnosť charakterizoval neľudský zápas o to, kto sa prvý dostane do zázračnej liečivej vody jazera Betezda. Keby sa tí ľudia boli pochytali za ruky, odniesli jeden druhého, mohli sa dostať do jazera všetci naraz, mohli zažiť zázrak. Keby si boli vzájomne anjelmi, mohli byť uzdravení. No oni si vzájomne nevedeli byť ani ľuďmi...
Vari aj preto chromý muž, ktorý permanentne zažíval, čo je ľudská ľahostajnosť a už ani nedúfal v uzdravenie – muž, ktorý čakal na človeka, sa dočkal Boha. Ježiš azda preto uzdravil len jeho a nie všetkých hromadne, aby zvíril hladinu ľudskej ľahostajnosti a ukázal nám, že najväčšou chorobou dneška nie je imobilnosť, ochrnutie, slepota, dokonca ani nie srdcové ochorenia či A.I.D.S., ale najväčšou biedou – neduhom súčasného sveta je nedostatok záujmu, skutočnej ľudskosti v nás a pri nás. Ježiš víri hladinu ľudskej ľahostajnosti, aby sme zo svojej ustarostenosti pozdvihli zrak k Nemu samému. K Nemu, o ktorom je napísané v Písme: „Ajhľa, človek!“ (J 19, 5) – K Nemu, ktorý nám ukázal ako žiť.
Pán Boh k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo. On víri hladinu ľudskej ľahostajnosti, aby sme vo svojich starostiach pozdvihli zrak k Nemu.
(3) Boh uzdravuje – často cez ľudskú službu lásky iným.
Platí to aj dnes, aj u nás? Čo robíme v ev. cirkvi? V Domove detí rodinného typu v Ľubietovej boli po r. 1989 cez ev. diakoniu umiestnené prvé tri rodiny, ktoré dostali deti do starostlivosti a výchovy. Neskôr sa stali náhradnými profesionálnymi rodinami. Dnes ich je 11. Každá býva samostatne (v Bratislave, Bystrom, Háji, Hrádku n/V, Hronseku, Krmeši, Krupine, Modre-Kráľovej, Nitre, Novom Meste n/V, Smrečanoch). Okrem vlastných detí vychovávajú spolu 25 detí – mnohé sú siroty žijúcich rodičov. Finančne, odborne a právne sú náhradné rodiny riadené z administratívneho centra SED Banská Bystrica. Je to práca potrebná a modlime sa, aby Pán otváral aj ďalšie srdcia pre pomoc sirotám.
Aké „skraty“ môžu nastať v živote nechcených detí, hovorí nasledovný príbeh (mená sú zmenené): Danka Antalová sa dostala do detského domova keď mala 3 roky. Rodičia sa rozviedli, hádali sa, o dieťa sa nestaral nik. Niekoľko pokusov o nájdenie náhradnej rodiny bolo neúspešných. Keď jej ev. diakonia začala vybavovať občiansky preukaz, s prekvapením zistila, že jej meno nebolo zaznamenané v žiadnej matrike. Po prieťahoch s úradmi sa zistilo, že voľakedy dávno jej súd na žiadosť biologického otca zmenil meno na Danka Balážová. Žiaden súd ani úrad u nás nemá povinnosť oznámiť vám zmenu mena, ak máte 4 roky a ste v detskom domove. Takže 15-ročnej slečne v puberte sa zrútil svet. Čo povedia spolužiaci? Budú sa jej smiať. – Ako to vyzerá, zmeniť meno? – Veď sa nevydala! Meno však musí byť totožné s menom v občianskom preukaze. Pracovníci ev. diakonie sa jej snažili pomôcť.
Medzitým sa objavil biologický otec, pán Baláž. Žil s matkou a dvoma mladšími synmi, Dankinými bratmi. Nedôverčivú dcéru sa snažil presvedčiť návštevami, darčekmi, pozvaniami. Pomaly si zvykala, že má otca, bratov. Až raz stará matka „poučila“ Danku, že tento muž veru nie je jej otcom, zbytočne k nim chodí na návštevu! Znovu jeden zrútený svet. Rany sa prehĺbili: Kto som vlastne? Kto sú moji rodičia? Ako sa volám? Nosím meno muža, ktorý nie je mojím otcom? Čo odo mňa chcel? Prečo ma vôbec pozýval?... Čia som? Ničia. Neverím už nikom!
Danka sa vyučila. Osamostatnila sa, žila s ďalšími dievčatami v prenajatom byte, pracovala. Už nesnívala o rodine. Až raz sa jej pošta dostala k mame, a tá sa rozhodla zavolať. Dcéru obmäkčila, dodnes sa schádzajú. Danka sa pokúsila aj žiť s maminou rodinou, ale nevyšlo to. Nechcela sa deliť o mamu s nikým, bolela ju mamina starostlivosť o synov, lebo ona takúto starostlivosť nezažila. Mama jej vysvetlila, prečo sa to všetko stalo. Rozumom to pochopíte, ale srdcom? Danka má dnes vyše 20 a ešte sa nenašla. Držme jej prsty. Veď Boh uzdravuje – no často práve cez ľudskú službu lásky iným. On – náš Pán k nám prichádza a chce mať s nami spoločenstvo. Aj dnešnou nedeľou – myšlienkami na siroty i evanjeliovým príbehom víri hladinu našej ľudskej ľahostajnosti, aby sme zo svojej ustarostenosti pozdvihli zrak k Nemu samému; aby sa nik necítil ako sirota – nemusel povedať: „Pane, nemám nikoho“, ale spoznal, že Boh uzdravuje – často práve cez ľudskú službu lásky našim blížnym.
Amen.

Pramene:
Na každý den (ČCE, Kalich Praha) – výklady k danému textu v ročníkoch 1998, 1999 a 2001;
Homiletická prípravka Zuzany Kolárovskej k Nedeli diakonie 2010.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.