List Efezským 2, 19 a Evanjelium podľa Lukáša 14, 15 – 24
Milí bratia a milé sestry!
Pomaly sa blíži dovolenková sezóna. V krajine, do ktorej vycestuje, si nejeden turista uvedomí: Som tu len hosťom. To, že tu (na zemi) nemáme trvalý pobyt, nemáme definitívny domov, že sme tu len hosťami, je pravdou nielen počas dovolenky v zahraničí, ale v celom našom časnom živote.
„Nemáme tu trvalého mesta“ (Žid 13, 14). K znakom hostí patrí, že hoci bývajú srdečne vítaní, predsa by raz mali – raz musia aj odísť.
Platí to aj o ľudskom živote. Keď príde na svet malý človiečik, vítame ho. Aj pri ňom sa však, po väčšom či menšom počte rokov, stane zjavným, že musí odísť, že na zemi je len hosťom.
Filozof Nietzsche žalostil nad svetom ako nad „bránou k tisíckam púští.“ Volal: „Beda tomu, kto nemá domov!“ Pri vedomí našej pominuteľnosti, ktorú si osobitne uvedomujeme pri nešťastiach, pri úmrtí ľudí v mladom veku, je sťa balzamom na dušu vedieť, že u Boha máme otvorený domov. Je evanjeliom – dobrou zvesťou, že pre obeť svojho Syna za nás, nás Pán Boh nevníma ako cudzincov, ako hostí, ale ako domácich Božích.
„A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží.“ Ježiš Kristus nám svojou smrťou získal práva byť domácimi Božími. Je dobré vedieť, že smieme patriť do Božej rodiny.
Vždy nám dobre padne stretnúť niekoho, na koho správaní smieme rozpoznať. Si vítaný/á! U Boha sme vítaní. On nás chce mať vo svojej blízkosti – chce, aby sme s Ním žili v úzkom vzťahu dôvery a lásky.
Nemusíš zostať von, kdesi stratený, bez ochrany, bez Božieho domova. Pán Boh – Jeho za nás ukrižovaný, ale aj vzkriesený Syn Ježiš Kristus nás pozýva k sebe. Dáva nám právo bývať v Jeho blízkosti, žiť s Ním. Nie sme viac cudzinci, prišelci, utečenci, turisti, ale domáci Boží. To značí: Smieme zostať pri Bohu. Nemusíme sa báť, že nás jedného dňa vyhostia ako nežiaducich – že sa staneme „personou non grata“.
V 23. žalme, Dávid hovorí: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou ... Stôl mi prestieraš .... je preplnený kalich môj“ – T. j.: Mám u Teba všetko potrebné. „Bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy“ – navždy, ako domáci Boží.
Pán k sebe pozýva všetkých: úspešných i sklamaných, dôverujúcich i tých, čo majú pochybnosti, ľudí plných nádeje i tých, čo očakávajú len úzkosť a ich srdcia napĺňa strach. Volá k sebe radujúcich sa i životom obťažených, zdravých i chorých. Nikomu nevypovedá svoje priateľstvo. Boh nám nedáva výpoveď zo svojej lásky. Môže sa však stať, že my sami chceme žiť ináč a tkp. „sa odsťahujeme“ z Božieho domova. Napr. ako márnotratný syn v známom Ježišovom podobenstve (L 15, 11 – 32).
Téma najbližšej nedele znie: Vážne pozvanie. Evanjelium tejto nedele (L 14, 15 – 24) hovorí o mnohých povolaných do spoločenstva s Bohom, ktorého obrazom je veľká večera. Aj im patrí pozvanie: „Poďte, lebo už je všetko hotové!“ (L 14, 17b) – Všetko je pripravené! Avšak mnohí toto pozvanie odmietli.
Predstavme si, že sme hostitelia. Rozpošleme desiatky pozvánok, dostaneme prísľub účasti a potom – náhle, v deň slávnosti, keď je všetko nachystané a stoly sú prestreté – začnú pozvaní hostia jeden po druhom odmietať, na všeličo sa vyhovárať. Vznikla by veľmi nepríjemná situácia. Evanjelium vraví, že táto situácia je Bohu dobre známa. Náš Pán pozná odmietanie, ľudské výhovorky. Predsa Boh neupadá do pomykova, keď niekto odmietne Jeho pozvanie. Boží dom sa naplní (por. L 14, 23b) – hoci inými ľuďmi, ako by sme si predtým mysleli.
Boh chce mať spoločenstvo s ľuďmi. A všade tam, kam prichádza, je kus neba na zemi.
Prichádza k nám vo svojom slove, inokedy aj vo svätej Večeri Pánovej. – Je nám blízko, lebo nás má rád a želá si, aby sme neboli iba nejakými turistami, prišelcami, cudzincami, hosťami, ktorí raz musia odísť, ale domácimi Božími. Každé zvestovanie Božieho slova, či už vo forme kázne alebo prisluhovanie sviatostí, je vážnym Božím pozvaním. – Pozvaním, ktoré nám chce dať istotu: Je to pravda! – Nie si/nie som u Boha len trpený. On chce teba i mňa mať u seba. Chce, aby sme Mu verili, žili s Ním. Navždy! – Ako domáci Boží!
Nezabudnime: Nie sme tí, ktorí sa musia báť vyhostenia. No nie sme ani turisti, ktorí s Bohom žijú, len keď im na to vydá čas. Mnohí, i v našej cirkvi, majú túto „turistickú“ mentalitu. Berú život s Bohom ako čosi, čo môže byť, ale nie je to nevyhnutné (ako dovolenku). Neberú to vážne. Božie pozvanie však je vážne. Pán Boh nás k sebe volá nástojčivo, s plnou vážnosťou. Pre Neho nie sme cudzí. Ježišov život a najmä Jeho obeť na kríži nás o tom uisťujú. Nech ani On nie je – nezostáva cudzím pre nás! Kiež je náš časný život – jednotlivcov i cirkevného zboru – aj pre ďalších „ochutnávkou“, ukážkou, pozývajúcim odkazom, na trvalé spoločenstvo, ktoré Pán pripravil v nebesiach tým, ktorí Mu dôverujú.
Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
