V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

3. nedeľa po Sv. Trojici, 1. Timoteovi 1, 12 – 17

Ďakujem Tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal verným, postaviac ma do (svojej) služby, hoci som bol predtým rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom; ale dostalo sa mi milosti, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. A navyše sa (vo mne) rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý; ale práve preto sa mi dostalo milosti, aby Ježiš Kristus na mne prvom dokázal všetku svoju zhovievavosť, aby to bolo príkladom pre tých, ktorí budú veriť v Neho k životu večnému. Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému múdremu Bohu česť a sláva naveky vekov. Amen. (1. Timoteovi 1, 12 – 17)

Pán Ježiš povedal o sebe slová, ktoré sú všeobecne známe: „Ja som cesta i pravda i život“. Sú to hlboké slová, ktoré hovoria nielen o podstate jeho bytosti, ale aj o tom, čo on znamená pre život ľudí. Keď hovorí, že on je cesta i pravda i život, dáva tým najavo, že on uvádza človeka na cestu k pravde a k životu.
To sú zároveň aj slová, ktoré hovoria niečo o situácii človeka. Ak treba niekoho viesť k pravde, znamená to, že taký človek zatiaľ nežije v pravde. Ak treba niekoho viesť k životu, znamená to, že taký človek zatiaľ nežije opravdivým životom.
Mohlo by sa zdať, že takéto vety, takáto diagnóza o človeku sa vzťahuje len na osobitne zaostalých ľudí. Ale prečítaný text vyvracia takúto domnienku. Lebo v tomto texte hovorí veľká kresťanská osobnosť, apoštol Pavel, že u neho bolo obdobie, keď nežil v pravde a keď jeho život nebol plným, opravdivým životom. Takto hodnotí svoj život pri pohľade späť, zo stanoviska poznanej pravdy, ktorá mu bola darovaná, keď mu pre jej poznanie boli otvorené oči.
Už predtým, ako sa s ním odohrala rozhodujúca životná zmena, bol vysoko vzdelaným teológom a dôležitým činiteľom v židovskom národnom a náboženskom spoločenstve. V tomto spoločenstve sa pred ním rysovala skvelá kariéra. Ale napriek tomu teraz priznáva, že vtedy žil v nevedomosti a nevere. Takéto priznanie nám pripadá veľmi zvláštne, veď jeho poznanie Božieho zákona a jeho vedomosti boli veľmi veľké. A jeho nevera tiež neznamená, že by nebol veril v Hospodina. Naopak, bol to veľmi múdry a hlboko veriaci človek, ktorý sa horlivo zastával náboženského postoja svojich predkov. Ale on napriek tomu hovorí, že v tom prvom období svojho života žil a konal v nevedomosti a v nevere.
Má pritom zrejme na mysli niečo veľmi konkrétne. Napriek jeho veľkej múdrosti a horlivosti bol jeho postoj k Ježišovi Kristovi jednoznačne odmietavý. Nepoznal skutočný význam Mesiáša Ježiša, neveril v jeho jedinečné poslanie, neuznával správy o tom, že Ježiš Kristus po svojom ukrižovaní vstal z mŕtvych. Toto vyjadrujú jeho slová, ktoré čítame v našom texte: „robil som to z nevedomosti v nevere“.
Jeho ostro odmietavý postoj sa prejavil prenasledovaním Ježišových nasledovníkov. Hovorí o tom sám vo svojich listoch a zmienky o tom čítame v Skutkoch apoštolov. V prvom liste Korintským píše: „Ja som najmenší z apoštolov, ani nie hoden menovať sa apoštolom, pretože som prenasledoval cirkev Božiu.“ Potvrdzujú to aj zmienky v Skutkoch apoštolov. Spomína sa tam jeho účasť pri kameňovaní martýra Štefana; strážil šaty svedkov, ktorí svedčili proti Štefanovi. Ďalej tam čítame slová, ktoré vyjadrujú jeho stanovisko k Štefanovmu martýriu: „Saul schvaľoval, že ho zavraždili“. 9. kapitola Skutkov je uvedená slovami: „A Saul ešte vždy zúril proti učeníkom Pánovým, dychtiac po ich vyvraždení.“ Tieto stručné zmienky jasne poukazujú na cieľavedomú, systematickú snahu zlikvidovať všetko, čo pripomínalo Ježišovo učenie, jeho život, smrť a vzkriesenie.
A pri všetkom tomto si myslel, že je na najsprávnejšej ceste, že jeho poznanie je dokonalé, že jeho život dosahuje tie najvyššie ukazovatele. Ale toto jeho subjektívne pevné presvedčenie bolo hlbokým sebaklamom. Čo robil, to robil z nevedomosti a v nevere.
V našom texte naznačuje, že ľudí, ktorí žijú v podobnom sebaklame, je mnoho. Lebo to, čo píše o veľkej premene vo svojom živote, nie je iba zápis z jeho osobného, súkromného denníka, ale hovorí o sebe, že on je reprezentatívna vzorka veľmi mnohých ľudských životov. V nevedomosti a nevere žijú mnohí. Veľmi dobre to vedel Pán Ježiš, keď sa na kríži modlil za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“
Je mnoho ľudí, ktorí sú spokojní alebo aj veľmi spokojní so svojím životom. Môžu to byť ľudia, ktorí sú úspešní vo všetkých svojich podujatiach, ďalej ľudia, ktorí sa sami pokladajú za dobrých a spravodlivých, a cítia sa natoľko sebestační aj po hmotnej a duchovnej stránke, že sa im zdá, že nikoho nepotrebujú, a nevedia, čo by si počali s ponukou pomoci a záchrany zo strany Ježiša Krista.
Takýmto ľuďom sú adresované slová v jednom liste zo Zjavenia Jána: „Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý, radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.“
V nevedomosti a nevere žijú ďalej tí, ktorí sa bez vnútorných zábran oddávajú najrozličnejším krikľavým hriechom a cítia sa v nich dobre. Cítia sa v nich tak dobre, že nechcú ani počuť o žiadnej záchrane, pomoci, radikálnej zmene. Všetci takíto ľudia žijú v nevedomosti a nevere.
Určité prvky nevedomosti a nevery v rozličných ohľadoch môžu byť aj pri nás. Len sa treba dôkladne zahľadieť do svojho vlastného života a hodnotiť sa pritom pomocou zrkadla, ktoré nám nastavuje Božie slovo.
Ako sa môžu otvoriť oči takému Saulovi-Pavlovi, ktorý si v sebaklame myslí, že si vyvolil tú najlepšiu cestu? Ako sa môžu otvoriť oči tým, ktorí sú farizejsky presvedčení, že s ich zbožnosťou a spravodlivosťou je všetko v najlepšom poriadku a že Pán Boh musí byť s nimi nadmieru spokojný? Ako sa môžu otvoriť oči úspešným a so sebou načisto spokojným ľuďom, ktorí si blahoželajú slovami toho bohatého gazdu z podobenstva: „Duša moja, máš dosť všetkého na mnoho rokov“? Ako sa môžu otvoriť oči ľuďom, ktorí sa znova a znova dopúšťajú krikľavých hriechov a myslia si, že práve v tejto hriešnej slobode záleží dokonalý život?
Dá sa azda čakať, že sa sami dopracujú ku kritickému poznaniu svojho sebaklamu a k poznaniu svojho skutočného položenia? Že sa v nich sama od seba objaví túžba po novom živote? Že sa v nich samých nájde sila na uskutočnenie veľkého životného zvratu?
Príklad Saula-Pavle ukazuje, že človek sám v sebe a sám od seba nemá takéto rezervy poznania, múdrosti a sily. Pavel na svojom životnom príbehu ako na vzorovom príbehu ukazuje, že pomoc musí prísť zvonku, od Pána Ježiša Krista a že od človeka sa čaká, že túto pomoc prijme.
V našom texte predkladá Pavel svoj príbeh ako vzor, ako paradigmu: „Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý; ale práve preto sa mi dostalo milosti, aby Ježiš Kristus na mne prvom dokázal všetku svoju zhovievavosť, aby to bolo príkladom pre tých, ktorí budú veriť v Neho k životu večnému.“
Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil, aby zachránil hriešnikov. Slovo „prišiel“ vyjadruje veľké podujatie: prišiel zo svojho večného sveta do nášho časného, pozemského sveta. Prišiel nie náhodne, ale zámerne, s určitým, jasne formulovaným poslaním. Prišiel, aby zachránil a zachraňoval hriešnikov. Aby zachránil tých, ktorí žijú v nevedomosti a nevere a v dôsledku toho chodia po nebezpečných cestách, ktoré znamenajú znižovanie ich ľudskej dôstojnosti a nakoniec vedú do záhuby.
Ľudia, ktorí kráčajú po takýchto cestách, si neuvedomujú, kam takéto cesty vedú, ale Ježiš Kristu, ktorý je pravda, to vedel a vie veľmi dobre. Prichádzal ako záchranca týchto ľudí. Vo svojich zemských dňoch prichádzal k verejným, vykričaným hriešnikom a svojím priateľstvom a láskou im pomáhal k novému životu. Boli to hriešni vyberači daní, publikáni. Boli to hriešne ženy, ktoré mu s plačom ďakovali za nový život, ku ktorému ich zachránil. Z nášho textu vidíme, že sem patrí Saul-Pavel, ktorého životnú cestu obrátil do celkom nového životného smeru.
Pán Ježiš Kristus prichádza aj dnes ako záchranca hriešnych, blúdiacich ľudí. Aj nám ponúka svoju záchranu. Vo svojom slove nám ponúka pravdu, aby sa nám otvorili oči pre jasné poznanie. Cez poznanie pravdy a vieru nás chce priviesť k novému životu. Toto je veľká ponuka. Veľká ponuka, ktorá je však účinná až vtedy, keď ju človek prijme. Slovo „veriť“ má bohatý obsah, a jeden dôležitý bod tohto obsahu je: prijať ponuku záchrany, ktorú nám prináša Pán Ježiš Kristus.
Na príklade zachráneného Saula-Pavla si nám treba všimnúť ešte jednu vec. Ježiš Kristus vo svojom diele záchrany nezostáva na polceste. On nielen oslobodzuje človeka z ničivých pút hriešnej minulosti, ale takto zachránenému, oslobodenému človeku dáva nový životný obsah.
V Pavlovom prípade je nový životný obsah a program v priamom protiklade s tým, čo robil vo svojej hriešnej minulosti. O svojom živote pred obrátením hovorí, že bol rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom. Teraz ho Ježiš Kristus postavil do svojej služby, aby šíril práve tú radostnú zvesť, to evanjelium, ktoré sa predtým usiloval umlčať a likvidovať. Z textu cítime veľkú radosť a vďačnosť za to, že jeho život dostal takýto celkom nový obsah. Vyjadruje to na samom začiatku nášho textu: „Ďakujem Tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal verným, postaviac ma do (svojej) služby“.
Nielen v tomto texte, ale aj zo všetkých Pavlových listov priamo žiari nadšenie, že môže konať apoštolskú službu šírenia evanjelia. Koná to s radosťou, i keď je to pre neho spojené s mnohými ťažkosťami a nepríjemnosťami. Lebo teraz si je istý, oprávnene istý, že získal pravé poznanie a opravdivý život.
Priviedol ho k tomu Pán Ježiš Kristus, ktorý je cestou, pravdou, životom. Priviedol ho k tomu Pán Ježiš Kristus, a Pavel ho navždy, až do večnosti, prijal za svojho Pána a najdôvernejšieho priateľa.
Pavlov prípad je v tomto všetkom aj pre nás modelom, vzorom. Takýto šťastný život je aj nám všetkým ponúknutý. Ktokoľvek prijme takúto zachraňujúcu ponuku, ten určite z celého srdca vzdá Pánu Bohu chválu slovami, ktorými sa končí náš text: Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému múdremu Bohu česť a sláva naveky vekov.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.