V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Jeremiáš 9, 22 – 23

Nechváľ sa múdry svojou múdrosťou! Nechváľ sa silák svojou silou! Nechváľ sa boháč svojím bohatstvom! Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť, právo a spravodlivosť na zemi. Lebo v týchto veciach mám záľubu – znie výrok Hospodinov. (Jeremiáš 9, 22 – 23)

Tieto slová boli povedané a napísané pred viac ako 2500 rokmi. O chválení sa v nich hovorí ako o niečom, čo sa medzi ľuďmi všeobecne vyskytuje. Dnes je chválenie, predovšetkým chválenie seba samého, takisto všeobecne rozšírené. Na rozdiel od iných javov, ktoré vtedy existovali a dnes neexistujú, alebo vtedy neexistovali a dnes existujú, je chválenie seba samého stabilný, nemeniaci sa prvok ľudskej povahy. Je to teda niečo, čo je zrejme zakorenené veľmi hlboko v ľudskej bytosti.
Chválenie seba je prejav túžby vzbudiť obdiv u druhých. Ale iba sama táto túžba by nestačila na vysvetlenie pozoruhodného javu, že chválenie seba sa tak mocne cez tisícročia udržiava v ľudskej povahe. Chválenie seba musí byť zrejme prejavom hlbšej, nástojčivejšej potreby. Aj prečítaný text z prorockej knihy Jeremiáš, aj iné biblické texty s touto tematikou nám pomáhajú objaviť, o čo v hĺbke ide pri tomto známom jave.
Človek si uvedomuje, a aj jeho podvedomie cíti, ako veľmi je jeho život ohrozený. Túži po zaistení života, ktoré by prekonalo túto ohrozenosť. Keď má hodnoty, o ktorých si myslí, že môžu zaistiť jeho život proti ohrozeniam najrozličnejšieho druhu, chváli sa týmito hodnotami. Podľa toho, čím sa človek chváli, môžeme usudzovať, ktorými hodnotami chce zaistiť svoj život proti ohrozeniu. Ide o hodnoty, ktoré človek nachádza predovšetkým v sebe, alebo ktoré sú v tesnom vzťahu k nemu. V našom texte sa uvádzajú tri príklady: Človek sa chváli svojou múdrosťou, svojou silou, svojím bohatstvom.
Snaha zaistiť si život proti ohrozeniu vlastnou múdrosťou, vlastnou silou, vlastným bohatstvom poukazuje na túžbu človeka po egocentrickom zdôrazňovaní seba samého, svojej vlastnej bytosti. Človek chce byť stredobodom sveta, v ktorom sa nachádza. Niekto má možnosť usilovať sa o to, aby bol stredobodom veľkej či veľmi veľkej oblasti sveta, iný sa môže usilovať o to isté len v malej oblasti sveta. Ale napriek tomuto kvantitatívnemu rozdielu ide vždy o jednu a tú istú túžbu, egocentrickú túžbu. Chválenie seba je teda okrem spomenutej už snahy chváliť sa zaistenosťou svojho života proti ohrozeniu aj prejavom egocentrickej túžby, egocentrickej tendencie v ľudskom srdci.
Náš text obsahuje kritiku práve na to, že človek sa chváli svojou múdrosťou, svojou silou, svojím bohatstvom. Kritika sa týka oboch vecí, o ktorých sme hovorili: aj zaistenosti života proti ohrozeniu, aj egocentrického sústreďovania človeka na seba samého. Môže vlastná múdrosť, vlastná sila, vlastné bohatstvo zaistiť život pred každým ohrozením? Odpoveď je celkom jasná: Nemôže.
S drobnými problémami si človek síce aj sám dá rady pomocou spomenutých hodnôt. Ale tie drobné ohrozenia nie sú ešte hlavným problémom našej existencie. Sú ohrozenia, pri ktorých sa zdá, že sa celá naša existencia rozbíja a blíži sa ku koncu.
Je to napríklad pocit nezmyselnosti života, keď sa človeka zmocňuje dojem: Možno je celá moja existencia nezmyslom. Vlastná múdrosť, sila a bohatstvo nie sú schopné vyriešiť tento problém. Alebo sa nás zmocnia neodbytné výčitky svedomia, a ani v tomto prípade nám nepomôže naša vlastná múdrosť, sila a bohatstvo. Alebo príde dlhé utrpenie, ktoré sa nám nepodarí odstrániť ani veľkým úsilím, a pri ktorom je potrebné dopracovať sa k vnútornému postoju, ktorý by nám umožnil niesť aj to utrpenie. Ani to človek nedokáže vlastnou múdrosťou, silou a bohatstvom. Najočividnejšia je bezmocnosť človeka pri smrti. Nespočetné skúsenosti ukazujú, že vlastnou múdrosťou, silou a bohatstvom tu človek nič nezmôže.
Ak sa človek v pokojných dobách zvykol chváliť svojou múdrosťou, silou, bohatstvom, tak v situáciách, ktoré sme si práve všimli a v im podobných situáciách je takáto samochvála neopodstatnená. Takéto hlboké poznanie skrýva sa za slovami nášho textu: „Nechváľ sa múdry svojou múdrosťou! Nechváľ sa silák svojou silou! Nechváľ sa boháč svojím bohatstvom!“
Veľmi cenné je, že text neostáva len pri kritike, teda pri odsúdení a odstránení samochvály, ale že aj pozitívne ukazuje, čím ju treba nahradiť: „Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť, právo a spravodlivosť na zemi. Lebo v týchto veciach mám záľubu – znie výrok Hospodinov.“
Tie problémy života, s ktorými si človek vlastnou múdrosťou a silou nedá rady, môže riešiť Hospodin, ktorého múdrosť a sila je neobmedzená. Ostatne, aj tá múdrosť a sila, ktorou človek sám rieši svoje drobné problémy, pochádzajú od Pána Boha. Toto je veľmi závažný dôvod, pre ktorý by chválenie sa vlastnou silou a múdrosťou nemalo prichádzať u nás do úvahy. Text nás nabáda, aby sme sa vzdali chválenia sa vlastnou múdrosťou, silou, bohatstvom. Namiesto toho nás vedie k tomu, aby sme sa chválili Pánom Bohom, totiž tým, že On nás za žiadnych okolností neopustí, ale i keď nás vedie cez ťažké a tienisté úseky života, spoľahlivo nás privedie k cieľu.
Tu si môžeme všimnúť, že dve veci sú tesne spojené: oslobodenie sa od zlozvyku a hriechu samochvály a získanie novej dôvery v Pána Boha. Kto plne dôveruje Pánu Bohu, kto si uvedomuje, ako plne je od neho závislý, ten sa oslobodzuje od samochvály. Čím menej dôvery v Pána Boha, tým viac samochvály u človeka. Čím viac dôvery v Pána Boha, tým väčšia sloboda od samochvály. Čím menej samochvály, čím viac dôvery v Pána Boha, tým silnejší a trvanlivejší pocit životnej istoty. Týmto je jasne vyznačená cesta aj pre nás.
Všimli sme si, že chválenie seba je aj prejavom egocentrizmu, teda ľudskej snahy o získanie centrálneho postavenia vo väčšom alebo menšom svete. Táto túžba je všeobecne rozšírená, a pri pozorovaní seba a pozorovaní druhých ju môžeme každodenne študovať. Človek si myslí, že takéto centrálne postavenie v určitej oblasti dáva plnosť jeho životu. Aj to je sebaklam.
Lebo egocentrizmus je prejavom základného, originálneho hriechu, ktorý spočíva v tom, že človek sa chce stať bohom, či už vo väčšej alebo menšej, alebo hoci len celkom malej oblasti sveta. To je prejav ľudskej vzbury proti Pánu Bohu – hoci egocentrizmus a jeho prejavy obyčajne nechápeme z tohto hľadiska. Z Biblie sa to môžeme dozvedieť, lebo tá nám odhaľuje korene jednotlivých závažných javov v ľudskom živote.
Lenže vzburou proti Pánu Bohu ešte nikto nedosiahol plnosť života. Možno človek touto cestou dosiahne zdanie plnosti – ale po tomto zdaní nasleduje vždy, skôr alebo neskôr, tragické stroskotanie. Skutočnú plnosť života môže človek získať len tak, že za stredobod svojho života prijme Pána Boha. Egocentrizmus musí byť nahradený teocentrizmom, to znamená takým životným postojom, v ktorom je stredobodom všetkého Pán Boh.
Samochvála musí byť nahradená tým, že budeme každý deň chváliť Pána Boha. Myšlienky a city samochvály prichádzajú samy od seba, myšlienky a city chválenia Pána Boha nám ani zďaleka neprichádzajú do vedomia v takej veľkej miere. Mali by sme preto urobiť, a to mnoho razy, tento myšlienkový krok: Kedykoľvek pocítime nutkanie chváliť sa pred sebou alebo pred druhými, mali by sme si pomyslieť alebo povedať niekoľko viet na Božiu oslavu.
A predovšetkým by sme mali v modlitbe prosiť Pána Boha, aby urobil v nás tú veľkú vnútornú zmenu, aby nám myšlienky oslavovať Pána Boha prichádzali na myseľ aspoň tak často, ako nám doteraz napadali myšlienky samochvály.
Práve toto je cesta, ktorou sa možno dostať k plnosti života. Čím viac egocentrizmu, čím menej oslavy Pána Boha, tým väčšia prázdnota v našom živote. Čím menej egocentrizmu, čím viac oslavy Pána Boha, tým väčšia plnosť, skutočná plnosť nášho života.
Pán Ježiš povedal veľmi ostré slová proti ľudskej samochvále. Zvlášť ostro sa vyjadroval proti tým, ktorí ešte aj náboženstvo zneužívali na to, aby pestovali kult seba. Táto hrozná zvrátenosť sa vyskytuje aj dnes, aj medzi kresťanmi.
Namiesto toho nás Pán Ježiš učí všetku dôveru a životnú istotu zakladať na Pánu Bohu. Namiesto samochvály nás učí oslavovať Pána Boha. Nielen slovami, ale vlastným príkladom nám ukázal, ako má vyzerať taký život. V modlitbe povedal: „Otče, ja som oslávil tvoje meno na zemi.“ Učeníkom a všetkým nasledovníkom prikázal: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“
Prorocké slová, ktoré sme čítali, slová Pána Ježiša a jeho príklad aj nás pozývajú, aby sme urobili v tejto veci veľkú zmenu vo svojom živote, a ak sme už vstúpili na túto cestu, aby sme v tomto smere vytrvali, aby sme od oslavovania seba na celej čiare prešli k oslavovaniu Pána Boha.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.