2. nedeľa po Svätej Trojici, Lukáš 12, 27 – 32, Tatranská Lomnica
Všímajte si ľalie, ako rastú, nepradú a netkajú; hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich. Keď teda Boh zaodieva trávu na poli, ktorá dnes je a zajtra ju hodia do pece, či nie skôr vás, ľudia malej viery? Preto ani vy nehľadajte, čo budete jesť a čo piť, ani sa tým neumárajte, lebo to všetko hľadajú národy tohto sveta, a váš Otec vie, že to potrebujete. Ale hľadajte radšej Jeho kráľovstvo, a tamto bude vám pridané. Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo. (Lukáš 12, 27 – 32)
Pred 60 rokmi vznikol vo Vysokých Tatrách samostatný Evanjelický augsburského vyznania cirkevný zbor. Je to počtom malý cirkevný zbor, ale Pán Ježiš dal najavo, že sa zaujíma aj o malé spoločenstvá veriacich. To je obsahom jeho známych slov: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som medzi nimi.“ A povzbudením sú aj jeho slová v našom texte: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“
Pri tomto výročí sa zastavujeme a pozeráme aj späť aj dopredu. S vďačnosťou myslíme na ľudí, ktorí prišli na myšlienku vytvoriť tu samostatný cirkevný zbor a ktorí ju aj realizovali. Myslíme na tých, ktorí sa za tých 6 desaťročí akýmkoľvek spôsobom, v akýchkoľvek funkciách a činnostiach pričinili o to, aby tento cirkevný zbor žil, pôsobil, rozvíjal sa. Zoznam týchto ľudí by bol dlhý, a dnes si iste na mnohých z nich spomenieme.
Ale ďakujeme predovšetkým Pánu Bohu, lebo bez jeho vôle a pomoci by tento zbor nemohol existovať. Takéto vedomie závislosti od Hospodina mali už zbožní Izraeliti v dobe Starej zmluvy. V jednom biblickom žalme je to vyjadrené múdrymi slovami, ktorými aj my môžeme vysloviť svoje stanovisko: „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik.“ A tak môžeme, ba musíme povedať slová, s ktorými ste uvádzali do pôsobnosti zborový dom v Smokovci: „Eben-Ézer ... Až potiaľto pomáhal nám Hospodin.“ Ten, ktorý sa stará o kvety na lúkach a vysoko v horách, staral sa doteraz aj o tento cirkevný zbor a až doteraz mu pomáhal. Pomáhal tomuto zboru prechádzať cez rozličné udalosti, radostné, ale aj ťažké a bolestné, ktoré sú obsahom tých 60 rokov. Aj z týchto udalostí si dnes zrejme niektoré sprítomníme.
Dnes ďakujeme Pánu Bohu za 60-ročnú existenciu zboru a za to, že zbor mohol plniť – v ľahkých aj ťažkých dobách – svoje poslanie. Uvedomujeme si hlavné body poslania cirkvi: zvestovať slovo Božie, zákon a evanjelium, na službách Božích, biblických hodinách, pri výučbe náboženstva a konfirmačnej príprave, pri pastorálnych rozhovoroch a iných príležitostiach, ukazovať, že Božie slovo je aktuálne aj v dnešných, zmenených okolnostiach. Rovnako dôležitou úlohou cirkvi je: prisluhovať sviatosti, krst svätý a Večeru Pánovu, zvestovať slovo Božie aj pri nich, ako aj pri konfirmácii, sobášoch, pohreboch. Slovo Božie a sviatosti – to je to hlavné, kvôli čomu sú tu všetky vonkajšie zariadenia zboru. Za to, že aj tento cirkevný zbor mohol a môže plniť tieto úlohy, ďakujeme dnes Pánu Bohu.
Dnes s veľkou vďačnosťou myslíme aj na to, čo sa s Božou pomocou podarilo v tomto zbore dosiahnuť v stavebnej oblasti v záujme toho, aby cirkevný zbor mal aj vonkajšie predpoklady na svoju činnosť. Úprimnú vďaku vyslovujeme všetkým tým, doma aj v zahraničí, ktorí túto činnosť podporovali svojimi milodarmi.
Aj pri vzniku samostatného zboru, aj pri celej jeho existencii by si bolo možné klásť otázku, či je dôvod na to, aby taký malý zbor, ako je tento, existoval ako samostatný. Odpoveď na túto otázku je jasná vo chvíli, keď sa otázka objaví. Samostatná existencia tohto zboru má veľmi dobré opodstatnenie, lebo je to cirkevný zbor nielen pre domácich cirkevníkov, ale zároveň pre všetkých, ktorí prichádzajú do Tatier ako pacienti, turisti, rekreanti. Každý, kto len chce, môže tu nájsť duchovný domov v bohoslužobných spoločenstvách, na biblických hodinách, v individuálnych pastorálnych rozhovoroch.
Vysokohorské prostredie tohto zboru je veľmi vhodné na to, aby ilustrovalo a podčiarklo určité stránky zvesti Božieho slova. Mnoho z toho, čo aj domáci cirkevníci, aj hostia zažijú v tatranskej prírode, je vo zvesti Božieho slova v tunajších kostoloch interpretované zo stanoviska viery v Pána Boha. Všimnime si niektoré z týchto pohľadov.
Pán Ježiš si pozorne všímal krásnu galilejskú prírodu a určite by si rovnako pozorne všímal krásnu tatranskú prírodu. O jednej poľnej ľalii povedal, že ju Pán Boh, Stvoriteľ, oblieka krajšie, než ako sa obliekal chýrny kráľ Šalamún v celej svojej sláve. To isté platí o tunajších vysokohorských kvetoch, ale aj o všetkých ostatných krásach, ktoré tvoria tatranskú prírodu. Nám by nikdy nemala zovšednieť tá krása – aj jemná a nežná, aj divoká – ktorú vidíme okolo seba. V spoločenstve cirkevného zboru sa môžu stretávať tí, ktorí túto krásu obdivujú a uvedomujú si, že to všetko musel najprv niekto premyslieť a potom byť dosť mocný na to, aby to realizoval. Vzdávať za to Stvoriteľovi vďaku a chválu – to je niečo, čo dáva duchovný obsah pobytu v týchto horách. V nádhernom 104. žalme sa v modlitbe, s poetickým nadšením, opisuje príroda, ktorú stvoril Pán Boh. Či si už tento žalm čítame v samote prírody alebo v spoločenstve zboru – žalm vyvoláva v nás pocit bezprostrednej blízkosti Stvoriteľa.
Tak ako vedel Pán Ježiš objavovať krásu poľného kvetu, vedel objavovať krásu a dobrotu v ľudských srdciach. Videl dobrotu v srdci milosrdného Samaritána, dobrotu v srdci chudobnej vdovy, ktorá dala zdanlivo malý ale v skutočnosti veľmi veľký milodar, dobrotu v srdciach ľudí, ktorí sa odvrátili od hriechov a začali nový, čistý život. Pre všetko toto mal otvorené oči. Ak sme my schopní vidieť krásu horských kvietkov, mali by sme byť schopní objavovať krásu a dobrotu v ľudských srdciach, aj vo svojom srdci, aj v srdciach druhých ľudí. Porozprávať sa v zborovom spoločenstve o takýchto pekných objavoch a skúsenostiach – to aj uprostred zloby sveta napĺňa srdce človeka radosťou.
Slovami o kráse poľných kvetov chcel vzbudiť Pána Ježiš dôveru v starostlivosť nebeského Otca. Tak ako sa on, Boh, stará o kvety a o vtáctvo nebeské, postará sa aj o vás – to je Ježišovo posolstvo. Každý môže toto uistenie vztiahnuť osobne na seba. My ho teraz vzťahujeme na tento cirkevný zbor. Pozeráme s dôverou do budúcnosti tohto zboru, a túto dôveru zakladáme na Ježišovom uistení, že Pán Boh bude tento zbor sprevádzať aj do budúcnosti. O to ho pri tomto výročí úprimne prosíme.
V živote Pána Ježiša hrajú vrchy určitú rolu. Chodieval na vrch modliť sa. Na vrchu povedal základné výroky o ľudskej existencii, ktoré sú u Matúša zhrnuté v takzvanej kázni na vrchu. Na vrchu premenenia zažil kus večnosti, večného sveta, pred svojím utrpením. Vždy vtedy vystúpil zo sveta, ktorý ho obklopoval množstvom každodenných problémov. V samote výšky, v modlitebnom spoločenstve so svojim nebeským Otcom, potreboval vždy znova načerpať silu, aby mohol i naďalej pomáhať ľuďom, ktorí si nevedeli dať rady so svojím životom. Aj pre nás môže pobyt v samote tejto prírody znamenať, že vystúpime v duchu na vysoké stanovisko, pohľadom z ktorého sa značne rozšíri náš obzor, aby sme svoje každodenné problémy videli v širšej súvislosti, aby sme sa na ne mohli pozrieť z hľadiska večnosti. To môže veľmi podstatne prispieť k získaniu vnútorného pokoja a k novému riešeniu našich problémov. Tichá alebo spoločná modlitba v niektorom z tatranských kostolov nás môže upevniť v nájdenom riešení.
Do Tatier prichádzajú na kratší či dlhší pobyt pacienti hľadať a upevniť si zdravie. Keď takto musia na čas odísť zo svojho domáceho zboru, môžu tu nájsť svoj dočasný cirkevný zbor. Potrebujú ho, veď v dlhých hodinách sa ich myseľ okrem všedných záležitostí zaoberá aj základnými otázkami ľudského bytia. Zvesť Božieho slova v tunajších kostoloch im v rozličných ohľadoch pomáha hľadať odpovede. Okrem toho tu môžu znova a znova počúvať posolstvo o tom, že Pán Boh sa ich nikdy, ani v ich chorobe nevzdáva. Môžu si osvojiť krásny sľub Pána Ježiša Krista: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony ma nasledujú. Ja im dávam večný život a nezahynú naveky a nikto mi ich nevytrhne z ruky.“ Táto istota im veľmi pomáha udržiavať si vnútornú rovnováhu a nádej smerujúcu do novej budúcnosti a podporuje aj proces uzdravovania.
Keď človek príde sem, do hôr, oslobodzuje sa do určitej miery od každodenných problémov a myseľ sa mu stáva slobodnejšou pre otázky o zmysle života, pre otázky o tom, čo je človek. Čo je človek? – to je prastará otázka, formulovaná už pred tisícročiami, napríklad v takom 8. žalme. Aj dnes je to veľmi aktuálna otázka. Pre mnohých ľudí sú dnes dôležité iba konzumné hodnoty. Človek ich pravdaže potrebuje, ale človek je omnoho viac ako živočích, pre ktorého sú dôležité iba konzumne hodnoty. Neraz aj nejasne cíti, ako veľmi potrebuje toto „omnoho viac“. Dnešný človek túži po spiritualite, po niečom, čo siaha za hranice jeho základných životných potrieb. V 42. žalme je táto túžba vyjadrená pôsobivým príkladom z horského prostredia: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak túži moja duša po tebe, ó Bože. Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu.“ V samote hôr a v meditatívnom sústredení aj v chrámoch tohto cirkevného zboru môže dnešný človek objaviť seba a uvedomiť si svoje vyššie poslanie. Uvedomiť si: Žijem nie iba pre tých niekoľko desaťročí na zemi, ale pestovaním svojej duchovnej bytosti mám sa pripravovať na život vo večnosti. Ježiš Kristus sa mi pritom ponúka ako jedinečný sprievodca, ktorý aj mne dáva najavo, že ma nekonečne miluje. V tomto zbore sa všetkým ponúka možnosť ponoriť sa do úvah o večných slovách Písma svätého, a tak sa prepracovať k poznaniu a prijatiu toho, čo sa každého človeka bezpodmienečne týka. Nejeden tu môže objaviť pre seba Bibliu ako knihu, ktorá môže človeka obohatiť o to jedno potrebné, unum necessarium, čo Ježiš Kristus zdôraznil pri návšteve Márie a Marty v Betánii.
V podobných úvahách by sa dalo pokračovať a každý si môže nájsť dnes nejakú polhodinu a uvažovať o tom, čo jemu osobne hovoria slová z 12. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša, ktoré sme čítali na začiatku. Končíme malou meditáciou o našich kostoloch. Na smokovecký kostol sa dá pozerať zdola a hore v pozadí vidieť Slavkovský štít, na lomnický kostol sa dá pozerať zdola a hore v pozadí vidieť Lomnický štít. Symbolika by mala byt jasná: Cesta k skutočným vrcholom ľudského bytia vedie cez slovo Božie zvestované aj v týchto kostoloch, cez živé Slovo Božie, ktorým je Ježiš Kristus. Prosíme Pána Boha, aby tento zbor mohol aj v budúcnosti osloviť mnohých ľudí, aj domácich členov zboru, aj návštevníkov Tatier.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
