V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

12. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 7, 31 - 37

Milí bratia, milé sestry,
žijeme vo svete, v ktorom sa na nedostatok podnetov nemôžeme sťažovať. Skôr naopak.
Mnohí sa informáciami v slovách i obrazoch, reklamami, nárokmi na rýchle reakcie cítime zvalcovaní natoľko, že nedokážeme preniknúť k ich zmyslu, podstate, nevieme využiť ich obsah.
Aby sa naša pozornosť neustále netrieštila, stále musíme byť v strehu a rozlišovať, čo si ju zaslúži a čo nie. A to tiež stojí námahu! Záleží nám predsa na tom, aby nám neuniklo to, čo môže byť pred náš život, rozvoj alebo pokoj ... veľmi dôležité.
Prečítaný text nám však približuje opačný extrém – kedy sa človek obmedzovaný chorobou, neistotou, či strachom ocitne v izolácii. Poškodenie, alebo strata schopnosti komunikovať, počuť, vidieť ho vrhne do presne vymedzeného priestoru, v ktorom stráca istotu, hodnotu, dôstojnosť.
Zo spoločnosti ich vylučuje nedôvera alebo strach, že im dá niekto najavo, že sú na príťaž – a na druhej strane obava ľudí v okolí, že sa s nimi nebudú vedieť dorozumieť a že im svojou akčnosťou viac ublížia ako pomôžu.
A tak vznikajú bariéry, nezmyselné hranice nepochopení nielen medzi zdravými a chorými, ale aj medzi bohatými a chudobnými, starými a mladými, rodičmi a deťmi, mužmi a ženami, lebo ani jedni ani druhí nemajú odvahu riskovať nadviazanie kontaktu, v ktorom by neuspeli.
Preto je dobré počuť príbehy uzdravenia – ako dôkazy toho, že existuje aj niečo, čo nemusíme vyskúmať, pomenovať a zorganizovať my sami, že nad všetkými našimi veľkodušnými plánmi – alebo rezignáciami je Boh so svojou mocou. Zasahuje. Prichádza vo svojom Synovi a mení osudy ľudí, ktorí by sa to nikdy neodvážili očakávať. A to je hodné oslavy, to je hodné našej pozornosti.
Príbeh uzdravenia je teda pozvaním k viere, ktorá má moc postaviť človeka k novým možnostiam a perspektívam.
a. Hneď v úvode sa dozvedáme o tom, že hluchonemého človeka k Ježišovi priviedli. Boli to ľudia, o ktorých sa z evanjelia nedozvedáme vôbec nič, hoci bola práve ich snaha predpokladom úspechu!
Bieda ich známeho, priateľa, či príbuzného, ich nenechala ľahostajnými. Privádzajú Ho k Ježišovi a očakávajú pomoc. Aj oni robia niečo preto, aby sa bariéra medzi samostatnými a odkázanými na pomoc zrútila. Hluchonemému nevedia pomôcť sami, ale nevzdávajú sa hľadania iných možností! Ak počujú o Ježišovi, ktorí vzbudzuje toľké nádeje, neváhajú a využijú príležitosť. To je VIERA!
Už tento prvý krok je pre nás zrkadlom. Ako vnímame situácie, v ktorých nás trápenie iných vystaví bezmocnosti a ukáže nám, že je naša inteligencia, invencia a dobrá vôľa prikrátka? Ako takýto pocit riešime? Zabudneme? Vzdialime sa? Rezignujeme?
Evanjelium nám kladie pred oči pozitívny príklad. Ľudí, ktorí organizačnú zdatnosť využijú v prospech iného a nasadia – zmenežujú všetko, aby urobili, čo sa z ich strany urobiť dá.
Pán Boh sa, bratia a sestry,
teší z takýchto ľudí! Teší sa z ľudí, ktorí od Neho očakávajú veľké veci! Teší sa z každého, kto svoju vieru dokáže prejaviť celkom prakticky, kto ju neobmedzuje na špeciálne duchovné prejavy.
b. Ježiš vzal hluchonemého do ústrania, mimo dosahu senzáciechtivých divákov. Vytvára možnosť pre dôverné, osobné stretnutie.
Aj nás občas Ježiš oddelí od ruchu, od zmätkov všednosti a vedie do ticha. A nie je to vždy príjemné. Práve choroby – alebo zranenia nám často dávajú možnosť zamyslieť sa nad sebou samým: ´Ako to žijem? Čo prinášam? Potrebujem si znovu zvážiť priority, aby som čosi rozhodujúce nezmeškal.´
Inokedy si nás Pán Boh získava tak, že k nám pošle človeka, ktorému sa podarí vytiahnuť nás z hektiky k rozhovoru, ktorý v nás zanechá stopy, osloví v nás to, čo potrebujeme, aby sme sa vedeli pohnúť ďalej. Je možné, že sa ticho s Bohom naučíme vyhľadávať sami, lebo v ňom objavíme uzdravujúce, upokojujúce momenty.
c. To, ako Ježiš zaobchádza s hluchonemým, nás môže prekvapiť, alebo vyrušiť. Do uší – teda na postihnuté miesta vkladá ruky – a slinou sa mu dotkne jazyka.
Tým všetkým dáva človeku najavo, že mu je blízko, že pred jeho postihnutím neuhýba, že sa zaoberá jeho telesnou núdzou. Ak nehovorí a nepočuje, ešte vidí a cíti, preto sa mu Ježiš približuje spôsobom, ktorý vníma, ktorému rozumie.
Ježiš sa zaujíma aj o naše boľavé miesta, objavuje sa tam, kde sme zastali, kde sme zanevreli, možno zdrsneli. Vie, že naše vnútorné zranenia nás môžu znecitlivieť, urobiť slepými, hluchými aj voči pomoci. Aj z týchto trpkých skúseností nás Ježiš môže uzdraviť. Má moc vrátiť sluch a reč aj tomu, kto počúvať a hovoriť nechce.
Ježiš obracia oči k nebu a vzdychá – dáva najavo svoju účasť na našich problémoch, smútkoch, nešťastiach, ale vkladá ich do kompetencie Bohu. Od Neho čerpá moc meniť osudy ľudí. Od Neho prijíma silu venovať sa človeku, ktorý Ho potrebuje.
Hluchonemý vie: Boh je tu pre mňa. Nezabudol. Som pre Neho dôležitý. Neprehliadol ma.
d. Až potom povie Ježiš krátku kázeň, jediné slovo – Efata, to znamená: otvor sa! Evanjelista ho zapísal v aramejčine, v reči, ktorou Ježiš hovoril, nepreložil ho do gréčtiny.
Bolo to dôležité slovo. Zaznelo v správny čas na správnom mieste. Zaznelo, keď zmĺklo všetko – náreky a potom aj nádeje.
Toto slovo prinieslo účinok – uzdravenie, tomuto človeku zmenilo celý život. Darovalo mu nový, zdravý vzťah – k sebe samému, k ľuďom i Bohu.
Bratia a sestry,
Ježiš hovorí ´Efata´ – ´otvor sa´ dodnes: ku všetkým, ktorí ohluchli a otupeli vo svojich vzťahoch, stali sa hluchými pre potreby ľudí v tesnej blízkosti, pre Božie slovo, pre pravdu.
Ježiš hovorí ´Efata´ všetkým, ktorí onemeli, stali sa skúpymi na dobré slovo, chladnými a skrytými v anonymite, len aby sa nemuseli nikoho zastať, nič povedať, nič urobiť.
V izolácii je ľuďom niekedy dobre! Uzatvárajú sa do samoty, sebaľútosti – alebo do skupín, kde uznávajú a vyznávajú rovnaké spôsoby správania, zbožnosti a nedajú sa znepokojovať výzvami, ktoré by nad ich pohodlie, nad ich samospravodlivosť postavilo otáznik.
Je možné, že aj Ježišove slová znejú naprázdno, že ich človek neprijme, lebo by sa musel k niektorým veciam, okolnostiam a možno aj ľuďom postaviť inak. Musel by čosi meniť, prispôsobovať sa a ak sa k tomu neodhodlá, ostáva v obmedzení. Nie preto, že je to jeho údel, ale preto, že sa tak rozhodol.
e. Ježiš zakazuje hovoriť o zázraku na verejnosti. Odmieta imidž divotvorcu, zázračného uzdravovateľa. Vie, že znameniami, slovami, ktorými zjavuje Božiu moc vyprovokuje hnev a násilie tých, ktorí Ho budú chcieť odstrániť. Tú cestu utrpenia a kríža príjme. Vie totiž, že bude viesť ešte ďalej – k novému životu, k novému prístupu k Bohu a Jeho večnosti.
O tom, že to nie je lacná útecha posmrtnej budúcnosti, svedčí to, že aj dnes prichádza s uzdravujúcim slovom, dotykom a gestom človeka, ktorý Mu rozumie a napodobňuje Ho. Ten si vie nájsť čas a prejaviť záujem o človeka, ktorý si sám pomôcť nedokáže. Vie pristúpiť k osamelému, ubitému a zranenému tak, aby ho nezranil, ale dal mu najavo obyčajnú ľudskú blízkosť. Aj vtedy, ak sa mu nedarí. Aj vtedy, ak sklamal. Aj vtedy, ak na neho veľa ľudí zabudlo.
Malé gestá, pár slov a krátka návšteva tých, ktorí potrebujú uzdravenie rozličného druhu v chorobe, osamelosti, v strese a zhone je viac ako súcit.
To málo prináša závan víťazstva nad tým, čo človeka ochromuje, likviduje a deptá. Pán Boh nás oslovuje, inšpiruje a posiela, aby sme Jeho slovo vedeli pretlmočiť do podoby, z ktorej budú mať ľudia okolo úžitok, radosť, lebo v ňom pocítia uzdravujúce požehnanie.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.