12. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 7, 31 - 37
„Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia. Tu priviedli k Nemu hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa! I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne. I prikázal im (Ježiš), aby nikomu nehovorili; ale čím viac im prikazoval, tým viac to rozhlasovali. A náramne žasli hovoriac: Všetko dobre učinil; aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“ (Ev. podľa Marka 7, 31 – 37)
Milí bratia a milé sestry!
V živote máme rôzne túžby a ciele. Túžbou azda každého veriaceho rodiča, starého či krstného rodiča je, aby jeho deti, krstné deti, vnúčatá, niesli ďalej štafetu viery v Krista. Odovzdať nie vyhasnutú fakľu, ale horiacu pochodeň viery ďalším, je našou úlohou bez ohľadu na to, či máme vlastné ratolesti, krstné deti alebo vnúčence. Hranica medzi ľuďmi viery a tými, ktorým je viera v Pána Ježiša ľahostajná či cudzia, je „sypká, tekutá“. Veď koľkože je rodín, v ktorých deti veriacich rodičov nepokračujú vo viere svojich predkov?! Odložili ju ako topánky, z ktorých človek vyrastie. No sú i rodiny, kde vo viere žijú deti, kým rodičia pre Božie veci nemajú porozumenie.
Evanjelium je však dobrou správou, že Ježiš slúži všetkým. Počujeme, že prišiel do Desaťmestia, teda do prevažne pohanského prostredia. Kto má manželského partnera, deti alebo rodičov, ktorí sa viere bránia, má kus Desaťmestia – v modernom slova zmysle kus pohanského prostredia – vo vlastnej domácnosti, vo svojom blízkom okolí. Ježiš ani takéto prostredie neobchádza. Aj tam sa prejavuje Jeho moc.
Správy o Ježišových divoch v Biblii nechcú byť konštatovaním iba toho, čo sa stalo kedysi, čo už je dávno za nami a čo my teraz s tým?... Keď počujeme, že Ježiš uzdravuje, znamená to, že si praje zdravý svet, zdravého človeka. Je to zasľúbenie, že Boh raz stvorí nový – úplne zdravý svet. A aj v našom svete, ktorý je v mnohom ohľade chorý, má Pán Ježiš záujem o každého. I s hluchým a zajakavým mužom zaobchádza celkom osobne. Berie ho stranou, tam, kde sú len sami pred Božou tvárou. Tam má prísť človek k sebe.
To platí i v súčasnosti: sami seba nájdeme iba pred Božou tvárou, v Ježišovej blízkosti. Keď vskutku túžime odovzdať ďalším horiacu fakľu viery a vidíme, ako to vonkoncom nie je jednoduché, prichádzajme s týmito starosťami pred Božiu tvár, do Kristovej blízkosti. Vytrvalo sa modlievajme za živú vieru našich domácich i ďalších, ktorých nám Pán posiela do cesty. V Ježišovej blízkosti nájdeme sami seba, tam dochádza k aj uzdraveniu.
V evanjeliovom príbehu celom rukolapne. Ježiš sa dotýka chorého človeka. Hoci podanie ruky už dlho patrí k spoločenskému bontónu, inak príliš nemáme chuť nechať niekoho len tak sa nás dotýkať. Ba keď sa v našej dobe povie, že sa nás ktosi dotkol, mieni sa tým zväčša čosi záporného.
Ježiš zaobchádza s ľuďmi celkom osobne. Dotýka sa ich. Dotýka sa aj našich postihnutých miest, našich problémov, nášho trápenia. Nemusí to byť príjemné a možno to je aj neobvyklé, ako neobvyklým bol spôsob, ktorým sa Ježiš dotkol hluchonemého. Do jeho hluchých uší vložil svoje prsty – sťa by tam opatrne hľadal priechod. Vzápätí sa svojou slinou dotkne jeho jazyka – akoby prenášal moc z orgánu reči na chorého. Týmto gestám hluchonemý rozumie. Ježiš je ten, kto vie nadviazať komunikáciu. Hovorí s nami tak, aby sme Mu rozumeli. Stal sa jedným z nás, aby nám dal poznať ako máme a môžeme žiť.
Pri chorom mužovi Ježiš pozdvihuje oči k nebu – modlí sa, lebo ide o viac ako o telesné uzdravenie, ide o uzdravenie zhora. Pán vraví Effatha! – Otvor sa! Je to podobná chvíľa ako pred odvalením kameňa z Lazárovho hrobu. Muž je v okamihu uzdravený. Ba viac, je vďaka Kristovmu dotyku sa stáva novým stvorením. Vychádza z mŕtvolného ticha, z hrobu ticha, v ktorom nemohol počuť evanjelium ani oslavovať Hospodina. Preto, aby počul evanjelium sú najprv uzdravené jeho uši a potom, aby mohol Boha chváliť, aj jeho reč. I dnešný človek najprv musí počuť Božie slovo a až potom je schopný Boha oslavovať. Božie milostivé konanie, Kristov dotyk, Pánovo oslovenie, predchádza a vyvoláva náš čin.
Hluchonemý bol uzdravený zaraz, inokedy môže uzdravenie trvať omnoho dlhšie, aj roky. Všetko má svoj čas.
Podstatné je ono Effatha! Značí: Buď otvorený! Otvorený Bohu, Ježišovmu dotyku. Zdravými ľuďmi sme iba vtedy, keď uprostred obyčajného života – v našich radostiach i strastiach – spoznávame Božiu blízkosť, Božiu moc, Kristov dotyk.
Otvorenie sa Bohu, znamená otvoriť sa aj ľuďom. Hluchonemého priviedli k Ježišovi jeho priatelia, asi tiež pohania. Je to dojímavá ľudská spolupatričnosť, nádherná otvorenosť pre biedu blížneho. Neraz sa jej môžeme učiť aj od ľudí mimo cirkvi.
Keby sme sa nevracali z našich bohoslužobných stretaní domov ochotnejší počúvať, chápať, rozumieť ľuďom a slúžiť im, bol by to znak, že sami zostávame duchovne hluchými a nemými.
V našom súčasnom svete i cirkvi je mnoho porúch komunikácie. Napríklad neschopnosť počúvať, nielen ušami, ale aj srdcom, neschopnosť počuť a prijať i pravdu, ktorá nám je nepríjemná. S ohováraním, ironickými zlomyseľnými poznámkami na adresu blížnych, alebo aj s urážlivosťou a manipuláciou sa stretol už azda každý z nás. Poznáme, čo je tichá domácnosť, formy pasívnej agresie, keď nás mlčaním chce ktosi potrestať. A stretli sme sa už zrejme i s ľuďmi, ktorí sú dotieraví ako otravný bodavý hmyz a nedajú si veci vysvetliť, ale vracajú sa vždy nanovo k už uzavretým záležitostiam. Niekedy spomínané choroby komunikácie získavajú priestor aj v nás samých.
Preto všetci potrebujeme Kristov dotyk. – Uzdravenie našich emócií a lásky, ktoré sa kdesi zasekli a nefungujú, akoby mali. Náš evanjeliový príbeh je potešujúcou zvesťou, že nik nie je taký hluchý pre počutie Božieho slova, aby Pán nemohol otvoriť jeho uši a nik nie je taký zajakavý, aby jeho život nemohol vypovedať, že Pán „všetko dobre učinil“, že v Ňom je naša pomoc, záchrana, že iba v Ježišovej blízkosti nachádzame sami seba a zažívame uzdravenie. A tak prosme: Pane otvor naše vnútro pre Teba i blížnych. Dotýkaj sa tých, ktorých máme radi, všetkých trpiacich i každého z nás – aby bol náš život na radosť a slávu Tebe, náš Lekár a Spasiteľ. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
