11. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 18, 9 - 14
Milí bratia, milé sestry,
Ježišove slová o farizejovi a colníkovi zachytávajú spôsob správania, ktorý dobre poznáme. Všetci sa príležitostne porovnávame a sme radi, keď sa ukáže, že sme lepší. Ak je lepší iný, vtedy zneistieme, pripadáme si ohrození.
Ježišov úsudok v závere podobenstva počúvame teda s úľavou – Božie uznanie dostáva všetkými opovrhovaný colník, nie sebaistý farizej. Radi s tým súhlasíme.
No celkom také jednoduché to nie je.
Ježiš podobenstvo nehovorí preto, aby farizeja ponížil. Vtedajší poslucháči mali pre očami celkom iné obrazy pri slovách o farizejoch a colníkoch ako my. Im bolo jasné, že farizeji sú slušní, korektní Židia, pre iných boli vzorom. Oproti tomu boli colníci zberbou, kriminálnikmi.
Obaja – farizej aj colník - prichádzajú do chrámu kvôli tej istej veci. Idú do chrámu modliť sa.
Jeden - farizej - je tu ako doma. Ale ten iný je cudzí, netrúfa si ani pristúpiť bližšie.
Farizej sa modlí bez problémov. Najprv vzdáva vďaku. Teší sa, že sa mu darí.
Vedie správny, zbožný život – a táto snaha je ocenená všeobecnou mienkou, u ľudí požíva vážnosť, úctu a česť.
Bohu ďakuje aj za to, že nežije ako zlodej a klamár. Veď sa aj snaží! Zachováva Božie príkazy a ustanovenia. Robí dokonca viac ako je predpísané v zákone! Nepostí sa len raz, ale dvakrát v týždni. Odovzdáva desiatky zo všetkého, čo prijal. Usiluje sa žiť tak, aby s ním mohol byť Pán Boh spokojný. Tak to považuje za správne.
Jeho snaha ale aj niečo stojí! Aj to Bohu hovorí. Áno, cíti sa prijatý právom! Vážnosť, ktorú požíva pred človekom a istota prijatia Bohom je prirodzeným výsledkom jeho dôsledného života.
Bratia a sestry,
s farizejom by sme sa vlastne mali len tešiť a považovať ho za príkladného človeka, ktorý žije najlepšie ako vie a oprávnene sa teší zo svojej pohody. KEBY tu nebol ten colník...
On sa neodváži ani vojsť do chrámu, do Božej blízkosti. Čítame: stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu...
Jeho povolanie prináša možnosti, riziká, ktoré on nezvládol. Mal príležitosť, aby iných oklamal, ukrátil, okradol. A robil to. Nečudo, že mu preto každý dáva svoju nenávisť najavo. On nepožíva úctu – naopak – je človekom, ktorému sa každý slušný zďaleka vyhne.
Colník cíti, že do Božej blízkosti nepatrí a svojím postojom to vyjadruje. Nesie priveľa vín, priťažké bremeno. On vie, ako pred Bohom stojí.
Človek ako on je od farizeja na míle vzdialený. Oproti nemu stojí pred Bohom len s hanbou. TU stráca reč. Keď sa na seba pozrie, je sklamaný, nič dobré na sebe nevidí, nenájde.
Nemá dobré skutky. Nevie, za čo by mohol ďakovať. Všetko sa mu zdá byť prehraté.
A tiež mu chýbajú slová. A tak sa len bije do pŕs, čím prejavuje svoju tieseň, svoju úzkosť údes a povie jedinú vetu: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.
Tento človek vie, že Bohu nemá čo ponúknuť. Nemá nič, čím by sa zaskvel, čím by urobil dojem. Je na dne. Zranený a plný obáv - čo bude. Zistil, že nemôže veriť ani sebe samému.
Ako by mohol mať niekto taký ako on prístup k Božej milosti?
Napriek všetkému však prichádza sem a dúfa. Vkladá nádej už len do milosti, do toho, že Pán Boh urobí nejakú výnimku. Svoju nádej vyjadrí 5 slovami: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.
Stáva sa neuveriteľné: tomuto človeku, ktorý stelesňuje všetko, čo si Boh nepraje, dáva Ježiš rozhrešenie, hovorí: Tento odišiel ospravedlnený a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Ježiš má teda iné kritériá.
My sa však musíme vyhnúť tomu, aby sme Ho zase nepochopili zle, aby sme si nemysleli, že Boh miluje zjavných hriešnikov ale tých, ktorí
Jeho príkazy dodržiavajú, nie až tak veľmi...
Nie je to tak. Nestavajme Božej láske novú podmienku - a síce, že Božie prijatie nezažije človek, ktorý sa snaží správne žiť – ale ten, kto sa vie hlboko a skutočne kajať...
Ak ide o Božiu lásku, všetky podmienky sú otázne.
Ježiš dáva svojím životom najavo, že nestanovuje podmienky. Ľudí stretáva a prijíma v ich núdzi. To, čo na Neho zapôsobí, je ich dôvera, nie ich pokora alebo ich výkony.
Uzdravuje ich a vzpriamuje, dáva nový pohľad, stavia ich na vlastné nohy.
Nepýta sa na ich vieru a zásluhy. Vychádza z toho, že skúsenosť s Ním im zmení život.
Cestu k Bohu nám neotvára žiadne naplnenie podmienok. Žiadny výkon. Smieme Bohu dôverovať aj v tom, v čom sme úplne zlyhali,
kde sa už ničomu neodvážime veriť a nič očakávať.
Ježiš v podobenstve stavia vedľa seba dvoch ľudí, ktorí nemôžu byť rozličnejší. A obom vyslovuje milosť.
No kým pre farizeja táto milosť k životu dávno patrí, je si jej vedomý, žije z nej,
k tomu druhému prichádza milosť celkom nanovo, bez očakávaní, no všetko mení.
On – áno, aj on - colník, ktorý nemohol prijať ani seba samému, je prijatý Bohom a ospravedlnený. Boh mu je milostivý – tak ako farizejovi.
Vôbec nejde o to, kto má k Bohu lepší a kto horší prístup, alebo koho má Boh radšej. Podobenstvo nám ukazuje, že všetci žijeme z nezaslúženej Božej milosti - aj vtedy a tam, keď už nikomu nemáme čo ponúknuť.
Ježiš kritizuje farizeja preto, že sa príliš spolieha na svoje výkony. Čo ho podrží, keď to už ďalej nebude môcť? Z čoho bude žiť, keď pocíti, že ho už ani vlastný úspech nezachráni?
Ježiš má farizejovi za zlé, že úspech a vážnosť, ktorú si užíva, vedie k tomu, že sa iný pri ňom cíti zahanbený. A to je problém, na tom je niečo zlé, ak sa iný popri mne cíti byť horší, menší, neschopný.
Preto hovorí Ježiš podobenstvo pred tými, ktorí si mysleli, že sú spravodliví – a iných za nič nemali.
Farizeja s jeho zásluhami stavia tam, kam patrí: vedľa colníka.
Aj farizej má miesto pri Bohu. Možno raz zistí, že na svojich skutkoch môže stroskotať, že z vlastných výkonov nemôže vyžiť.
Na colníkovi Ježiš vyzdvihuje jeho uznanú, prijatú, prejavenú závislosť na Bohu. Ubezpečuje ho, že Boh urobí za Neho všetko, čo nezvládne sám, že je stále v Božej priazni, v Božej ochrane.
Tam vidí riziko zneužitia len divák, alebo poslucháč. Človek, ktorého sa milosť takto dotkne, prežije nutnosť zmeniť život. A prestane mienku ľudí považovať za najdôležitejšiu.
Bratia a sestry,
bolo by falošné a smiešne, keby sme si po prečítaní tohto textu povedali: Ach, Bože, vďaka, že nie som ako tento farizej....
V oboch postavách podobenstva sa totiž môžeme nájsť. Vo farizejovi vtedy, keď sme pod tlakom - presvedčení, že musíme to alebo ono urobiť, aby bolo všetko tak ako má byť – keď máme strach spoľahnúť sa len na Boha a o vlastnú vážnosť sa radšej postarať.
Pán Ježiš však hovorí na našu adresu niekedy aj to, čo hovoril kedysi na adresu colníka – vtedy, keď sme celkom dole a nevieme, ako ďalej, no obraciame sa na Boha, keď už očakávame pomoc len od Neho.
Boh vždy a s každým koná a tvorí nové veci, ukazuje nové cesty. A to, čo nový život niekedy odštartuje, môže byť ukryté v nepatrných gestách a pár slovách. Stačí, aby sme ich hovorili úprimne – a najprv tomu správnemu adresátovi - Bohu. Amen.
Láskavý náš Bože,
ďakujeme za každé slovo, ktoré nám stavia zrkadlo,
za dar Tvojho Ducha, ak slovo vnímame ako podnet k tomu,
aby sme boli sami na sebe ochotní pracovať,
aby sme svoj život, svoju vieru, svoj charakter nepovažovali za ukončené.
Prosíme o otvorenosť a dôveru, ktorá nás oslobodí od fixácie na svoje uzávery alebo hodnotenia iných.
Prosíme o schopnosť pozerať sa na svoj život triezvo, reálne a vedieť žiadať o odpustenie, ak sme sa mýlili.
Ďakujeme, že nemusíme byť vždy úspešní – a svoje omyly si nemusíme retušovať sami, že Ty si Ten, ktorý je stále ochotný odpustiť a pomôcť nám v nových začiatkoch.
Osloboď nás od nutkania stavať na Tvoje miesto vševediacich, bezchybných.
Prosíme, aby sme jedni druhých vedeli nielen zniesť, ale aj podporiť, aby sme sa nebáli svojej rozličnosti, ale našli v nej obohatenie a plnosť života.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
