Sk 17, 16 – 34
Dokiaľ ich Pavel vyčkával v Aténach, rozhorľoval sa v ňom jeho duch vidiac, že je mesto oddané modloslužbe. Zhováral sa teda v synagóge so Židmi a s bohabojnými mužmi a na námestí deň po deň so všetkými, s ktorými sa práve zišiel. Pustili sa s ním do debaty aj niektorí epikurejskí a stoickí filozofi. Jedni hovorili: Čo to chce povedať tento táraj? Iní zase: Tak sa zdá, že hlása cudzie božstvá. A to preto, že zvestoval Ježiša a vzkriesenie. 19 Chytili ho teda, odviedli na Areopág a povedali: Či môžeme zvedieť, čo je to za nové učenie, ktoré hlásaš? Lebo niečo neslýchané počúvajú naše uši; chceme teda zvedieť, čo to má byť. Všetci Aténčania totiž, aj cudzinci, ktorí tam prebývali, na nič iné neboli takí ochotní, ako rozprávať alebo počúvať niečo nové. Nato sa Pavel postavil prostred Areopágu a hovoril: Mužovia, Aténčania, zo všetkého vidím, že ste veľmi bohabojní; lebo keď som chodil po vašich svätyniach a obzeral si ich, našiel som aj oltár s nápisom: Neznámemu Bohu. Nuž, Toho, ktorého vy nepoznáte, a (predsa) ctíte, ja vám zvestujem. Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných a nedá si slúžiť ľudským rukám, akoby dačo potreboval; veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko. On urobil z jednej krvi všetky pokolenia ľudské, aby obývali celý povrch zeme; stanovil určité časy a hranice ich prebývania, 27 aby hľadali Boha, či by Ho azda nenahmatali a nenašli. Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, 28 lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme , ako aj ktorýsi z vašich básnikov povedali: Lebo aj my Jeho rod sme. Keďže sme teda rod Boží, nesmieme si myslieť, že božstvo je podobné zlatu alebo striebru, alebo kameňu, dielu ľudského umenia a dôvtipu. Ale na časy tejto nevedomosti nehľadí Boh, no teraz dáva zvestovať ľuďom, aby sa všetci všade kajali; 3 lebo určil deň, keď spravodlivo bude súdiť svet skrze Muža na to ustanoveného, a všetkým pomáha veriť v Neho tým, že Ho vzkriesil z mŕtvych. (Sk 17, 16 – 34)
Apoštol Pavel mal na svojich misijných cestách rozličných poslucháčov: Židov, ktorí verili v jediného Boha a očakávali Mesiáša, pohanov, ktorí uctievali mnohých bohov, ľudí vzdelaných, ktorí kriticky pozerali na poverčivé predstavy širokých vrstiev obyvateľstva, fatalistov, ktorí verili, že život človeka je v rukách temného osudu a triasli sa pred ním, ľudí, ktorí sa cítili obklopení démonskými silami, ktoré chcú človeku škodiť, a preto hľadali cesty, ako si ich priaznivo nakloniť, filozofov, ktorých prenasledovali otázky o živote, svete, a ktorí sami hľadali na ne odpovede.
Pavel sa cítil poslaný ku všetkým, bez ohľadu na tieto rozdiely. V jednom svojom liste napísal, že je dlžníkom všetkých bez rozdielu. Bol presvedčený, že ten Pán, ktorý jemu dopomohol k novému životu, môže a chce aj všetkým ostatným dopomôcť k novému životu.
Aj dnes je mnoho rozdielov medzi ľuďmi, pokiaľ ide o ich myšlienkové a citové postoje. V tejto situácii zostávame pri Pavlovom presvedčení: Všetci bez výnimky potrebujú radostnú zvesť o Božej láske v Ježišovi Kristovi. Nikto nemôže zo svojich síl rozriešiť najzákladnejšie problémy svojho života. Človek sa síce o to usiluje, ale skôr alebo neskôr musí prísť k záveru, že je odkázaný na pomoc zhora. Čím skôr si to človek uvedomí, tým lepšie pre neho.
Pavel bol nielen presvedčený, že evanjelium potrebujú všetci, ale bol aj múdrym metodikom pri jeho zvestovaní. Svoje úvahy na túto tému vyjadril slovami: „Židom som Žid, Grékom Grék.“ Tým nechce povedať, že mení svoje presvedčenie podľa priania poslucháčov; takúto primitívnosť by sme u tejto silnej osobnosti darmo hľadali. Citovanými slovami chcel povedať, že zostupuje na myšlienkové stanovisko svojich poslucháčov, a tam im zvestuje evanjelium tak, aby bolo odpoveďou na otázky, ktoré ich najviac trápia.
Ako vyzerá táto metóda v praxi, vidíme v našom texte. V Aténach, na Areopágu, pred gréckymi poslucháčmi, nehovorí o izraelskom očakávaní Mesiáša, veď mnohí by ani neboli vedeli, o čom hovorí. Ale hovorí o témach, ktoré boli pre nich, pre Grékov, aktuálne. A sú to témy, ktoré sú aktuálne aj pre nás.
V jeho reči sú nadšené slová o Pánu Bohu ako Stvoriteľovi vesmíru, sveta, všetkého, čo je v ňom. Svet, v ktorom žijeme, vesmír, ktorý sa nám javí ako nekonečný, príroda na Zemi a v nej aj my sami - to všetko si žiada vysvetlenie: Odkiaľ to pochádza? Vieme, že odpovede na túto otázku bývajú rozličné. Aj v Pavlovej dobe existovalo mnoho rozličných aj protichodných odpovedí. Pavel sa v tejto spleti rozličných názorov nehanbí priznať sa k viere v Pána Boha ako Stvoriteľa.
Odvtedy ubehlo viac ako 19 storočí. My dnes nemáme ani najmenší dôvod vzdať sa tejto viery. Naopak: dnes je omnoho ťažšie neveriť v Pána Boha ako Stvoriteľa, než ako to bolo v dávnych dobách. Nové poznatky o vesmíre, nové poznatky o štruktúre hmoty, nové poznatky genetiky a všetko ostatné to nás priamo nabáda predpokladať mysliacu bytosť na nepredstaviteľne vysokej úrovni. Jeden ateistický biológ bol tak uchvátený tajomstvom života, jeho zložitosťou, účelnosťou, že povedal: Je to také zložité, že i keby bol Boh, ani Boh by to nemohol vymyslieť. Ľudské poznanie o vesmíre, o prírode, o živote neprestajne rastie. Súbežne s týmto poznaním by mal rásť náš obdiv Stvoriteľa a úcta k nemu. Pohľad na krásu jedného poľného kvietka by sa nám mal stať náboženským zážitkom, náboženskou chvíľou, ako to vidíme u Pána Ježiša.
Viera v Pána Boha ako Stvoriteľa prináša veľké oslobodenie. Ľudia v staroveku žili v poverčivom strachu. Báli sa okrem iného, aby pri obetiach prinášaných bohom nezabudli na niektorého boha, aby ho neurazili a aby tak neprivolali na seba jeho hnev. Tak sa vysvetlí aj existencia oltára „Neznámemu bohu“, o ktorom v našom texte hovorí apoštol. Obete prinesené na tomto oltári boli určené bohu alebo bohom, ktorí by boli z neznalosti alebo z iných dôvodov prehliadnutí. Cítime, aký veľký strach sa za tým skrýva. I keď jednotlivé formy náboženstiev môžeme chápať ako stupne na ceste k stále vyššiemu náboženskému poznaniu, tak predsa musíme povedať, že tie primitívne náboženské predstavy uvádzajú človeka do stavu stáleho strachu, ťaživého, aj ničivého strachu. Kresťanské posolstvo o nekonečne múdrom a nekonečne láskavom Bohu prináša oslobodenie od strachu. Takú slobodu od strachu ponúkal Pavel vtedy, v Aténach, taká možnosť, veľká možnosť dať sa oslobodiť od strachu existuje aj dnes. Čím viac človek pozná veľkú Božiu lásku, tým slobodnejším od strachu sa stáva. Pekne to vyjadril apoštol Ján vo svojom liste: „V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach.“ Strach rozličného typu je aj dnes všadeprítomný. Viera v Božiu lásku, ktorú nám Pán Boh preukázal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, nás môže oslobodiť od veľkej časti nášho strachu.
Viera v Pána Boha ako Stvoriteľa sveta a Pána neba a zeme oslobodzuje človeka od otrockej viazanosti na všetky vymyslené božstvá. V Pavlovej dobe takýchto vymyslených božstiev bolo mnoho, ale kdekoľvek prijali vieru v jediného Boha, tam súčasne prišlo veľké oslobodenie od dovtedajších vnútorných zotročení. O tom hovoria nielen Pavlove misijné cesty, ako ich poznáme zo Skutkov apoštolov a z Pavlových listov; o veľkom oslobodení hovoria aj skúsenosti misionárov z neskorších storočí z rozličných svetadielov.
Má táto stránka viery v jediného Boha aj nám čo povedať, alebo my sme už natoľko slobodní, že takéto oslobodenie už ani nepotrebujeme? Kiežby sme boli, ale nie sme. Dejiny dávne i dejiny minulého storočia zaznamenávajú prípady, keď náboženské uctievanie určitého človeka nadobudlo masové rozmery; keď sa ľudia voči človeku, voči smrteľnému človeku, správali ako voči Bohu, keď ho oslavovali ako Boha, keď pri takomto uctievaní upadali priamo do tranzu a nepríčetnosti, keď takého človeka doslova vyhlásili za Boha. Dejiny nás učia, že všade tam, kde bol človek v masových rozmeroch uctievaný ako Boh, vždy sa to končilo národnou, ba medzinárodnou katastrofou obrovských rozmerov – ak sa národ včas nespamätal. Na hodinách dejepisu nám vštepovali do hláv známu vetu: „Historia est magistra vitae“, história je učiteľkou života. Neraz je, žiaľ, táto veta vyjadrením priania, a nie skutočnosti. Ako kresťania si musíme uvedomiť – a to aj na základe tejto Pavlovej kázne v Aténach – že viera v Pána Boha ako Stvoriteľa a Pána neba a zeme nám zakazuje uctievať kohokoľvek z ľudí ako Boha, ba čo viac: táto viera nás oslobodzuje od tohto otroctva, ktoré je také nedôstojné človeka!
Tu máme možnosť uvedomiť si dôležitú vec: Čím vyššiu úroveň má poznanie Pána Boha, čím čistejší je náš vzťah k nemu, tým viac stúpa aj naša ľudská dôstojnosť a sloboda. Čím nižšie, čím pohanskejšie sú predstavy človeka o tom, čo je nad týmto svetom, tým nižšia je úroveň ľudského bytia u príslušných ľudí. Toto sa môže stať takmer meradlom, kritériom. Podľa toho, akú úroveň ľudského bytia dosahuje človek, môžeme usudzovať, akú cenu majú jeho náboženské a svetonázorové stanoviská.
V našom texte je jasne vyjadrená aj zodpovednosť, ktorú má človek pred večným Bohom, Bohom, ktorý stvoril svet a ktorý je pánom neba a zeme, ktorý je pánom aj každého ľudského života. Pavel hovorí o dni súdu, keď Ježiš Kristus bude hodnotiť život každého jedného z nás. Biblia na viacerých miestach spomína kritériá, podľa ktorých sa bude hodnotiť život človeka. Jedným z nich je určite aj otázka, či človek prijal veľkú ponuku poznania pravého Pána Boha, či sa mu dal oslobodiť od svojho ničivého strachu, či sa mu dal oslobodiť od modloslužby uctievania ľudí, či prijal čistý dar ľudskej dôstojnosti, či sa udržiaval na ľudskej úrovni, ktorú mu dal Pán Boh, keď – ako hovorí Biblia – ho stvoril na svoj obraz. Je mnoho ďalších otázok, podľa ktorých nás bude náš Pán hodnotiť, ale tieto, ktoré vyplývajú z nášho textu, patria medzi ne. Preto by sme mali všetci uvažovať o otázke, aké konkrétne závery z tohto textu vyplývajú pre nás. Pavel tieto slová nepovedal iba ako teoretickú prednášku, ktorá mala ukojiť zvedavosť zvedavých Aténčanov, ale on svojich poslucháčov rovno vyzval na radikálnu nápravu života: „Na časy tejto nevedomosti nehľadí Boh, lež teraz dáva zvestovať ľuďom, aby sa všetci všade kajali.“ Tieto slová sú výzvou na pokánie aj pre nás.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
