11. nedeľa po Sv. Trojici, 5. Mojžišova 7, 5 – 12
Ich oltáre zbúrajte, ich posvätné stĺpy porozbíjajte, postínajte im ašéry a ich vyrezávané modly spáľte ohňom. Lebo ty si Hospodinovi, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si Mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi. Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, že by ste boli väčší ako všetky národy - veď vás bolo najmenej zo všetkých národov - ale preto, že vás Hospodin miloval a že zachováva svoju prísahu, ktorú dal vašim otcom, vyviedol vás mocnou rukou a vyslobodil z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa. Vedz teda, že len Hospodin, tvoj Boh, je Bohom; verný Boh, ktorý do tisíceho pokolenia zachováva zmluvu a priazeň tým, čo Ho milujú a Jeho príkazy zachovávajú, a ktorý bezprostredne odpláca tomu, kto Ho nenávidí, aby ho zničil; nebude zhovievavý k tomu, kto Ho nenávidí, ale bezprostredne odplatí. Zachovávaj prikázania, ustanovenia a právne predpisy, ktoré som ti dnes prikázal plniť. Za to, že budete tieto právne predpisy poslúchať, zachovávať a dodržiavať, bude Hospodin, tvoj Boh, plniť zmluvu s tebou a priazeň, ktorú prísahou zasľúbil tvojim otcom. (5. Mojžišova 7, 5 – 12)
Naše používanie slov nebýva vždy presné. Nie vždy si jasne uvedomujeme, čo určité slovo znamená, nie vždy sme schopní povedať, čo presne je obsahom určitého slova. Teraz nás zaujímajú predovšetkým typicky náboženské slová. K mnohým nedorozumeniam, k nesprávnym myšlienkam a názorom dochádza v dôsledku nejasnosti určitých slov. Čo robiť v takýchto nejasných prípadoch? Treba prísť k prameňu, v ktorom sa jednotlivé náboženské pojmy používajú originálnym spôsobom, k Biblii.
Dnes by sme chceli venovať pozornosť slovu „svätý“. Keď je slovom „svätý“ označený nejaký človek, obyčajne sa myslí na jeho mravnú dokonalosť, ba priamo bezhriešnosť. Keď sa však slovo „svätý“ používa v Biblii, je dôraz na niečom inom. Keď sa napríklad o chráme povie, že je svätý, myslí sa na to, že je zasvätený Pánu Bohu, že je vyhradený na bohoslužbu. V takom istom zmysle sa aj o rozličných predmetoch, ktoré sa používali pri bohoslužbe, hovorí, že sú sväté.
Takéto chápanie slova „svätý“ môžeme preniesť aj na ľudí. Svätí sú tí ľudia, ktorí dostali od Pána Boha osobitné poverenie, ktorí majú od neho dôležité poslanie v tomto svete. Takto nám treba chápať slovo „svätý“ aj v našom texte: „Lebo ty si Hospodinu, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi.“ To sú slová o izraelskom národe. Tento národ je označený ako „svätý“, lebo Hospodin si ho vyvolil, oddelil spomedzi ostatných národov.
Keď počujeme výraz „vyvolený národ“, obyčajne myslíme na to, že taký národ má osobitné privilégiá, osobitné výhody. Skutočnosť je však taká, že taký národ má osobitné poverenie, osobitné poslanie medzi ostatnými národmi. Hneď môžeme aj povedať, aké to bolo poverenie. Hospodin sa prejavil vodcom izraelského národa a celému národu ako jediný Boh, teda nie ako jeden z mnohých bohov, ale ako jediný Boh. Podľa vtedajších náboženských predstáv každý národ mal svojho boha alebo bohov, každé územie malo svojho boha Ale Izraelu bola darovaná prevratná myšlienka: je len jeden Boh, všetci ostatní tzv. bohovia sú výmysly. Monoteizmus, viera v jediného Boha, je náboženstvom izraelského národa. Už táto viera v jediného Boha je súčasťou obsahu pojmu svätosť. Svätými sú preto, lebo sú oddelení od sveta, v ktorom vládne pohanské mnohobožstvo, svätými sú preto, lebo sa majú zachovať čistými od pohanských náboženských poškvŕn. V 5. verši čítame: „Ich oltáre zbúrajte, ich posvätné stĺpy porozbíjajte, postínajte im ašéry, a ich vyrezávané modly popáľte ohňom.“
Ale svätí sú súčasne preto, aby svetlo ich monoteizmu svietilo do okolitých národov, aby sa viera v jediného Boha, viera v Hospodina šírila vždy viac a viac do okolitého sveta. To bol zmysel ich poslania. Len v rámci tohto poslania pochopíme, čo to znamená byť svätý, a prečo bolo potrebné, aby národ bol svätý.
To isté platí, keď sa slovo „svätý“ používa v kresťanskej cirkvi. V novozmluvných listoch sa na viacerých miestach používa slovo „svätý“ na označenie kresťanov. Tým bol vyjadrený ich životný program: Žijú síce vo svete, pohybujú sa vo svete, ale naliehavo sa im zdôrazňuje, že sa majú zachovať nepoškvrnenými od sveta, že sa majú chápať ako ľudia, ktorí sú oddelení pre Pána Boha. V podobnom zmysle sa modlil za učeníkov Pán Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého.“ Ako ľudia oddelení pre Pána Boha majú žiť vo svete a šíriť okolo seba svetlo evanjelia, svetlo Božej lásky, ktorú priniesol Pán Ježiš Kristus.
Platilo to o prvej kresťanskej generácii a platí to o nás. My máme byť svätí v tom zmysle, že si budeme stále uvedomovať: Som oddelený pre Pána Boha, nesmiem sa poškvrňovať ničím nečistým z tohto sveta, nesmiem sa dať ovplyvňovať a určovať zlými vplyvmi tohto sveta. Naopak, mojou povinnosťou je pôsobiť na svet, pôsobiť na moje okolie mojou vierou v jediného Boha, mojím nasledovaním Pána Ježiša Krista, pôsobiť tým, že sa dám vnútorne zmeniť a viesť Duchu Svätému. Pôsobiť mám na svet svojím vyhranene kresťanským životom. Túto povinnosť prízvukoval Pán Ježiš, keď povedal: Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta. Prízvukoval to apoštol Pavel, keď napísal, že kresťan má svietiť ako jasné svetlo uprostred skazeného a prevráteného pokolenia. To je naša úloha ako jednotlivcov, naša úloha ako cirkvi.
Zaostávame veľmi ďaleko za týmto poslaním. Nezachovávame sa nepoškvrnenými od sveta, ako by sme mali. Nesvietime vo svete, ako by sme mali. Nie sme svätí v tom zmysle, ako by sme mali byť. Vo veľmi mnohých prípadoch nemožno kresťana ani rozoznať od ostatného sveta. A v skutočnosti by malo byť veľmi ľahké toto rozoznanie. Uvedomujeme si, že biblický text ako je ten, čo sme prečítali, je veľmi vážnym volaním k pokániu? Prečítané Božie slovo nás chce priviesť k tomu, aby sa v našom živote v tomto smere uskutočnili veľmi vážne zmeny. Mali by sme si položiť otázku: Akú zmenu chce v mojom živote vyvolať toto Božie slovo? A na túto otázku by sme mali odpovedať spočiatku aspoň dvoma-troma konkrétnymi rozhodnutiami. A o nejaký čas by sme sa opäť mali pozrieť na svoj život z tohto hľadiska. Ak na celú vec zabudneme a žiadna zmena sa neobjaví, bude to znamenať, že toto slovo preletelo popri nás a nezanechalo na našom živote žiadnu stopu. Ako to semeno v Ježišovom podobenstve, ktoré padlo na cestu a pozobali ho vtáci alebo pošliapali ľudia.
A predsa máme aj inú možnosť: prijať toto slovo do úrodnej pôdy srdca, aby prinieslo bohatú, mnohonásobnú úrodu. Ide o vážne veci, pretože tá svätosť a to vyvolenie - to nie je naša súkromná záležitosť, ale dielo, ktoré Pán Boh chce konať v nás a skrze nás. Že tu ide v plnom rozsahu o Božie dielo, že tu ide od samého začiatku o Božiu iniciatívu, vidno z týchto slov v našom texte: „Nie preto sa Hospodin priklonil k vám a vyvolil si vás, že by ste boli väčší ako všetky národy - veď vás bolo najmenej zo všetkých národov - ale preto, že vás Hospodin miloval, a že zachováva svoju prísahu, ktorú dal vašim otcom“. Podobne hovorí Pán Ježiš učeníkom: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo.“ Nikto nemôže teda povedať: Mňa si vyvolil Pán Boh pre moje osobitné kvality, je to teda moja osobitná zásluha a moja sláva, že môžem konať Božie dielo. Naopak, Pán Boh si vyberá ľudí, ktorí často nemajú osobitné predpoklady na konanie jeho diela, a on im tieto predpoklady dáva. Vyvolil si izraelský národ, ktorý sám osebe bol malým národom, a bez Božieho vedenia a bez Božej pomoci by bol stroskotal v tomto svete. Hospodin vyslobodil tento národ z egyptského otroctva a dal mu predpoklady na to, aby vo svätosti plnil svoje poslanie. Hospodin posielal prorokov tomuto národu, ktorí mu ustavične pripomínali, že sa má zachovávať svätým, čistým od pohanských poškvŕn okolitých národov. Hospodin veľmi prísne vychovával tento národ. Hospodin im dal zasľúbenie Mesiáša a potom skutočne poslal Mesiáša, Pána Ježiša Krista. Hospodin robil všetko, aby tento národ, i keď sa nachádzal väčšinou v ťažkej situácii, mohol plniť a plnil jeho, Hospodinovo, poslanie.
Po odmietnutí Ježiša Krista ako Mesiáša prechádza toto poslanie na kresťanskú cirkev, na spoločenstvo tých, ktorí sa rozhodli prijať Pána Ježiša Krista a nasledovať ho. Aj v prípade Ježišovej voľby ľudí môžeme pozorovať tú prekvapivú cestu: Pán Ježiš si vyberá za učeníkov jednoduchých rybárov, ba aj jeden vyberač daní, ktorým všetci opovrhovali, sa nachádza medzi nimi. V Prvom liste Korintským píše Pavel, že korintskí kresťania pochádzajú predovšetkým z nižších spoločenských vrstiev. Pán Ježiš Kristus oslavuje nebeského Otca za to, že svoje tajomstvá zjavil tým, najjednoduchším ľuďom, a nie tým, ktorí sa vychvaľovali svojou múdrosťou. História sa teda opakuje.
Ale nesmierne veľká je aj zodpovednosť, ktorú má cirkev, Pánom Bohom takto vedená a stále obdarovávaná. Výrazné slová o zodpovednosti v našom texte by sme mali brať veľmi vážne. Nám pripomínajú, aká veľká je naša zodpovednosť pred Pánom Bohom. Aj ako spoločenstvo aj ako jednotlivci nesieme túto zodpovednosť na sebe. Aj radosť z poslania, ktoré nám dal Pán Boh aj vedomie zodpovednosti malo by nás viesť k tomu, aby sme v každodennom zápase uskutočňovali program svätosti, aby sme sa svojím myslením a správaním oddeľovali od všetkého zlého, čo je vo svete, a aby sme súčasne v tom istom svete plnili poslanie, ktoré nám dal Pán Boh: šíriť posolstvo o jeho absolútnej nadradenosti a šíriť posolstvo o jeho absolútnej láske.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
