10. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 3, 7 – 14
I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. I spytovali sa ho zástupy: Čo teda robiť? Odpovedal im: Kto má dve košele, nech dá tomu, kto nemá; a kto má pokrm, nech urobí podobne. Prišli aj colníci, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: Majstre, čo robiť? Odpovedal im: Nevyberajte viac, ako vám prikázali. Spýtali sa ho aj vojaci: A čo my máme robiť? Odpovedal im: Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde. (Lukáš 3, 7 – 14)
Toto sú slová Jána Krstiteľa, ktorý pôsobil v prvom storočí po narodení Pána Ježiša, okolo roku 30. Ján Krstiteľ vzbudil pozornosť mnohých ľudí svojím asketickým životom, vysokým stupňom sebadisciplíny a predovšetkým oznamovaním blízkeho príchodu Božieho kráľovstva. Sám sa pokladal za predchodcu Mesiáša a predpovedal jeho skorý, bezprostredný príchod. Hlavným obsahom jeho kázne bola výzva, aby ľudia robili pokánie. Evanjelisti zhŕňajú jeho posolstvo do známej veľmi obsažnej vety: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“
„Pokánie“ je známe slovo, ale občas sa predsa oddá zamyslieť sa nad jeho obsahom. Pomáhajú nám pritom biblické reči, hebrejčina a gréčtina. Podľa hebrejského výrazu, „šúb“, je obsahom pokánia návrat. Ide o návrat k Pánu Bohu, ktorému sa človek alebo aj celý národ obrátil chrbtom a odišiel od neho. Na svojom úteku od Pána Boha sa jednotlivec ako aj veľké spoločenstvá v tragických skúsenostiach sami presviedčajú, aké osudné, zlé, bezvýchodiskové je rozhodnutie odísť od Pána Boha. Robiť pokánie znamená vrátiť sa k Pánu Bohu, od ktorého rozličným spôsobom utekáme. Túto stránku pokánia vykreslil Pán Ježiš v podobenstve o návrate strateného syna, ktorý bol predtým utiekol od svojho otca.
Podľa gréckeho výrazu, „metanoia“, je pokánie radikálna zmena spôsobu myslenia. Každý z nás má zaužívané vzorce myslenia, hodnotenia, rozhodovania, reagovania, ktoré pokladáme pre seba za celkom prirodzené. I keď nám to všetko pripadá samozrejmé, nemusí to ešte vôbec znamenať, že je to správne. Pri stretnutí so slovami a životným príkladom Pána Ježiša si môže každý uvedomiť, v čom všetkom vo svojom myslení blúdi. Ak sa zhrozíme pri myšlienke, kam nás naša bludná cesta môže priviesť – a mali by sme sa zhroziť – mali by sme zatúžiť, aby sa od základu zmenilo naše myslenie. O tejto stránke pokánia hovoria napríklad slová z Listu Rímskym (12, 2): „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé.“
Návrat k Pánu Bohu a dôsledná zmena myslenia podľa vzoru myslenia Pána Ježiša Krista – to sú dva dôležité prvky pokánia ktoré nás vedú od povrchných myšlienok o pokání do hĺbky pojmu pokánia, do hĺbky výzvy na pokánie.
Nesmieme nechať bez povšimnutia skutočnosť, že výzva na pokánie je spojená s oznámením príchodu Božieho kráľovstva. To okrem iného znamená, že Pán Boh ponúka človeku predpoklady a pomoc, aby pokánie mohol robiť. Bez Božej pomoci by naše úsilie o pokánie bolo neúspešné. Pán Ježiš povedal, že v nebi je veľká radosť nad každým hriešnikom, ktorý činí pokánie. To znamená, že sme so záujmom sledovaní a kedykoľvek prosíme o pomoc vo vnútornom zápase o obnovu, dostaneme ju.
Tou hlavnou a rozhodujúcou pomocou je vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista. V jednom Pavlovom liste je krásna veta: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové“ (2Kor 5,17). Toto všetko nám treba mať na mysli, keď budeme venovať podrobnejšiu pozornosť biblickému textu, ktorý sme prečítali.
Robiť pokánie znamená vrátiť sa z bludných ciest k Pánu Bohu. Robiť pokánie znamená očistiť sa od nesprávnych vzorcov myslenia a začať myslieť celkom novým spôsobom. Robiť pokánie môžeme len preto, že nás Pán Boh pozýva k pokániu a dáva nám všetky predpoklady na to, aby naše úsilie v tejto veci mohlo byť úspešné.
Keď máme toto všetko na pamäti, musíme si vypočuť veľmi ostrú výzvu Jána Krstiteľa, že pokánie nesmie zastať pri pekných slovách a kajúcej nálade, ale že sa musí prejaviť v konkrétnych, viditeľných, hmatateľných zmenách k lepšiemu v našom každodennom živote. Ľuďom, ktorí prišli k nemu na krst, povedal Krstiteľ, že sa nesmú spoliehať na svojho praotca Abraháma, ale naznačil, že treba kráčať, konať, žiť v šľapajach Abrahámových, to znamená podľa vzoru Abrahámovej viery a poslušnosti.
Môžeme to vztiahnuť aj na seba a uvedomiť si, že nestačí, aby sme sa iba chválili svojimi veľkými predkami, hoci môžeme a máme byť na nich hrdí, ale je potrebné, aby sme kráčali v ich šľapajach.
Veľmi pôsobivé je Krstiteľovo krátke podobenstvo: „Ale už aj sekera je priložená na koreň stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ Podobenstvo dosiahne svoj zámer, keď ho každý z nás vztiahne na seba s otázkami: Akému stromu sa podobám ja? Stromu, ktorý neprináša ovocie? Stromu, ktorý prináša zlé ovocie? Je na mne aj dobré ovocie? Čo musím robiť, aby sa na mne nemusela uskutočniť hrozba, ktorá je vyjadrená v týchto slovách?
Prečítaný text je celkom jedinečný v tom, že hovorí o pokání tým najkonkrétnejším spôsobom Za Krstiteľom prichádzali ľudia z rozličných povolaní a sociálnych vrstiev a kládli mu konkrétnu otázku, ako v ich prípade má vyzerať pokánie. Boli medzi nimi zrejme bohatí, ďalej vyberači daní, potom vojaci, a všetci sa pýtali: „A čo my máme robiť?“ Iste prišli za ním aj ľudia z ďalších a ďalších skupín a životných situácií s tou istou otázkou: „A čo my máme robiť?“ Boli by sme radi, keby v evanjeliu boli zapísané aj odpovede, ktoré od Krstiteľa dostali ostatné skupiny. Ale i keď náš text obsahuje len stručný výber, je to mimoriadne dôležitý odsek, lebo ukazuje, že pri pokání nesmie chýbať konkrétne otázka a konkrétna odpoveď. Každý z nás má svoje špecifické povolanie a nachádza sa v špecifickej životnej situácii. A tak v zmysle Krstiteľovej metodiky by si každý s nás mal položiť otázku: Čo mám ja robiť? Čo v mojom konkrétnom prípade znamená pokánie? Čo je mojím boľavým bodom, v ktorom nesmú veci ostať po starom? Čo v mojom živote má byť to dobré ovocie dobrého stromu?
Niekoľko myšlienok v tomto smere by mohlo byť úvodom pre vlastné pokračovanie každého z nás. – Kto si doteraz vypomáhal polopravdami a lžou, mal by sa začať riadiť slovami Pána Ježiša: Vaše Áno nech je áno, vaše Nie nech je nie. – Kto doteraz bezmyšlienkovito používal vulgárne slová, mal by si uvedomiť, ako veľmi sme Pánu Bohu zodpovední za vzácny dar jazyka a mal by začať používať svoj jazyk omnoho krajším spôsobom. – Kto doteraz akýmkoľvek spôsobom kradol, mal by prestať kradnúť a podľa apoštolových slov mal by pracovať vlastnými rukami, aby mal z čoho udeliť núdznemu. – Kto doteraz sa opíjal, mal by s tým skoncovať a radšej sa stavať pod vplyv Ducha Svätého, ako hovorí apoštol v Liste Efezským. – Kto doteraz vnášal rozbroj do svojej rodiny a do iných spoločenstiev, kto sebecky a bezohľadne presádzal seba, mal by sa zásadne preorientovať a mal by sa začať správať slovami Pána Ježiša: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa nazývať.“ – Kto doteraz pociťoval škodoradosť pri nehode a nepríjemnostiach či mravných pokleskoch druhého, mal by sa oslobodiť od tejto démonskej radosti a radšej uvažovať, ako tým druhým pomôcť. – Kto doteraz závidel druhým ich šťastie a usiloval sa pokaziť im ho, mal by zásadne zmeniť svoje myslenie a cítenie a dopracovať sa k tomu, že sa bude zo šťastia druhých radovať a ak môže, pomôže im ho zachovať. – Kto doteraz ponižoval druhých len preto, aby vyniklo jeho sebecké ja, alebo kto ich zneužíval, aby sám mal z toho prospech a rozkoš, mal by si uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť pred Bohom, a mal by začať vidieť v druhých Božie deti, obdarené pocitom ľudskej dôstojnosti. – Kto spôsobil druhým akúkoľvek krivdu, mal by sa usilovať, nakoľko je to možné, napraviť to. – Kto svoje úsilie doteraz sústreďoval len na získavanie a hromadenie hmotných hodnôt, mal by si uvedomiť, že i keď tieto veci potrebujeme pre život, sú to veci pominuteľné, a že okrem toho existujú aj vyššie hodnoty, bez ktorých by sme boli chudobní v tom najpodstatnejšom. – Kto v ťažkých situáciách strácal odvahu žiť, mal by si uvedomiť, že aj v ťažkom položení sme v Božích rukách a že sa nás Pán Boh za žiadnych okolností nevzdáva.
Toto je niekoľko príkladov toho, akým smerom by sa malo uberať v dnešnú Nedeľu pokánia naše myslenie. Každý z nás by mal pokračovať podobnými úvahami, ktoré vyplývajú z jeho vlastných poznaných konkrétnych hriechov. Ku každému hriechu, ku každému hriešnemu zvyku, ktorý nás doteraz sprevádza ako chronická choroba, existuje alternatíva, existuje krajšia možnosť. Božie slovo nám dáva to krásne privilégium, že si môžeme uvedomiť, aké nové alternatívy namiesto doterajšieho správania prichádzajú v našom živote do úvahy. Už predstava o tom, ako by to vyzeralo, keby sa v našom živote namiesto doterajších hriešnych zvyklostí uskutočnili tie nové možnosti, by nás mala naplniť radosťou, a túžbou, aby sa táto veľká zmena v našom živote čím skôr stala skutočnosťou. Keď aj o nás budú platiť slová, že v nebi je veľká radosť nad každým jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, potom aj my sami pocítime radosť, radosť, ktorá síce nie je z tohto sveta, ale radosť, ktorá nám daruje pokoj a úsmev pre život v tomto svete, a radostné očakávanie toho, čo príde potom.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
